Bol som s Thézeom vo chvíli, keď uchopil za rohy a mečom prebodol ohavného Minotaura, pozeral som spolu s Perzeom do medeného štítu, aby som neskamenel pri pohľade strašnej Medúzy Gorgóny a nasledoval aj Jásona, keď oral pole boha vojny železným pluhom a sial do zeme dračie zuby namiesto zrna.
Súhlasím s názorom, že naša pamäť je závislá predovšetkým od mýtu. Nejaká udalosť sa objaví v našej mysli, skutočná alebo v predstavách, v pamäti ju potom dňom za dňom tvarujeme ako hlinu a od detstva si z nej sformujeme mýtus. Z tohto pohľadu sa aj spomienka na prvý dotyk s fantastikou stáva súčasne aj mojím osobným mýtom, obzvlášť keď sa týka mytológie. Mal som čosi okolo dvanásť rokov, keď sa „Staré grécke báje a povesti“ stali čítaním, ktoré ma bezo zvyšku na dlhý čas pohltilo.
Od tých čias sa nedokážem zbaviť pocitu, že som sa narodil aj preto, aby som prenikal do temného šera Diových posvätných hájov obývaných faunami, satyrmi a dryádami, blúdil spolu s Odysseom od brehov Tróje až ku blaženej krajine Fajákov, oddával sa príjemnému rojčeniu v náručí nymfy Kalypsó, sprevádzal Argonautov na ich výprave za zlatým rúnom i do záhrady Hesperidiek, v ktorých jablone rodia ovocie z toho najrýdzejšieho kovu, nasledoval Thésea ku vchodu do podsvetia stráženého trojhlavým psom, či navzájom porovnával Héraklove súboje so strašným nemejským levom a stymfálskymi vtákmi so skutkami ithackého kráľa, ktorý porážal a oslepoval jednookých obrov, bojoval s ľudožrútskymi národmi, práve tak ako aj milostnými kúzlami čarodejníc na zakliatych ostrovoch a ďalekých pobrežiach. Bol som s Thézeom vo chvíli, keď uchopil za rohy a mečom prebodol ohavného Minotaura, pozeral som spolu s Perzeom do medeného štítu, aby som neskamenel pri pohľade strašnej Medúzy Gorgóny a nasledoval aj Jásona, keď oral pole boha vojny železným pluhom a sial do zeme dračie zuby namiesto zrna. Za jasných mesačných nocí zlietal na striebristé pastviny fantázie okrídlený kôň Pegas, zatiaľčo som na mramorovom schodišti Aténinho chrámu hĺbal nad podivnou kartografiou sveta antických hrdinov, pokúšaný údajmi o Telepyle, „vzdialenej bráne pekiel“ ležiacej v Krajine polnočného slnka ďaleko „za chrbátom Severáku“, či Persefoninom háji čiernych topoľov v Tartare na vzdialenom konci západu. Tieto zážitky boli priam zázračne skutočné – podozrievam, že dokonca aj moje prvé erotické vnemy sa ešte skôr ako pri prvom rande dostavili pri čítaní bizarnej scény v ktorej kentauri unášali lapitské ženy. V dnešnej dobe, kedy je klasické vzdelanie odsunuté natoľko do ústrania, že sa ani od vzdelaného človeka – azda s výnimkou tvorcov krížoviek – neočakáva, že vie, kto to bol Deukalión, Ikaros, Kirké, Antigona verím, že hrdinovia mytológie nezomreli, ale stále žiaria podobne ako Perzeus, Androméda, či Kassiopeia ako hviezdy na nebeskej klenbe našich príbehov. Prvý dotyk s fantastikou, nasledovaný očarením „Súbojom titanov“ šestnásťročného mladíka pri návšteve kina, až po chytľavé epické dobrodružstvo „Titan Questu“, či „Age of Mytology“ zažívanom vo voľných chvíľach za monitorom počítača je pre mňa aj vo veku tridsaťšesťročného muža dokladom, že znovuobjavenie hrdinstva sa z fantastického sveta prenesie aj do toho nášho, reálneho, čím oživíme mnoho vlastných snov k naplneniu vo vlastnom živote.
Stránka Dr. Miloša Jesenského: www.jesensky.sk