Príbeh snímku „Na vlásku“ (voľne vychádzajúci z rozprávky o Zlatovláske od bratov Grimmovcov) nás privádza do klasického „Kde bolo, tam bolo“ kráľovstva, ktorému vládne dobrý kráľ a kráľovná. V úvode (akomsi prológu) vidíme, ako tehotnú kráľovnú postihne vážna choroba ako sa celé kráľovstvo zúfalo ženie za nájdením lieku – magickej slnečnej kvetiny, ktorá ako jediná môže panovníčku uzdraviť. Táto kvetina je však úzkostlivo strážená tajomnou Gothel (zrejme čarodejnica – vo filme sa to však nikdy presne nedozvieme), ktorá jej magickú moc sebecky používa iba pre vlastné účely. Zhodou náhod je však jedného dňa táto rastlina objavená kráľovskými vojakmi a konečne uzdravená kráľovná porodí dieťa – princeznú so zlatými vlasmi menom Rapunzel. Gothel zúri nad stratou zdroja mladosti a zdravia, avšak iba dovtedy, než sa dozvie, že maličká Rapunzel nejakým spôsobom kúzelné vlastnosti kvetu prevzala. Teda nie priamo ona, ale jej vlasy. Gothel teda zosnuje plán a malú princeznú unesie. Dej sa následne presunie o niekoľko rokov dopredu, kde už sledujeme Rapunzel ako naozaj veľmi dlhovlasú a čoskoro osemnásťročnú mladú dámu. Vidíme taktiež výsledok jej únosu – dievčina považuje Gothel za svoju pravú matku, ktorá ju drží vo vysokej veži, aby ju svet neobjavil. Rapunzel je však veľmi zvedavá a zaujíma ju, aký je svet za múrmi veže. Najviac zo všetkého ale túži zblízka vidieť tajomné svetlá, ktoré sa vznesú na oblohu vždy v noc jej narodenín (a ktoré sú v skutočnosti lampiónmi, pravidelne vypúšťané kráľovstvom v nádeji, že privedú stratenú princeznú späť domov). Zdá sa však, že Rapunzelin sen zostane navždy iba snom – Gothel vytrvalo odmieta vyhovieť jej prosbám, odvolávajúc sa na údajné nebezpečenstvá, ktoré vonku číhajú. Keď však na Rapunzelinu vežu náhodou naďabí zlodej Flynn a rozhodne sa ju využiť ako dočasné útočisko pred prenasledovaním, všetko sa zmení – Rapunzel sa rozhodne vzoprieť matkinmu zákazu a s Flynnom ako sprievodcom opustí vežu.
Ak nejaké filmy od štúdia Walta Disneyho považujem za absolútne nadčasové majsterštyky a za vrcholy jeho animovanej tvorby, tak sú to rozhodne Leví Kráľ, Tarzan a Herkules. Sú to filmy, ktoré som ako malý miloval, avšak pri ktorých som si až v (takmer) dospelosti uvedomil, v čom že to spočíva ich genialita. Tie filmy sú také vynikajúce preto, že aj keď sú plné piesní, hudobných čísel a celkovo obsahujú veľký počet úlitieb najmladšiemu publiku, aj napriek tomu sú až po okraj vyšperkované emóciami a majú nefalšovaný epický a dobrodružný rozmach. A presne na tieto tri filmy som si spomenul pri sledovaní „Na vlásku“.
Najnovší animovaný počin slávneho štúdia je totiž pomyselným nástupcom tejto takzvanej „svätej trojice“, akurát sa z plochého dvojrozmerného sveta klasickej kreslenej animácie presunul do oveľa plastickejšieho trojrozmerného sveta. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tento film nemá zdanlivo iné ambície než byť len ďalšou výplňovou rozprávočkou pre deti, ale na ten druhý je všetko inak. Je síce pravda, že príbeh a scenár „Na vlásku“ rozhodne nemá ambície byť niečím vypiplaným a prekvapujúcim (tvorcovia jednoducho vzali známu rozprávku a obohatili ju o pár propriet vlastnej invenčnosti), avšak podstatnejšie je, že aj navzdory tomuto faktu príbeh jednoducho funguje. Je síce klišéovitý až hanba (v koľkých filmoch sme už mohli vidieť, že jedna postava zdanlivo zradí druhú, ale nakoniec sa všetko vysvetlí, vyrieši a na dobré obráti?), ale na správnych miestach skrátka na diváka funguje presne tak, ako má. Zbližovanie dvoch hlavných postáv – Rapunzel a Flynna – je počas deja dávkované primerane a podávané uveriteľne, takže keď dôjde k scéne na člnku v žiare vypustených lampiónov, museli by ste byť naozaj z kameňa, aby to s vami nepohlo. Prispieva k tomu aj fakt, že ide o postavy nadmieru sympatické a – ak sa to dá tvrdiť pri animovanom filme, ktorý nepoužíva metódu performance capturing – aj veľmi dobre „zahrané“. Vskutku – tento rok som v kine nemal možnosť vidieť milšie a očarujúcejšie stvorenie, než princeznú Rapunzel, a pokiaľ ide o Flynna, ten je priam ukážkovým príkladom až na kosť sympatického darebáka (v tom dobrom slova zmysle, samozrejme). Príbeh navyše obohacujú perfektné vedľajšie figúrky, ako napríklad kôň fanaticky sa ženúci za dolapením Flynna (podotýkam, že SÁM a bez jazdca) alebo malý, rešpekt budiaci Rapunzelin chameleón Pascal.
Možno sa teraz, vážení čitatelia, pýtate sami seba: „V čom je tento film taký výnimočný a odlišný, povedzme, od tvorby štúdia Pixar? Veď vo veciach, čo tu boli práve vymenované, sú oni majstri už dlhé roky.“ Výborná otázka, ktorou sa oblúkom vrátim k úvodu recenzie, kde bola spomenutá „svätá trojica“.
To, čo tento film činí ak už nie priamo výnimočným, tak aspoň príjemne odlišným a osviežujúcim od ostatnej dnešnej animovanej produkcie, sú muzikálové vsuvky. Práve v tomto je Disney jedinečný a práve toto je jeho najväčšia prednosť. Iba ľudia z jeho štúdia dokážu prirodzene skĺbiť muzikál s klasickým filmovým rozprávaním a vytvoriť tak kompaktný a fungujúci mix, ktorému pesničky nielenže neškodia, ale naopak doň prirodzene zapadajú a pomáhajú mu. Toto je tá štafeta, ktorú „Na vlásku“ prebralo po Herkulovi, Tarzanovi a Levom kráľovi. Iste sa nájdu takí, ktorí budú namietať, že piesne robia film zbytočne infantilným a v rámci rozprávania pôsobia nerealisticky, ale ruku na srdce – nechýbalo vám to? Nechýbal vám medzi súčasnými 3D animákmi kúsok tejto starej, dobrej školy? Mne rozhodne áno, a práve preto bol pre mňa tento príbeh o jedných veľmi dlhých vlasoch tak osviežujúci. Nevadilo ani, že ide skôr o fajn songy z hľadiska celého filmu, než o skutočné pamätihodné kúsky.
Ak ale aj netúžite po exkurzii do detských liet, rozhodne na „Na vlásku“ zájdite aj tak. Odmenou vám bude porcia tých najčistejších emócii a výborného humoru v jednom z najlepších animovaných filmov roka. A to sa, myslím, tiež ráta.
Na vlásku (Tangled)
Réžia: Byron Howard, Nathan Greno
Scenár: Dan Fogelman
Žáner: Animovaný/Fantasy/Muzikál
Výroba: USA, 2010, 100 min.
Hodnotenie: 90 %