„Život je utrpenie a tvoj ním bude tiež,“ oznámila mi neznáma postava. Potom mi oprela o čelo revolver a potiahla kohútik. Samozrejme, že som zomrel.
Tento príbeh som v priebehu dňa rozprával už asi štvrtej osobe a mal som toho akurát plné zuby. Sedel som v tom istom zakrvavenom kabáte, ktorý som mal v okamihu svojej smrti na sebe, na chrbte som cítil nepríjemnú vlhkosť a hlava mi trešťala bolesťou. Tento posledný rozhovor som absolvoval v stroho zariadenej miestnosti s jedným stolom uprostred, na ktorom bol ohorkami zahádzaný popolník a krúžky od zaschnutej kávy.
Moje rozprávanie počúval chudý čiernovlasý chlapík. Sedel za stolom, čmáral si ceruzkou v poznámkovom bloku a počúval ma zhruba tak, ako by ma asi počúval psychiater. So záujmom, ktorý je vzbudený iba mojimi peniazmi vo vrecku. Toto síce nebol úplne ten prípad, ale dobre to vystihuje stav mysle. Teda, ak sa ešte o nejakej mysli dalo hovoriť po tom, ako sa rozstrekla na tisícky kúskov.
„Pekný príbeh,“ zapálil si cigaretu a slastne vyfúkol dym. „Viete, tu dole z toho nikdy nedostanete rakovinu.“
Prstom ukázal na cigaretu a pokračoval. „Takých ako ste vy, sú denne stovky. Mŕtvoly, ktoré plné sebaľútosti vykladajú, ako ich svet dobehol. Fňukajú, sťažujú sa a trepú dve na tri. My ich počúvame. Vypočujeme si každučký príbeh a potom si vyberáme. Ako hrozienka z tvarohu.“
Nasledoval ďalší slastný výfuk bieleho dymu. „Hľadáme určité typy, ktoré potom dostávajú druhú šancu. Druhú šancu v zmysle, ktorý vám zatiaľ zmysel dávať nebude. My počúvame a v určitom okamihu sa na tomto stole rozbliká červené svetielko, ktoré hovorí, že sme našli ďalšieho. Ďalšiu mŕtvolu, ktorá bude ochotná za ten najmenší náznak slobody, pre nás urobiť čokoľvek.“
Pozrel som sa na stôl a na ňom žiadne svetielko nebolo. Akoby čítal moje myšlienky, uškrnul sa a pokračoval.
„Viete Borman, čo je na vás zábavné? Všetci reagujete rovnako. Začujete sloboda a hneď zbystríte uši. Lenže,“ naklonil sa ponad stôl, „žiadna sloboda pre vás už neexistuje. Vy, a to si dobre zapamätajte, ste mŕtvy. Vaša duša patrí Peklu a len ono rozhodne, ako s ňou naložiť. Čo vy na to?“
„Vy ste diabol?“ Opýtal som sa ho.
„Dobrá otázka. Čo myslíte?“
„Nevidím rožky ani kopytá. To ale nemusí nič znamenať. Keď s vami hovorím a som vlastne mŕtvy, čo iné by ste mohol byť?“
„Trošku je to pre mňa nezrozumiteľné, ale nehrajme sa na diablikov. Nie, nie som diabol. Som len niečo ako zamestnanec. Zamestnanec ktorý sa dostal pomerne vysoko. Ktorý teraz sedí na mieste čo mu umožňuje vyberať iných. Ktorý vybral aj vás Borman. Vy budete našou predsunutou hliadkou v poli nepriateľov.“
„Čo znamená, že?“
„Že pôjdete späť hore. Tu máte,“ podal mi nejaký papier, „bežte s týmto do výzbrojovne. Je to na konci chodby, ktorou vás sem priviedli.“
Na konci chodby ma čakala ďalšia stroho zariadená miestnosť. Jej obyvateľ odo mňa krivými prstíkmi prebral papier, prebehol po ňom zlovestnými očkami a nabodol ho na takú malú špicatú somarinku. Potom z kopy časopisov vybral jeden a hodil ho predo mňa.
„Vyberte si svoju novú identitu.“
Otvoril som časopis. Bol to módny časopis toho typu, ktorý nezaťažuje čitateľa inými slovami ako Armani a Gucci. V časopise sa na mňa usmievali módne zarastení svalovci s hranatou čeľusťou, demonštrujúci svoje in rukou ležérne zastrčenou v gatiach. Chvíľu som sa v ňom hrabal, keďže mi ale móda nič nehovorí, bezradne som ťukol na jeden obrázok. Malá ohava, pretože to, čo mi podhodilo časopis by som ani omylom nenazval človekom, sa naň pozrela, schuti sa zasmiala a luskla prstami.
„Snáď až niekedy nabudúce,“ posmešne predniesla a na umakartový stolík položila balíček nábojov a revolver. „Toto si zoberte.“ Potom zobrala balíček s nábojmi, otvorila ho a jeden vytiahla. „Žiadne zárezy v tvare kríža, lebo si to odnesiete. Máte tu dostatočnú palebnú silu, aby ste poslali na druhý svet ktoréhokoľvek z nich. Alebo skoro každého. Nepredpokladám, že sa stretnete s niekým dôležitejším z druhej strany. Ak áno, potom rýchlo do neho vyprázdnite zásobník a utekajte.“
„Prosím?“
„No, nepozerajte tak. Hore vás neposielajú na prechádzku. Hore je vojna. My a oni. Zem je územie nikoho, to ale neznamená, že ho nechávame len tak. A oni rovnako. Preto potrebujete zbraň.“
„Kto sú to oni?“
„Nehrajte sa na idiota. Tu ste v Pekle, tak kto budú asi tak oni? U mňa si akurát nafasujete zbraň a potom hup späť na matičku Zem. Otočte sa k tomu zrkadlu. Môže to tak byť?“
Otočil som sa požadovaným smerom a v zrkadle som zazrel sám seba. Akurát som už nebol v mojich krvavých šatách a keď som si siahol na zátylok, nezacítil som vôbec nič. Musel to spraviť tým lusknutím, pretože ináč celý čas mlel len jazykom.
„Je… je to celkom dobré,“ musel som pripustiť, pretože aj keď zo mňa nebol krásavec v prúžkovanom obleku, obliekol ma slušne. Navyše to lusknutie… to sa niektorí majú.
„Dobre, zbraň si dajte do vrecka,“ vtisol mi ju do dlane „a tu dolu mi to podpíšte.“ Podsunul mi čistý hárok papiera.
„Čo to podpisujem?“ nedôverčivo som sa obrátil k nemu.
„Bianko šek? Rozsudok smrti? Toto je Peklo priateľu a za tým oknom sú tí, čo to nepodpísali.“
Za oknom síce nebolo okrem červenkastej hmly nič vidieť, ale aj tak som podpísal. Podal som mu papier a on ho chvíľu študoval.
„Takže formality máme vybavené, nafasovali ste si, čo ste mali, takže mne neostáva nič iné, ako vám zaželať šťastnú cestu.“
Opäť luskol prstami a ja som sa ocitol v priestrannej jaskyni. Mala štandardný kamenistý vzhľad, jediný rozdiel voči normálu bol len vo všadeprítomnom zápachu síry. Nestihol som sa ale veľmi porozhliadať, pretože ku mne okamžite priskočil rohatý tvor, schmatol ma pod pazuchu a s príšerným „Juhú“ vyskočil do vzduchu. Ako blesk so mnou preletel k vrcholu jaskyne, vletel do tmevého komína a po chvíli pristál na malej plošinke. Hneď nad ňou bol poklop, ku ktorému viedlo niekoľko železných kramlí. Tvor ma pustil, opäť vyskočil do vzduchu a jediným dobre miereným kopancom svojho kopyta vyrazil poklop. Potom ukázal na mňa a hneď na to smerom hore.
Nevedel som presne, čo odo mňa očakáva, preto som mu povedal: „Dovi,“ a vyšplhal som sa hore. Ani nečakal, kým sa dostanem hore a už som opäť počul jeho dopplerovým efektom zdeformované výskanie. Keď som vykukol z kanála, zistil som, že som v špinavej tmavej uličku, ktorá bola medzi Zimným štadiónom a železničným násypom. Zahádzaná bola bordelom, ktorý akoby bol pre smetiarov za hranicou viditeľnosti. Vonku bola tma a do uličky len slabo svietilo svetlo vzdialenej lampy.
Dole bolo teplo a ako som vyliezal, okolo mňa stúpala para. V tej pare som odrazu zbadal nohy. Alebo presnejšie povedané nie v pare, ale tesne vedľa nej na kraji kanála stali nohy. Boli obuté naboso v sandáloch s remienkami, ktoré odhaľovali, že ich majiteľka ešte prednedávnom používala úplne iné topánky. Okrem smiešneho opálenia som zaregistroval ešte modrý lak na nechtoch a dohladka vyholené lýtka, ktoré jej mohlo závidieť aj čerstvo narodené dieťa.
„Pán Borman!“ Ozval sa hlas majiteľky nôh. „Môžete prestať obdivovať moje nohy a vyliezť z kanála?“
Vzhliadol som k nej a previnilo vyliezol von.
„Som Bohatá, Alena Bohatá a odvediem vás k Schwarzovi. To je miestny šéf tejto štvrti, náš momentálne najdôležitejší človek. Budete plniť jeho pokyny. Poďte za mnou.“
Vykročila do tmy a mne neostávalo nič iné ako ju nasledovať.
„Peklo má sídlo na Uhlisku?“ Opýtal som sa.
„Vy ste to spoznal?“
„Hej, keď som bol malý, býval som v dome za traťou. Čo bolo to? Tá vec, ktorá ma sem doniesla?“
„Čo je to neviem, ale hovoríme mu Erik. Trošku plachý a ako ste sám videl, človek to nie je. Vodí zdola posily. Po dlhom čase… Z našej strany som to potom ja, kto ich od neho preberá a vodí do nášho centra. Zastavíme sa tam za Schwarzom, ktorý vám povie viac.“
„Vy ste tiež…“
„Iste. Skoro všetci sme mŕtvi. Občas nejaký zombie, zo dvaja upíri a občas sa zastavujú aj duchovia. Tí ale len zriedka, pretože ak z niekoho ostane len duch, je na neho aj Peklo aj Nebo prikrátke. Vtedy je už len na nich ku komu sa priklonia. Všetci ostatní sú mŕtvi.“
„Vám to nepripadá divné?“
„Zvyknete si. Kedy vás zabili?“
„Povedal by som, že to bolo včera.“
„Pozor, nemusí to byť presné. Dole v pekle má čas úplne iný význam. Pokojne ste tam mohli byť aj niekoľko dní. Ale to je nakoniec jedno, teraz už ani pre vás nebude čas znamenať toľko, ako predtým.“
„Ja neviem. Teoreticky som mal byť mŕtvy, ale čo som teraz?“
„Ste mŕtvy,“ zasmiala sa. „Peklo verbuje len medzi mŕtvymi. Ja som tu napríklad už rok. Predtým som žila tu neďaleko, pomaly som sa chystala na svadbu a odrazu…,“ urobila dramatickú pauzu, „odrazu sa prihnal kamión a bolo po mne. Potom som sa prebrala dole, kde ma neustále niekto vyšetroval a kládol mi tie najstupídnejšie otázky a potom som sa dostala sem.“
„Aj s vami hovoril ten chudý chlapík, čo si pripaľoval jednu od druhej a tešil sa z toho, že rakovina je už na neho krátka?“
„Ani nie. Už si vlastne toho môjho vyšetrovateľa ani poriadne nepamätám, ale myslím že nefajčil. Určite je ich dole viac, takže asi je to náhoda, na koho tam natrafíte. Čo vy? Ako ste sa sem dostali?“
„Zastrelili ma na ulici. Bol som si zahrať v meste biliard a keď som sa večer vracal domov, prepadol ma nejaký muž. Vypýtal si odo mňa peňaženku, čo som musel urobiť, lebo na mňa mieril. A keď v peňaženke nič nebolo, strelil ma do hlavy.“
„Smutné,“ skonštatovala. „Zabijete ho za to?“
Akoby ma po druhý krát niekto zastrelil. „Čože?“
„Pýtam sa, či sa mienite pomstiť? Očividne máte na to právo. A keď si uvedomíte, že ste teraz za to nepostihnuteľný… Na vašom mieste by som neváhala.“
„Vy ste sa pomstili?“ Neveriaco som pozeral na tú ženu. Neveriaco, ale chrobáka do hlavy mi nasadila. Veď som naozaj de facto mŕtvy, takže prečo sa vlastne nepomstiť. Predstava toho hajzla, čo ma dostal, ako sa krčí v kúte, zatiaľ čo ja do neho bodám vidlami…
„Áno. Musela som čakať skoro mesiac, kým mi ho našli, ale potom to už bolo jednoduché. Dve rany sekáčikom úplne stačili.“
„Kto vám ho našiel?“
„Keď zapadnete medzi nás, pochopíte. Mŕtvi spolu držia a veľmi radi vám pomôžu spratať niekoho zo sveta. Za chvíľu už budeme na mieste.“
„Aké to bolo? Pocítili ste potom uspokojenie?“
„Iste. Počkala som si na neho pred reštauráciou, sekla ho zozadu do krku a keď sa v hrôze sunul na zem, ukázala som sa mu, aby v okamihu svojej smrti vedel, za čo to má.“
„Hrôzostrašný príbeh. Čo mi ešte poviete o tomto divnom spolku?“
„Už nič. Sme na mieste. V tomto bare máme základňu.“
Ukázala na dosť ponurý objekt. Bola to schátraná budova s nefunkčným neónovým nápisom nad vchodom. Dva ošlapané schodíky nás priviedli ku dverám pod nápisom. Všimol som si, že múr vedľa dvier je posiaty škrabancami. Bola to zmes napoly zoškrabaných krížov a záhadných symbolov, ktoré mi nedávali zmysel. Samotné dvere boli mierne otlčené, niekto do nich v minulosti vystrieľal zopár dier a dole, tesne nad prahom bola veľká ryha po prstoch, zakončených pravdepodobne mimoriadne ostrými nechtami. Umelecký dojem tohto výtvoru kazil len fakt, že majiteľovi ruky v polovičke došli nechty a zvyšok namaľoval vlastnou krvou.
Alena otvorila dvere a vošli sme dnu. Za dverami striehol nejaký muž s brokovnicou, ktorý nám kývol na pozdrav. Stál v šere schodiska, ktoré sa dvíhalo kamsi do tmy. My sme ale prešli povedľa neho a zamierili k jediným dverám na tomto poschodí. Boli to obyčajné lietačky so sklenou bublinkovou výplňou, cez ktorú presvitalo matné svetlo. Počul som aj tichú hudbu a keď sme prešli cez dvere, objavil sa pred nami bar. Mal dokonca aj pódium s chrómovanou tyčou, pri ktorej sa v čase slávy zvíjali dievčatá s unavenými očami. Teraz bolo ale pódium zahádzané rozlámanými stoličkami a prázdnymi zaprášenými fľašami.
V miestnosti posedávalo zopár ľudí. Väčšina bola ozbrojená. V najtmavšom kúte sedeli dvaja muži, ktorí slamkami vysávali obsah vysokých pohárov. Jediné osvetlenie poskytoval barový pult, pri ktorom sedeli ďalší dvaja muži. Sedeli zhrbení nad nejakými papiermi a tlmene sa rozprávali. Alena rukou opísala kruh.
„Tunajšia skupina. Mŕtvi, tí dvaja v rohu sú upíri a pri bare je Schwarz. Kohosi tam má, ale ideme rovno za ním.“
Prišli sme k nemu. Schwarz, musel to byť on, pozrel k nám, nenápadným gestom pozdravil Alenu a pozrel aj na mňa. Mal priamy pohľad z ktorého sálala sila osobnosti. Jeho tvár ale bola zjazvená krížom. Krížom ktorý bol vyrezaný priamo na jeho líci. Z rany malým pramienkom stekala krv.
„Vitajte,“ oboma rukami mi stisol dlaň. „Za pol hodinku sa vám budem venovať.“
„Dobre,“ odvetil som.
„Alebo viete čo?“ Otočil sa ku mne. „Kým budete na mňa čakať, nemohli by ste pre mňa niečo urobiť? Alena vám ukáže, kde je tu za rohom obchod. Prejdite sa trochu, vyvetrajte si hlavu a kúpte mi nejaké žuvačky. Peniaze sú tu na stole. Potom sa porozprávame o vašom ďalšom živote. Platí?“
Súhlasil som. Veď som aj tak vlastne netušil, čo teraz budem robiť. Zobral som si peniaze. Alena na mňa čakala pri dverách. Spoločne sme vyšli a pri schodisku nás zastavil muž s brokovnicou.
„Počkajte,“ povedal mi, keď som chcel vyjsť. „Máte zbraň nabitú?“
„Prečo?“
„Toto je Rišo,“ povedala Alena, „a stará sa o našu bezpečnosť. Každý z nás nosí zbraň pre prípad, že sa stretneme s nimi.“
„To čo vám dole vydali, máte to pri sebe?“
Vytiahol som z vrecka revolver a náboje. Richard skúsenými rukami chytil revolver, prekontroloval ho a potom ho nabil.
„Prvú komoru nechávame prázdnu, aby ste si niečo neodstrelili. Keď budete potrebovať strieľať, iba stláčajte spúšť. Tu máte,“ podal mi späť nabitý revolver.
Zastrčil som ho do vrecka a vykročili sme do tmy.
„Čo to mal Schwarz na líci?“ Opýtal som sa.
„Pst,“ naraz prstom ukázala hore. Vznášal sa tam nenápadný tvor, ktorý pomaly letel k budove z ktorej sme práve vyšli. Preletel len niekoľko metrov, keď ulicou zaburácal ohlušujúci výstrel. Tvor to schytal naplno a so zúfalým zapišťaním klesal v krvavej spŕške peria k zemi. Z horného okna budovy sa vyklonila postava a radostne nám mávala.
„Stále to skúšajú,“ povedala Alena. „Prichádzajú aby otestovali našu pozornosť. Tam hore,“ ukázala, "musíme mať teraz už niekoho permanentne, pretože pomaly niet dňa, aby sa sem niečo nezakrádalo.
Tvor spadol na zem, kde ostal nepohnute ležať.
„Čo je s tým Schwarzovým lícom?“
„Ešte moment, teraz sledujte. Toto bude zaujímavé.“
Na chvíľku som pustil krvavé líce z hlavy a pozrel sa na kôpku krvavého peria. Nad ňou sa vznášalo niečo nezreteľné, čo pomaličky nadobúdalo tvar pôvodného tvora. Žiarilo to bielym svetlom a bezradne sa to trepotalo v temnote. Odrazu okolo toho tma ešte viac zhustla. Nehmotný tvor začal čosi šípiť, ale už bolo pre neho neskoro. Temnota nadobudla konkrétnejší tvar, schmatla ho a vtiahla do zeme.
„Duša porazeného patrí druhej strane. Tak znie dohoda.“ Obrátila sa Alena ku mne. „A prekvapujúco sa ešte stále dodržiava. Poďte, porozprávam vám o Schwarzovi.“
„Čo bude s telom?“
„Vlastní sa o neho postarajú. Poďte, teraz nie je dobré sa potulovať v jeho blízkosti.“
Vykročili sme uličkou a za našimi postavami uličku ožiarilo teplé biele svetlo. Obzrel som sa. Svetlo, akýsi svetelný kužeľ, našlo telo, ktoré začalo stúpať, akoby vťahované do seba lúčom, svietiacim z oblohy. Dokonca som aj začul čosi ako kostolný chorál. Potom to celé zmizlo a ulička sa opäť ponorila do tmy. Pridal som sa k Alene, ktorá začala rozprávať Schwarzov príbeh.
„Dopredu upozorňujem, že to nemusí byť tak ako hovorím. Nebola som pri tom. Schwarz je našim vodcom v tomto meste už niekoľko rokov. Bol jedným z prvých, ktorých sem zdola poslali a v počiatkoch dosahoval neuveriteľné výsledky. Viete, v tej dobe údajne ťahalo Peklo za kratší koniec a Schwarz bol jedným z prvých, ktorí sa to pokúsili partizánskym bojom zvrátiť. Podarilo sa mu odstrániť niekoľko vplyvných ľudí, ktorých dosadila druhá strana na dôležité miesta. Určite si spomínate na to veľké haló, keď pred pár rokmi našli biskupa Šolochova, alebo prípad Tita Andronikusa.“
Poznal som tie prípady. Šolochova našli nabodnutého na plote mestského parku s odstrelenou hlavou a Andronikus bol síce politik, u ktorého sa dalo predpokladať že zle skončí, ale určite nikto nepredpokladal, že mu ktosi kladivom zatlčie prsty do písacieho stola a potom zlomí väzy.
„Schwarz síce oboch zabil, ale aranžovali ich vlastní ľudia, aby aspoň dodatočne získali sympatie verejností. Nič už ale nezmenili na tom, že si odvtedy museli začať dávať pozor. Pochopiteľne vedeli, kto to urobil. Nebo má o čosi lepšie podmienky na pozorovanie a tak sa v nasledujúcich mesiacoch na neho sústredili. Jedného dňa ho kdesi chytili a nebyť šťastnej náhody, nebol by už medzi nami. Ako spomienku si odniesol ten kríž, ktorý mu vyrezali na líce. Posvätený nôž je niečo, čo naša strana nevie vyliečiť. Preto mu z rany stále vyteká krv.“
„Kto ho vlastne zachránil?“
„To mi nikdy a ani nikomu inému nepovedal. Viem len, že ho potom našli v šoku pred budovou, kde sme žili predtým. Bľabotal, dva týždne sa zmietal v ťažkých kŕčoch. Bol ho pozrieť aj špecialista zdola, chvíľu pri ňom nezrozumiteľne mrmlal, pálil neuveriteľne hnusné veci a temnota zakryla celé okolie. Dostal sa z toho, ale to leto už tráva nenarástla do okruhu asi sto metrov od nášho domu. Vyschla a už nerástla. Preto sme sa aj presťahovali sem, pretože na starom mieste sme začali byť príliš nápadní. Policajti do toho začali pchať nosy a keďže sme ich nechceli zabíjať, radšej sme prišli sem.“
„Desivé. Ako to Schwarz nesie?“
„Povedala by som, že sa z toho dostal celkom dobre. Nepoznala som ho predtým, pretože som prišla do skupiny asi dva roky potom a vtedy už nežil skoro nik z tých, čo s ním vtedy bojovali. Ale Schwarz je výborný chlapík. Tam v tom obchode majú otvorené aj v noci, majiteľ je Vietnamec a nemá zbytočné otázky. Nakúpte a hneď sa vráťte. Schwarz to už asi bude mať vybavené s tým chlapíkom.“
„Ok.“
„A ešte niečo. Ja teraz musím vybaviť niečo špeciálne, preto sa s vami nevrátim. Všimli ste si dobre toho chlapa, čo sedel pri Schwarzovi?“
„Nie,“ pripustil som s vedomím, že som si ho asi mal všimnúť.
„Tak toho chlapa sa stránia aj upíri. Preto sa od neho radšej držte stranou aj vy. Spomedzi nás s ním jedná len Schwarz. Len toľko som ešte chcela povedať. Držte sa.“
S tými slovami vykročila širšou ulicou ďalej a ja som vošiel do obchodu. To ale až potom, ako som si popásol zrak na jej zadku. Podľa nástenných hodín boli tri hodiny nad ránom. V obchode bol len majiteľ, podľa hnedej pokožky to bol naozaj Vietnamec a dvojica postarších turistov. Museli to byť turisti, pretože normálny človek by na seba nenatiahol tie krátke gate s bielymi podkolienkami a trakmi.
Chvíľku som pobehoval po obchode a našiel som napolitánku, ktorá vyhovovala mojím chúťkam. Zobral som ju a pri pulte som k nej pridal žuvačky. Chlap odo mňa zobral peniaze a keď mi ich vracal, nenápadne sa dotkol mojej ruky. Pozrel som mu do tváre, potom dole na ruky, kde som videl, ako najprv ukázal dva prsty a potom akože ukázal kamsi za mňa. Upozorňoval ma na čosi. Lenže na čo?
A potom ma to napadlo. Dvaja tiroláci, čo iné? Uprostred noci nápadní ako beloch v gete, ktorý ho vytiahne, aby si uľavil, pričom ho sleduje desiatka tetovaných černochov. Dokonca až takí nápadní, že by ich nik nepodozrieval.
Okamžite som začal premýšľať. Som tu pár minút, stihol som čo-to vypočuť o konfliktoch a odrazu sa tu objavia títo dvaja. To neveští nič dobré. Okrem toho som pred chvíľkou videl zastrelenie lietajúcej potvory, ktorej dušu schmatlo Peklo. Ako to Alena hovorila? Neprejde ani deň, aby sa tu čosi neobjavilo? A keď sa to objaví a strážca ho odstreli, nehodí si náhodou potom šlofíka? Zrejme áno. A čo sa stane, keď ho pri tom prekvapí niečo silnejšie? Pravdepodobne ho to dostane.
Takže pokojne. Títo dvaja tu striehnu. Keďže som tu nový, nepoznajú ma, ale to mi dlho nepomôže. Je jasné, že kto sa tu v noci potuluje, nepatrí k bežným smrteľníkom a onedlho si to uvedomia aj tí dvaja. Mám výhodu, že som bol varovaný. Ako to Vietnamec vedel, je teraz vedľajšie, ale možno len nechce, aby sme mu rozstrieľali kšeft. To bude ono. Takže rýchlo von a tam sa uvidí. Hodil som tovar do vrecka a rýchlo vybehol von. Mohol som byť trošku opatrnejší, ale čert to ber. Periférne som videl, ako sa obaja nemčúri pohli. Pochopiteľne ku mne, ale ja som už bol preč. Rýchlym krokom som uháňal po ulici. Za mnou sa otvorili dvere a vzrušený hlas zakrákal: „Bitte…“
Iba blbec by na to zastal a ja som sa tiež rovno rozbehol k najbližšiemu rohu. Čakal som, kedy dostanem guľku do chrbta, ale mal som šťastie. Za rohom som okamžite vytiahol revolver a prikrčil sa k múru. Natiahol som kohútik a priložil revolver v úrovni hlavy tesne k rohu. Ktokoľvek tade pôjde, dostane ju. Srdce mi bilo v hrudi ako splašené a ja som rozmýšľal čo ďalej.
Sú dvaja a nejako sa ma pokúsia dostať. Ale ako? Vedia o mne, ale vedia aj to, že ja viem o nich. Ináč by som neutekal. Takže čo? Obehnú blok alebo sa prebijú? Nemôžu ma nechať tak, pretože v noci sa tu ani oni neprechádzajú len tak. Prečo čakali v obchode?
Moment, tu niečo nesedí. Boli v obchode, ale nevyzerali, že by čakali. Nebude to tak, že chystajú akciu a títo dvaja si len odbehli? Povedzme, že boli smädní, alebo proste mali nejaký iný šibnutý dôvod, prečo šli do obchodu. Keď tam boli náhodou, znamená to, že by tu mohli byť aj iní. A tí by mohli byť nebezpečnejší. Naši ľudia dnu sú pravdepodobne učičíkaní úspešnou streľbou na toho neboráka a teraz v jeho stopách prídu títo.
Nemohol som sa otočiť a len tak uháňať za nimi, keď za rohom stoja títo dvaja. Akonáhle začujú že utekám, už im nič nezabráni, aby ma spoza rohu zastrelili. Preto som čakal, až som sa po chvíli upokojil. Žiaden útok sa nekonal, čo mohlo rovnako znamenať, že aj druhá strana si uvedomuje svoju zraniteľnosť. Ako minúty pribúdali, bolo mi jasné, že niečo nie je v poriadku. Treba rýchlo niečo podniknúť, lebo zatiaľ môžu dostať ostatných.
Za mojim chrbtom bol smetný kôš. Mal odtrhnutý vrchnák. Zobral som vrchnák a vysokým oblúkom som ho vyhodil ponad roh. Akonáhle dopadol kdesi v temnote, vyletel som spoza rohu a namierenou zbraňou hľadal cieľ. Bohužiaľ tam žiaden nebol a ja som si uvedomil, že som prepásol drahocenné minúty. Musel som to napraviť a zúfalo som sa rozbehol k našim. Moje topánky vyklepávali šialený rytmus na rozpukanom asfalte. Tých pár minút behu mi opäť pripomenulo, ako si každý Nový rok dávam nezmyselný športový záväzok pred televízorom. Ale aj napriek tomu som po čase dobehol pred našu budovu.
Pribehol som práve v najhoršom. Jeden s podkolienkami práve vchádzal do budovy a za chrbtom sa mu matne ligotala hlaveň brokovnice. Začul som jeho: „Bitte, nicht šíis…,“ a už bol dnu, odtiaľ sa ozval pridusený výstrel. Vzápätí nasledovali ďalšie, boli medzi nimi počuť aj ručné zbrane, takže prepad úplne ideálne nevyšiel. Vtedy som už bol pri dverách a kopnutím som ich roztvoril. Okamžite sa voči mne obrátila hlaveň pištole, bol to našťastie jeden z našich. Podkolienky ležali vo dverách s prestreleným bruchom a nohami a zúfalo sa plazili do bezpečia. Nik si ich nevšímal a dvaja naši muži pálili ostošesť hore. Ten tretí, čo namieril na mňa, ma našťastie spoznal. Zavolal na mňa: „Rýchlo sem!“ Potom obrátil pozornosť na zraneného a ranou do tyla ho poslal medzi nebožtíkov.
Ako som utekal do našej línie, naskytol sa mi pohľad na Riša. Ležal hore na schodoch, v chrbte diera ako hrom a jeho krv kvapkala dolu cez zrkadlo. Bol to príšerný pohľad. Zhora sa znášalo mračno rozstrieľanej omietky a nebolo skoro nič vidieť. Zakľakol som vedľa ostatných, pozdvihol hlaveň hore a bezhlavo pálil jednu za druhou. Neviem, či to malo nejaký efekt, ale o chvíľku vybehol z baru jeden z upírov a začal sa šplhať po stene. Mal zakrvavené ruky, v očiach amok, stihol ešte zakričať: „Jeden dovnútra, dobiť zranených!“
Postrčili ma k dverám. „Toto nechaj na nás. Pomôž Schwarzovi!“
Vbehol som do vnútra a horúčkovito nabíjal. Skoro som spadol na rozsypaných nábojniciach. Nebolo tam nikoho. Druhý z upírov bol prilepený nad oknom a vysával akéhosi neboráka, ktorý sa šialene metal a vykopával zvyšky skla. V miestnosti sa vznášal štiplavý dym pušného prachu a zo záchodov bolo počuť treskot výstrelov. Rozbehol som sa a ako som utekal tým smerom, medzi stolmi som našiel mŕtveho muža. Mal odhryznutú polku tváre, čo musela byť práca druhého upíra. Prišlo mi zle, takmer som vypustil zbraň, ale nejako som sa dopotácal ku dverám. Otvoril som ich a našiel Schwarza, ako sa kryje za rozstrieľaným pisoárom. Pálil na neho druhý muž z otvoreného okienka. Vystrelil som na neho, začul jeho výkrik a do tváre som dostal spŕšku krvi. Už mi naozaj prišlo zle a zvalil som sa medzi ďalšie dve mŕtvoly. Boli neuveriteľne dostrieľané. Zvracal som, ale Schwarz ma nenechal na pokoji. „Tu nie,“ schmatol ma za rukáv. „teraz si po nich príde temnota.“
Naozaj sa už v miestnosti objavila čierna hmla v ktorej sa trepotali nepriateľské dušičky. Cítil som, ako mi tuhnú nohy. Schwarz ma vliekol von a v tej chvíli zaútočilo aj oslepujúce svetlo. Svetelný kužeľ prepaľoval strop, hľadal svoje mŕtvoly a stačil aj jeho odraz v rozsypaných črepoch zrkadla, aby sme vykríkli bolesťou. Našťastie sme už boli vo dverách a tak sme sa mohli prevaliť dnu do spásnej temnoty.
Oddychovať sa však nedalo. Schwarz bleskovo vysypal prázdne nábojnice a ládoval desivo veľké náboje do svojho revolvera. „Rýchlo,“ postrčil po zemi moju zbraň. „Nabiť a pomôcť tým vpredu.“
Mechanicky som ho poslúchol a obaja sme sa rozbehli k dverám. Aj upír už dokončil svoju hostinu a pustil vysušené telo na zem. Plazil sa po strope rovnakým smerom. Ozývala sa odtiaľ stále streľba, boli to už iba sporadické výstrely. K dverám sme dobehli v okamihu, keď to celé spadlo. Schodisko sa zrútilo a pochovalo pod sebou všetko živé. Naši boli hneď mŕtvi a keď padajúce kusy skál a muriva dopadli, vyrazilo to aj dvere do baru. Všade bolo množstvo prachu a jediné uspokojenie prinášali len zakrvavené podkolienky, ktoré spolu s odtrhnutou nohou ležali na vrchu kopy.
Nám vo vnútri sa nič nestalo. Schwarza síce vyrazené dvere hodili o zem a mne pristála na hlave dosť tvrdá doska, takže som chvíľku videl dvojmo, ale prežili sme. Upír sa schúlil pri strope.
„Teraz čo?“ opýtal som sa Schwarza.
Ten sa pozviechal zo zeme, schmatol svoju zbraň a dal sa do skúmania rumoviska. Rýchlo sa s nadávkou vrátil späť.
„Čo je?“ Opýtali sme sa aj s upírom.
„Svätená voda,“ ukázal na jemné mrholenie, ktoré sa znášalo zhora. „Tadeto neprejdeme, poistili sa.“
„A oni?“ Naznačil som prstom hore.
„Oni by prešli. Keby sme pre podobné prípady nemali protizbraň. Rýchlo tie fľašky, čo sú pri stene.“
Zodvihol som dve asi litrové fľaše bez nálepky.
„Kyselina dusičná,“ Schwarz mi ich zobral a obe plesol o stenu na mieste, kde bolo pred chvíľou schodisko. „A teraz sa musíme odtiaľto dostať.“
„Cez okno?“ navrhol som.
„Nie, odtiaľ prichádzajú. Musíme použiť inú cestu. Zatiaľ vhoď kyselinu do záchodu, aby nás odtiaľ neprekvapili.“
Vyplnil som jeho rozkaz.
„Nemajú to radi?“
„Veru tak, nemajú.“
Ukryli sme sa za barovým pultom. Schwarz povedal: „Teraz rozmýšľajme. Prežili sme, ale je dosť pravdepodobné, že ich je tu stále dosť.“
Odpoveďou mu boli zvuky vŕtania, ktoré sa ozvali nad našimi hlavami.
„Čo to je?“ opýtal som sa.
Aj Schwarza zvuky prekvapili a to nehovorím o upírovi, ktorý po strope rýchlo preliezol na miesto vŕtania. Netrvalo dlho a strop prerazili na niekoľkých miestach vrtáky. Upír si počkal, kým hore jeden vrták vytiahli a do vzniknutého otvoru okamžite vrazil svoju ruku, metamorfovanú na úzke chápadlo. Zhora sa ozval desivý výkrik, niečo spadlo na zem, trepalo sa to tam ako kurča na kláte a cez otvor začala crčať krv. Upír spokojne zablýskal očami, jeho radosť ale netrvala príliš dlho. Odrazu zaskučal aj on a spadol zo stropu. Z jeho ruky, alebo skôr kýpťa čo mu ostal, sa dymilo. Už ako padal, bolo vidieť, že cez otvor začína tiecť úplne iná kvapalina.
„Zase svätená voda,“ vykríkol Schwarz. „Nie,“ zastavil ma, „jemu už nepomôžeme. A ak niečo nevymyslíme, je aj po nás.“
„Takže cez okno?“
„Nie, prines kyselinu.“
Rozbehol som sa po ňu. Zatiaľ sa Schwarz postavil k miestu nového vŕtania a pozorne zamieril hore. Jedna, dve, tri, štyri rany stačili, aby hore niekto sprosto zaklial. Cez dieru opäť vystrekla voda, bola ale zmiešaná s krvou. Schwarz sa rýchlo stiahol na pódium.
„Sem, ujdeme tadeto.“ Strhol moľami obžratý záves. Neviem prečo to urobil, pretože potom aj tak ukázal na padacie dvierka v dlážke. „Cez tieto dvierka ušiel ten chlap, čo tu sedel so mnou. Akonáhle sa strhla prestrelka, zdvihol sa a upaľoval preč.“
„Kto je to?“
„Pre teba nie je zaujímavý. Toto je bezpečnostný východ pre podobné prípady. Tade ideme aj my.“
Zaprel sa do dvierok a tie sa presne podľa morbídneho scenára ani nepohli. Schwarz sa zatváril veľmi prekvapene. „Čo s tým je?“ Potom rýchlo dodal, akoby si spomenul: „Ten blbec. On za sebou zaklapol háčik. Do riti! Ako teraz ujdeme?“
„Nejde to otvoriť?“
„Posledná šanca. Ustúp od dvierok.“
Ustúpil sme a Schwarz začal do dvierok páliť. Našťastie to bola liatina, preto po pár výstreloch praskla a mohli sme ju vykopnúť z pántov. Vliezli sme dnu a zobrali so sebou poslednú fľašu kyseliny. Ocitli sme sa v uzučkej chodbe, plnej rúrok a potrubí. Schwarz poslednú fľašu hodil o stenu pod rozbitými dvierkami a zohnutí sme sa rozbehli jediným smerom, ktorým sa dalo.
„Vyjdeme v kotolni na druhej strane budovy. Ak budeme mať šťastie, dostaneme sa von.“
Prebehli sme chodbičkou a pretože tentoraz šťastie naozaj stálo na našej strane, prišli sme na jej koniec presne v okamihu, ako sa v ďalších padacích dvierkach objavili podkolienky. Už som nepotreboval žiadne rozhodovanie. Vystrieľal som do nôh celý zásobník a zvyšok dokončil Schwarz svojim kanónom, keď sa ochromená postava zvalila dnu. Vyliezli sme po krvavých schodíkoch do kotolne, v ktorej už nik ďalší nebol a cez pootvorené dvere sme ušli von.
Schwarz ma viedol na neznáme miesto, ale v tej chvíli mi to už bolo jedno, pretože adrenalínový šok zo mňa vyprchal a dostavila sa únava. Ani sme sa nerozprávali, pretože po záverečnej streľbe v úzkej chodbičke mi ešte stále brneli uši. Postupovali sme uličkami, kde studeno svietilo osvetlenie a postupovali sme aj uličkami, kde jediným svetlom bolo šialenstvo v očiach bezdomovcov. Asi po desiatich minútach sme zastali pri telefónnej búdke. Schwarz vošiel dnu, dovolal sa na nejaké číslo a vášnivo rozprával do slúchadla. Po chvíli sa začal rozčuľovať, vykrikoval na toho na druhej strane a celý rozhovor zakončil mohutným tresnutím slúchadla.
„Keby som predtým nerobil na spojoch, od jedu by som ho odtrhol.“
„Koho?“
„Slúchadlo. Tí idioti zase len vykladajú o tom, ako ti stačí zavolať, keď máš problémy a keď naozaj zavoláš, všetci spanikária a posielajú ťa za x inými debilmi a vypytujú sa na absolútne nezmysly. Chcel som niekoho, kto by nám teraz pomohol. Vraj nie sú ľudia. Dnes v noci musíme prežiť sami.“
„A prežijeme?“
Pozrel na mňa: „Nepochybuj o tom. Dvaja muži v meste vždy prežijú.“
Podľa výrazu tváre to myslel vážne. Potom mu prebehli chmáry cez tvár a opýtal sa: „Alena je mŕtva?“
„Nie. Ešte pred prestrelkou odišla.“
Chvíľku rozmýšľal: „Tak potom to možno nie je beznádejné. Teraz sme síce dvaja. Ak sa do toho nezaplietla, mala by nás ľahko nájsť. Ráno pôjdeme na jedno miesto, kde by sme sa v takýchto prípadoch mali stretnúť. Ale ešte predtým,“ významne pozdvihol zbraň, „ešte predtým my dvaja niečo vybavíme.“
„Čo,“ opýtal som sa v zlej predtuche.
„Navštívime kostol. Poď za mnou.“
Vydali sme sa na cestu. Prešli sme cez rieku po novom moste a zamierili hore Kapitulskou ulicou na námestie. Schwarz vysypal prázdne nábojnice na chodník a mne naznačil, že mám urobiť to isté. Neostalo mi už síce veľa nábojov, keď som to ukázal Schwarzovi, povedal že to je v poriadku. Netrvalo dlho a ocitli sme sa na námestí. Blížili sme sa k miestu, kde vždy pred voľbami kvákali politici z tribúny a šklbali na svoju stranu nerozhodných voličov. Už mi bolo jasné, kam Schwarz smeruje, pretože v centre bol len jediný kostol. Farský kostol stál čiastočne na námestí a jeho zadná časť sa zase strácala v tom parku, kde doteraz deti márne hľadali Šolochovovu hlavu. Schwarz kráčal úplne pokojne, vôbec sme sa nekryli v tme, pretože tu nikoho nebolo. Aspoň zatiaľ.
Prešli sme vykopnutou bráničkou do parku.
„Čo tu robíme?“
„Hľadáme lístie.“
„Čo?“
„Lístie a konáre na podpal.“
„My chceme podpáliť kostol?“
„Potrebujeme im dodať nejaký impulz. Keď to tu podpálime, zbehnú sa z celého mesta.“
„A keď kostol zhorí?“
Schwarz na mňa začudovane pozrel. „Ty si chodil do kostola?“
„Nie.“
„Tak čo ťa to trápi, či im to zhorí? Môžu hasiť ak s tým majú problém.“
„A na to my budeme čakať? Kým prídu k ohňu a potom ich postrieľame?“
„Presne tak.“
„To nie je veľmi čestné.“
„Boli oni čestní keď sa prikradli? Boli čestní, keď mi urobili toto?“ Ukázal na líce.
„To neviem posúdiť, ale toto sa mi nezdá.“
„Tak toto sa ti nezdá! Si tu príliš krátko. Keď tu budeš dlhšie, pochopíš to. Potom budeš ty tým prvým, ktorý potiahne kohútik. Berme tie konáre spod stromu a dajme ich ku dverám.“
Nepáčilo sa mi to, ale teoreticky na to mal právo. Mlčky sme začali nosiť konáre ku kostolu. Ale Schwarz to o chvíľu nevydržal. Zrejme z pocitu viny, že na mňa tak nahúkal, opäť načal rozhovor.
„Vieš, nerád to robím, ale toto musíme urobiť. Vždy keď niekto urobí dôležitý krôčik k víťazstvu, okamžite sa to rozkríkne. A posudzuje sa aj reakcia toho druhého. Dokonca by som povedal, že je niekedy ešte dôležitejšia. Pred chvíľou som volal s vedením a tí byrokrati absolútne nechápu, čo sa dnes v noci stalo. Ten idiot na druhom konci mi len drmolil niečo o preskúmaní a vyvodení dôsledkov, ale aby pohol zadkom a niečo urobil, to nie. Ak dnes nezasiahneme, zajtra bude práve toto impulzom pre ďalšie roje nepriateľov, ktorí vycítia našu slabosť. Aj bez toho sme úplne vycicaní a prísun nových ľudí desivo viazne. Ty si bol po mesiaci jediný nový medzi nami. Ale za ten čas som prišiel o šesť ľudí a dnes prakticky o všetkých ostatných. Preto to musíme spraviť. Chápeš to? Keď dnes ukážeme slabosť, zajtra sme tu skončili. Vrhnú sa na nás a doslova nás ubijú.“
„Dobre, ale ako k tomu môžeme pristupovať takto? Keď dnes zabijeme pri ohni ich, kde budú zajtra zabíjať oni?“
„Hej, páni záhradníci, čo takto na chvíľu prerušiť namáhavú prácu a venovať sa niečomu inému?“ Ozval sa za nami ženský hlas a sprevádzal ho druhý, ktorý sa pripito chichotal. Obaja sme so Schwarzom doslova poskočili. Kým sme sa naťahovali s konármi, pozabudli sme na okolie a teraz pred nami stáli dve ženy. Vyzývavo oblečené, takže nebolo najmenších pochýb, čo sú zač.
Pozrel som na Schwarza, ktorý si nenápadne presunul pištoľ za pásom tak, aby na ňu nebolo vidieť. Očividne mu odľahlo, keďže nachytali aj jeho a teraz už mohlo byť po nás.
„Odíďte dámy, tu nemáte čo robiť,“ povedal im pokojným hlasom.
„A vy tu máte čo robiť?“ Nasledoval ďalší chichot.
„Pozrite, nerád vám to hovorím, ale práve tu prebieha dôležitá policajná operácia. Ak sa tu budete motať a vyrušovať nás, celkom ľahko sa môže stať, že vo vašich kabelkách kolegovia nájdu malé hnedé skladačky. A viete, čo by to pre vás znamenalo?“
„Čooo?“ Ozvala sa tá pripitejšia. Tej prvej už došlo, že tu nie sme pre zábavu a začala ju ťahať preč.
„Poďme.“
„Ale záhradníci sú stále tu.“
„Drž klapačku a poď!“ Vystrašene pozrela smerom ku mne a aby som jej uľahčil rozhodovanie, významne som položil ruku na vyduté vrecko so zbraňou. Hystéria nabrala na obrátkach a napriek aktívnemu odporu jej priateľky, ju dokázala odpratať do bezpečia.
„Pekná situácia,“ poznamenal sarkasticky Schwarz. „Ešteže takto v noci nie sú schopné rozmýšľať.“
„Nemôžu zavolať policajtov?“
„Nemyslím. Aj keď sa po chvíli dovtípi, že policajti asi nie sme, určite nebude riskovať. Dokončime to!“
Mali sme už pri dverách peknú kopu, takže stačilo ešte prihodiť zopár konárov a bolo to pripravené na podpal. Schwarz ešte všetko prisypal lístím a z vysypaného koša pridal pokrčené noviny. Potom škrtol zapaľovačom a pokynul mi, aby sme sa vzdialili.
„Nemáš náhodou tie žuvačky, ktoré som chcel?“
Vytiahol som ich. Zobral si jednu a naznačil, že máme ísť k neďalekému kroviu. Tam sme sa ukryli a čakali, čo sa bude diať.
Spočiatku to len tak pridusene tlelo a dymilo akoby to podpálili amatérski záhradkári. Po chvíli plamene oblizli nalakované dvere a oheň začal horieť omnoho veselšie. Schwarz prekontroloval svoju zbraň a napäto čakal. Mne neostávalo nič iné, ako sa pripraviť spolu s ním. Minúty ubiehali a stále sa nič nedialo. Iba dvere pomaly obhorievali a nočným parkom sa šíril zápach spáleniny. Určite sme čakali aspoň dvadsať minút, pokiaľ sa z kostola ozvalo tlmené zakašlanie, za ktorým nasledovalo o čosi hlasnejšie zakliatie. Vo vnútri niekto buchotal a keďže človek nikdy nekoná racionálne, hneď na to sme začuli ako sa v zámke otočil kľúč a otvorili sa dvere.
Nezabudnem na ten vydesený pohľad ohňom ožiarenej tváre, ktorá sa objavila vo dverách. Ako sa dvere otvorili, vytvoril sa dobrý ťah, pretože v tom okamihu plamene vyšľahli omnoho vyššie. Muž zúfalo zavyl a vrhol sa späť. Plamene šli hneď za ním a pravdepodobne preto nedokázal dvere zatvoriť. Iba chvíľku ho bolo počuť zvnútra, ako beží po dlážke, ťapkanie jeho podrážok bolo veľmi rýchlo prehlušené hukotom ohňa. Oheň očividne potreboval to, čo mu muž z kostola poskytol a teraz sa rýchlo šíril dovnútra.
„Už to nebude dlho trvať,“ vyrušil ma Schwarz. Jeho tvár sa v žiare z ohňa nebezpečne ligotala.
„Takže,“ preglgol som, „budeme na nich strieľať?“
„Drž sa v tieni a keď sa objavia, pustíme sa do nich.“
A tak sme znova čakali. Medzitým oheň vytrvalo oblizoval všetko horľavé a začínal prebleskovať aj za vitrážou. Stále nebolo nikoho vidieť.
„Kde sú?“ Opýtal som sa.
„Neviem. Ale už sa tu mal niekto objaviť. Nechce sa mi veriť, že by si len tak nechali spáliť strechu nad hlavou.“
Odpoveďou na jeho posledné slová bol zvuk sirény, ktorý sa ozval mestom.
„To sú požiarnici. Stále budeme čakať?“
Schwarz bol očividne vykoľajený, pretože naši nepriatelia stále nechodili. Predpokladal som, že bude asi trochu problém na nich strieľať, keď sa tu za chvíľu začnú motať požiarnici, ale radšej som si to nechal pre seba. Zvuk sirény nakoniec došiel až na námestie, objavili sa muži s hadicami a začali rozohrávať obvyklé divadlo.
Aj Schwarz už asi videl, že z tejto poľovačky nič nebude, pretože sa zodvihol. „Poďme preč, za chvíľu tu bude toľko policajtov, že by sme mohli mať problémy.“
„Ako myslíš.“
Pobrali sme sa parkom preč od ohňa a v dostatočnej vzdialenosti sme preliezli plot do akejsi záhradky, cez ktorú sme potom prešli na normálnu ulicu. Ako sme preliezli druhý plot a doskočili na rozpukaný asfalt, dopadli sme rovno pred nejakého muža. Nebola to náhoda, muž tam na nás čakal.
„Takže pán Schwarz, dobre ste sa dnes večer pobavil?“ Opýtal sa. Schwarz mlčal. „Čí to bol nápad, vypáliť kostol?“
„Môj,“ neochotne prisvedčil.
„Takže vám nestačí, keď vám odkážem, že sa máte krotiť? Vážne musím ísť až sem, aby som vás zastavil? Ste v bojovej línii a keď vydám rozkaz, očakávam, že sa splní.“
„Kto ste?“ Opýtal som sa ho.
Pozrel na mňa a hneď som vedel, že som mal mlčať. „Vážne to chcete Borman vedieť? Nestačí vám, že ja viem kto ste vy?“
„Nechajte ho,“ ozval sa Schwarz. „Je tu prvú noc. Nemá ani potuchy o tom, čo sa tu deje.“
„Tak nech drží hubu.“
„Bude. Však Borman? Nebudete sa do tohto rozhovoru miešať.“
„Ako chcete.“
„Takže,“ opýtal sa tichším hlasom muž, „prečo ste to podpálili?“
„Stres,“ odvetil Schwarz. „Prísť v jednu noc o všetkých ľudí… neviem k tomu viac povedať. Proste som to musel spraviť.“
„A videli ste ten výsledok?“
„Áno.“
Zdvorilo som mlčal. Obaja si v tej chvíli uvedomili, že sa rozprávajú pred nezvanými ušami. Mojimi ušami, ktoré všetko počúvali. Schwarza to donútilo stíšiť hlas a neznámy muž upriamil svoju pozornosť opäť na mňa.
„Nemáte čo robiť? Keď som vám naznačil, že nie je vaša pozornosť vítaná, očakával som, že sa zašijete tu niekde pri múre a začnete sa venovať blatu na topánkach, alebo zjete tú napolitánku, ktorú máte vo vrecku. A nechajte nás osamote. Nepotulujte sa ďaleko, pretože teraz tu v okolí bude veľa nepriateľsky naladených ľudí, ale ani vás nechcem počuť dychčať za ušami.“
Pochopil som, že aj keď ma to strašne zaujíma, nedozviem sa vôbec nič. Jedine ak mi potom Schwarz porozpráva, kto to vlastne bol. Sklamane som sa pobral na druhú stranu ulice. Aj tak to bol od toho neznámeho zaujímavý trik. Len tak od boku vypáliť, čo mám vo vrecku. Asi mu v Pekle sacharózová abstinencia pekne lezie na mozog. Predstavil som si ho, ako lozí po jaskyni s blčiacim ohňom, na ktorom sa smažia hriešnici a k tomu odhryzuje z čokolády.
Ešte som sa pre istotu obzrel, či mohol mať pravdu s tým blatom a naozaj, ostávali za mnou stopy. Na toto však mohol prísť obyčajnou logikou, pretože za plotom je vždy najpravdepodobnejšia záhradka. Zastal som a začal som si otierať topánky o asfalt. Pochopiteľne tým najnemožnejším spôsobom, pri ktorom sa zúfalo snažíte z hrany podrážky zoškrabať blato, ktoré vôbec nespolupracuje.
Schwarz sa rozprával asi desať minút a aj keď som nič nepočul, z jeho posunkov som vyrozumel, že sa situácia ukľudnila. Potom na mňa zamával, aby som prešiel k nim.
„Tak ako sa cíti vedľajšia postava?“ opýtal sa ma Schwarzov spoločník, zatiaľ čo sme zamierili k opačnému koncu ulice. Teda… k miestu, kde to nehorelo.
„Čože?“
„Ako sa cítite, keď sme pred vami zatajili náš rozhovor? Ste nahnevaný?“
„Prečo sa na to pýtate?“
„Vždy rád pozorujem ľudí, Borman. A je na vás pekné to, ako občas hráte, že vás niečo neštve. Alebo vás toto neštve?“
Pozrel som sa mu do tváre. „Štve ma to, že ste sa bavili na môj účet. Neviem prečo mŕtvi musia jesť.“
„Boli tu pokusy v tomto smere. Ale je energeticky omnoho výhodnejšie, keď vás necháme samých si zháňať potravu, akoby sme vás mali zložito udržovať v prevádzke. Preto jete. Ale odbehli sme od témy. Štve vás, že ste nepočuli rozhovor?“
Keď do mňa tak dobiedzal, už ma to naozaj začínalo poriadne štvať. Aj keď som bol medzi živými, neznášal som, keď som vošiel do miestnosti a všetci prestali hovoriť, akoby som bol nejaký nezvaný špión. Keď mi teraz do nemoty omieľal očividný fakt, najradšej by som mu jednu vyťal. Ale to by s najväčšou pravdepodobnosťou nedopadlo dobre.
„A poviete mi, o čom ste hovorili?“ Opýtal som sa.
„Nie.“
„Tak o čom sa vlastne bavíme? Kladiete mi choré otázky a chcete po mne, aby som vám na to odpovedal. Strčte sa niekam!“
„Tch, mali ste pravdu Schwarz. Je v ňom zloba. Len ju nie je poriadne vidieť.“
„Nechajte ho na pokoji. Ako by ste sa cítili vy, keby ste tu stáli s prestrelenou hlavou?“
„Myslíte, že je zmätený? Ste zmätený Borman? Viete, že váš vrah musel zahodiť kabát, ktorý mal na sebe? Strelil vás príliš zblízka. Vo filme vás krv neostrieka. V živote áno.“
„Prečo mi to vravíte?“
„Nazvime to kompenzácia. Kocúrik Juraj. Žije v jednom byte s dementnou matkou, ktorá vybľakuje do noci. Má pod slipami v zásuvke ukryté kladivo pre prípad, že by bliakala ešte o čosi viac.“
„Ako mi to pomôže?“
„Keď je starká príliš hlučná, priväzuje ju v kúpeľni za nohu.“
„Prestaňte s tým hnusom,“ ozval sa Schwarz. „Dosť, že sme tu len my dvaja. Nepotrebujem, aby sa mi teraz zlomil.“
To sme už zastali na rohu najbližšej ulice. Postávali sme tam ako milenci, ktorí dospeli k bodu, kde sa ich cesty musia rozdeliť.
„Trvalo mu hodinu, kým sa po vražde umyl a musel si malými nožničkami ostrihať vlasy na ľavej strane. Kým prišiel domov, vaša krv na ňom úplne zaschla.“
„Povedal som, prestaňte!“
„To už bolo všetko. Zabudneme na dnešnú noc. Nenechám si odstaviť najlepšieho muža. Ale teraz už žiadne kríže na lícach a vylomeniny. A vy Borman,“ obrátil sa ku mne, „držte sa Schwarza. A neverte stopercentne ženskej fantázii.“
To boli jeho posledné slová, pretože vzápätí luskol prstami a bol preč.
„Prečo lúskajú prstami?“ opýtal som sa Schwarza.
„Netuším. Možno je čarovanie také jednoduché. Stačí lusknúť,“ luskol prstami, „a je to. Možno…“
„Dosvedčím vám, že odrazu zmizol,“ ozval sa hlas z druhej strany križovatky. Ponáhľal sa k nám nejaký muž v dlhom svetlom kabáte. V chôdzi si pomáhal paličkou. „Dosvedčím vám to.“
Schwarz sa k nemu otočil. „Ty už toľko nepi. Prečo radšej nejdeš za svojou starou?“
Chlapíka to očividne zarazilo. „Homoši,“ zašomral si, ale obrátil sa opačným smerom. Chvíľkami sa obzeral dozadu, akoby sa v tom chcel uistiť.
„Čo to vravel o ženskej fantázii?“
„O ženskej fantázii a o kríži na líci.“
„Áno, čo to malo znamenať?“
„Nerozprával si sa s Alenou? Nevrav mi, že ti neporozprávala o mne? V tomto smere je veľmi zhovorčivá.“
„Niečo naozaj naznačila.“
„Tým ti chcel len vysvetliť, že z väčšej časti je jej rozprávanie výmyslom. Nie žeby som jej to zazlieval, mám ju celkom rád, ale stále sa drží toho príbehu, ktorý jej ktosi porozprával. Vždy, keď niekoho nového privedie, ten o chvíľu príde za mnou a potom ma vyšetruje kvôli môjmu lícu.“
„Mne hovorila, že už dávno nikoho nepriviedla.“
„Neviem, ako to posudzuje, ale za posledný mesiac priviedla asi troch.“
„No, možno to tak úplne neformulovala, ale mal som dojem, že to naznačuje. A myslím, že ty si hovoril to isté.“
„To je jedno. Chceš vedieť o tom líci?“
„Vlastne áno, teda ak ti to nebude robiť problémy.“
„Nie, na to si zvykneš. Ako tí, čo im odfiknú nohu a pritom stále cítia, že ich svrbí. Tento chlap, teda… nie je to úplne chlap, ale pred nami vystupuje ako Kooreman. Tak tento Kooreman si ma zhruba pred piatimi rokmi vyhliadol. Ja som o tom pochopiteľne nevedel, ale držal nado mnou ochrannú ruku. Podporoval ma pri mojich akciách a mám taký dojem, že občas na moje konto pripísal aj niečo, čo som nevykonal. Chápeš, že takéto zvesti sa rýchlo šíria a druhá strana vytušila, že by som pre nich mohol byť cenný. Takže ma celkom jednoducho vystriehli.“
„Pri čom ťa chytili?“
"O tom by som kvôli imidžu nemal hovoriť, ale to je v tejto chvíli vedľajšie. Všetci sme zo sveta nejakým spôsobom zišli. Niekto ako ty a niekto ako ja. Moja žena mi do vane priniesla jahodový koktail, do ktorého primiešala tabletky na spanie a jed na potkany. Ideálna kombinácia v teplej vode. Po pár minútach som bol tuhý a potom som ešte zopár hodín pomaličky umieral. Vnímať som prestal, keď už bola voda studená, bohužiaľ som sa vďaka tabletkám nedokázal ani pohnúť. Samozrejme ju dostali, na súde nevedela vysvetliť, prečo to urobila a tak ju šupli do blázinca. Myslím, že blázon nie je, ale je to pre ňu lepšie než väzenie.
Síce ma zabila, ale ja som ju mal aj naďalej svojim spôsobom rád a tak som pomerne často chodieval za ňou. Tajne som na ňu hľadel z parku a jednej noci ma tam čakali. Najprv ma mučili len takí menší poskoci, ale neskôr to začalo hustnúť. Na tú chvíľu čakal Kooreman. Vtrhol dovnútra vtedy, keď toho už mali dosť a chystali sa ma odpraviť. Trvalo to niekoľko hodín a už boli unavení. A pretože Kooreman nie je len tak niekto, nedaj sa zmiasť jeho výzorom, premenilo sa to tam na jatky. Zabil všetkých a potom tam čakal ešte dva dni a zabíjal každého, kto tam vkročil.
Spočiatku som to vnímal, keď ale musíš ležať v tom svinstve čo narobil a líce máš v jednom ohni, dlho nevydržíš. Kooreman sa o mňa staral, veľa toho o ľuďoch nevie. Je skôr odborník na niečo iné. Takže to teplo a po čase aj muchy urobili svoje a zvyšok viem len z jeho rozprávania. Keď som sa totiž vystrábil, navštívil ma a osobne mi poďakoval za vykonané služby. Len z náznakov v jeho reči som vytušil, že som mu poslúžil ako návnada a že tam dostal niečo veľkého. Niečo také, čo by nás dvoch zhltlo aj s chlpmi. A to je všetko."
„No, rozhodne si mal pestrý život. Čo budeme robiť teraz?“
„Teoreticky sme pripravení na prežitie. Zájdeme na miesto, kde sa stretávame v čase núdze, budeme dúfať, že tam dorazí aj Alena a potom to tu opäť postavíme na nohy.“
A tak sme sa chvíľku motali po uličkách, pokiaľ sme neprišli k úplne obyčajnému skladu neďaleko železnice. Bol prázdny, bol som ale taký unavený, že mi to bolo úplne jedno. Schwarz ho rýchlo prekontroloval s pripravenou pištoľou a potom sme konečne zaľahli na kopu starých kartónov.
Ráno skutočne dorazila Alena, bola mierne vyplašená, ale inak v poriadku. Povedali sme jej naše zážitky, ona to doplnila svojimi poznatkami, ktoré získala po príchode na miesto súboja a bohužiaľ nás ubezpečila, že to pravdepodobne nik neprežil. Z domu ostalo dymiace torzo, ktoré sa ani náhodou nik nepokúšal hasiť.
2. Tí zhora
Hovorí sa, že drevené sochy sa nevedia červenať. Hovorí sa aj, že za dávnych čias veľkí svätci umŕtvovali svoje hriešne telo bičovaním. Keby mali drevené sochy, zdobiace oltár Farského kostola, tú možnosť, určite by odvrátili svoje popraskané tváre od toho, čo sa dialo pod nimi.
Temnota opusteného chrámu ustupovala zlatistej žiare hrubých sviečok, ktoré ožarovali miesto, kde obvykle prešľapával do koberca chodníček kňaz. Namiesto neho tam v neskorej nočnej hodine kľačal niekto iný. Kostolníkova vychrtnutá postava kontrastovala s dobre živenými tváričkami amorov, ktorí sa s potmehúdskym úsmevom dívali na jeho ruky. Ruky, ktoré pravidelnými údermi biča vysekávali do pokožky chrbta červenú stopu.
Náboženský podtón celej akcie kazili dve veci. Kostolníkove vyvalené oči postrádali potrebné množstvo pokánia a jeho pohľad nesmeroval k trpiacemu Michalovi. Smeroval k zemi, kde bolo možné v spleti švihajúcich končatín zahliadnuť roztvorený časopis s nahými ženami. Kostolník využíval neskoré nočné hodiny k realizácii svojich temných vášní.
Úbožiak nestihol doviesť svoj koníček k úspešnému koncu. Po zemi sa k nemu priplazil dym a donútil ho rozkašľať sa. Potom už jeho narušená koncentrácia nedokázala zápasiť s pokušením a narastajúcim desom a prinútila ho vstať. Kostolník sa rýchlo zaodel do svojej sutany, previazal ju hrubým povrazom a kašľajúc vyrazil k zadným dverám. Dostal sa k ním, zazrel ako popod ne prebleskuje oranžová žiara a dokázal ich aj otvoriť. Žeravé peklo mu v tej chvíli vybuchlo do tváre a spoľahlivo dokončilo to, o čo sa neúspešne už niekoľko rokov snažila príroda.
Na stôl v modro vymaľovanej miestnosti dopadli tri spisy. Na tom najvrchnejšom a najhrubšom bolo červenou fixkou napísané meno Kooreman. Ďalšie dva boli zakryté. Muž čo ich doniesol, sa volal Masár a patril k tým ľuďom, ktorí mali po smrti svoje miesto v Nebi prakticky isté. Masár nepriamo zodpovedal za nočnú masakru v meste, pretože to bol on, kto pred týždňom z nedostatku času letmo kývol na súhlas svojmu podriadenému. Tomu teraz trčali nohy z hromady sutín, čím sa automaticky vyškrtol zo zoznamu zodpovedných. Masár nie.
Oproti nemu sedeli v kožených sedačkách traja muži. Všetci traja sa v duchu tešili, že nemuseli veliť nočnému útoku. Čakali síce, že teraz sa na nich zosype kopec výčitiek, výčitky sú ale ničím v porovnaní s guľkou v žalúdku.
Masár s námahou zatisol svoje brucho za stôl. Bol spotený, pretože si uvedomoval závažnosť situácie. Vreckovkou otrel zo svojho čela pot a zvyšné spisy rozložil po stole. Dali sa na nich prečítať mená Schwarz a Borman.
„Myslím, že vám nemusím opakovať, čo sa v noci stalo. Prišli sme o dosť ľudí a výsledok je nijaký. Schwarz veselo behá po meste a podpaľuje kostoly. Pravdepodobne na príkaz toho psychopata Kooremana a ktovie k čomu sa práve chystá. Lenže, problém sa nevolá Kooreman alebo Schwarz, ktorých už dobre poznáme. Problém je v mužovi, ktorý bol s nimi. Vieme že sa volá Borman, ale vie niekto, kto je to Borman?“
Masár otvoril Bormanov spis a ukázal ho ostatným.
„Je tu o ňom veľká nula. Veľké nič a predsa ten chlap vystrieľal polovicu našich ľudí. To nie je dobré. Nemôže sa tu len tak odrazu ktosi zjaviť, aby sme o tom nevedeli. Preto chcem od vás, aby ste zistili, čo je ten chlap zač. Prečo je v spoločnosti Kooremana a čo má za lubom.“
„Ako si predstavujete, že to máme urobiť?“ Opýtal sa Ročko. Sedel v strede trojice mužov. Ročko si už niekoľko mesiacov pripravoval pôdu na to, aby vo vhodnom okamihu Masára odstavil.
„Na čo máme hore na Vartovke naše supertajné oddelenie s chlapom sledujúcim mesto? Nech sa pozrie na záznamy z včerajšej noci.“
„Iste, na to by som zabudol,“ poznamenal jedovato Ročko. „Naše sledovacie zariadenie, ktoré obsluhuje zberateľ múch.“
„A keď zistíme ako Borman vyzerá? Na čo nám to bude?“ Opýtal sa Farkaš. Farkaš nemal ani potuchy, že Ročko organizuje svoju malú vlastnú revolúciu. Jeho averziu voči Masárovi chápal ako výsledok očividného faktu, že s Masárom si nikto nebol na toaletách istý. Predpokladal, že Masár pravdepodobne Ročkovi siahol na vtáka, keď bol pri pisoároch.
„Keď to zistíme, potom si môžete byť istí, že sa na neho zavesíme a nedáme mu vydýchnuť až do konca jeho krátkeho života,“ víťazoslávne povedal Masár.
„Iste. Prečo ho rovno neodstrelíme?“ Ironicky poznamenal Ročko smerom k Uhliarovi, ktorý bol posledným z trojice.
„Pretože potrebujeme vedieť, či za tým nie je niečo viac.“
„Čo ak nie? Čo ak je to len obyčajný pešiak, na ktorého budeme mrhať prostriedkami?“
Masár prebodol Ročka jedovatým pohľadom.
„Mienite si tu založiť vlastné oddelenie, kde budete takto mudrovať?“
„Nie, na vás nemám. Ale podľa mňa je toto úplne choré. Borman nemôže byť významný človek. Prečo by vlastne mal byť. Nik o ňom nevie, pripletie sa do prestrelky a odstrelí zopár idiotov? Máte dojem, že je to superšpión?“
„To by stačilo! Nemienim počúvať vaše drzé reči. Do dvoch hodín mi prinesiete doplnený Bormanov spis, inak sa o vás postarám. Už niekoľko mesiacov pcháte svoj židácky ksicht do vecí, do ktorých vás nič nie je. Ale ja vás mám tak akurát dosť. Berte si to!“ Hodil prázdny spis Ročkovi.
Jozef Friedman nemal ľahký život. Po tom, čo od neho ušla jeho žena, pretože zistila, že v kotolni skladuje niekoľko pohárov s mŕtvymi muchami a vyžuvanými žuvačkami, si podrezal zápästia. Bohužiaľ nebol natoľko inteligentný, aby sa potom odplazil do pivnice. S krvácajúcimi rukami sa vypotácal na ulicu, vystrašil niekoľko chodcov a dopadol telom na kapotu bieleho Fiata, ktorého vodička hystericky vrieskala. Pokúsila sa ho zbaviť zapnutými stieračmi. Týmto pokusom len rozmazala po skle Friedmanovu krv.
Našťastie bolo v okolí aj zopár duchaplných ľudí, ktorí privolali sanitku. Vycvičená posádka potom v priebehu niekoľkých minút Friedmanovi zastavila krvácanie, vpichla mu niečo na upokojenie a odviezla ho do nemocnice, kde mu definitívne zašili dokatované predlaktia. Friedman sa ani veľmi nečudoval, že potom skončil v blázinci, kde mohol niekoľko mesiacov pozerať na hráškovozelenú maľovku na strope svojej cely.
Jednej noci dostal ponuku, ktorá znela po mesiacoch pozorovania upokojujúcej farby veľmi lákavo. Mohol vymeniť zvieraciu kazajku za plnohodnotné sledovanie diania v meste. Nebolo to síce spojené so slobodou, ale aspoň mohol ujsť od všetkých bláznov, ktorých mesto produkovalo omnoho intenzívnejšie ako novorodencov.
Friedman odvtedy sedel vo veži na Vartovke a sledoval mesto pomocou zariadenia, ktoré mu jeho záchrancovia poskytli. Každú noc nastavoval zariadenie a poctivo sledoval, čo sa tam deje. Každé ráno odovzdával hlásenie, v ktorom spomenul všetky dôležité momenty.
Akékoľvek veľké je sledované mesto, nikdy sa v ňom toho v noci neudeje tak veľa, aby sa z toho dalo zosmoliť poriadne hlásenie. Aj preto začal Friedman svoju prácu zanedbávať a radšej poskytoval mierne upravené hlásenia, v ktorých si trochu menil skutočnosti. Namiesto nudného sledovania prázdnych ulíc, namieril šošovky svojho prístroja do okien bytu, ktorý dobre poznal. Sledoval okná, ktoré predtým len dávali tušiť, čo sa za nimi odohráva. Nové možnosti techniky mu tak umožnili naplno vychutnávať sexuálnu spartakiádu, ktorú organizovali každú noc tri študentky.
Friedman preto vôbec nezaregistroval nervozitu muža na druhej strane telefónu, ktorý sa od neho dožadoval informácie o priebehu včerajšej noci. Požiadal ho o dvadsať minút strpenia, posadil sa k papieru a vypracoval k nič nehovoriacemu menu Borman svoju predstavu jeho podoby. Potom s kamennou tvárou nadiktoval do telefónu všetky podrobnosti a opäť usadol k šošovkám prístroja, ktoré mu umožnili spolu s dievčatami vychutnať ranné sprchovanie.
Po rannom doplnení Bormanovho spisu sa aj Ročko chvíľu hral na spisovateľa a vlastnoručne upravil jeho popis do takej podoby, ktorá Masárovych mužov pošle na vedľajšiu koľaj. Doplnil Bormanovi čierne vlasy, okuliare a starecké fľaky na rukách. Originál hlásenia si zastrčil do vrecka a potom bez najmenšieho zaváhania zaniesol spis Masárovi. Ten ho otvoril a prebehol očami.
„Ktovie prečo nosí tmavé okuliare?“
„Možno mu ich niekto lacno predal.“
„Asi. Môžete odísť, hoci si budem na vás stále dávať dobrý pozor. Z tohto sa totiž tak ľahko nedostanete. Prvý chybný krok, počínajúc tým, ktorý teraz urobíte a…“ významne si prešiel prstom po krku.
„Iste pane.“
Ročko odišiel z miestnosti a vyšiel na chodbu. Zaujímalo ho, kto teraz príde k Masárovi. Preto sa postavil ku kvetináču s palmou a začal perom kypriť zem pri jej koreňoch. Našťastie sa v zemi nemusel hrabať pridlho, pretože už po pár minútach sa na chodbe objavili dvaja muži. Boli to Farkaš a Oravec. Ročko poznal Oravca len zbežne ako pištoľníka, ktorého Masár posielal vybavovať svoje záležitosti. Prítomnosť Farkaša ho neprekvapila. Tento riťolez robil všetko možné, aby zistil, ako sa vyšplhať poza Ročkov chrbát.
Akonáhle muži vošli k Masárovi, vytiahol telefón a zavolal Uhliara.
„Príď pred budovu, potrebujem ťa.“
Potom pomalým krokom zamieril k východu. Vonku zašiel na parkovisko, naštartoval svoje auto a čakal, pokiaľ z budovy nevyšiel Uhliar a neprisadol k nemu.
„Čo sa deje,“ opýtal sa Uhliar.
„Začína sa to. Práve som zaniesol Masárovi Bormanov popis a on teraz vysvetľuje Farkašovi s Oravcom, čo majú robiť. Nie je ťažké to uhádnuť. Budú ho sledovať ako idioti a potom sa ho pokúsia vypočuť.“
„A čo budeme robiť my?“
„Počkáme pokiaľ nevyjdú z budovy, zavesíme sa na nich a budeme ich sledovať až k Bormanovi. Podľa mňa pôjdu rovno na políciu, kde má Masár stále dobrých kamarátov a zistia Bormanovu adresu. Pôjdu za ním a pokúsia sa ho dostať. Keď ho budú mať, potom je jeho ďalší osud nejasný, ale Masár by ho mohol použiť na nejaký zo svojich pochybných projektov, ktoré skúša proti žoldnierom Pekla.“
„Máš niečo konkrétne?“
„Nie, pretože ten tlstý úchyl mi už asi prestal veriť. Čo asi? Ja viem, že ma podozrieva, ale teraz na mňa nebude mať čas, pretože sa trápi s Bormanom a s ním si nemôže dovoliť prešľap. Čo je presne vec, ktorú potrebujeme, pretože pokiaľ sa bude baviť s Bormanom, my dvaja mu zatiaľ vykrútime krk. Odstrelíme Bormana a Oravca, ktorý si to akože schytal a pretože Masár nebude vedieť, čo sa presne udialo, máme ho presne tam, kde nechcel byť. V priebehu dvadsiatichštyroch hodín ďalšia mŕtvola na krku a výsledky absolútne žiadne. Myslím že to už bude stačiť na to, aby som na správnych miestach poinformoval o jeho úspechoch, ako aj o jeho pisoárovej záľube.“
„Za to si ten idiot naozaj nezaslúži zľutovanie. Komu raz siahol do gatí, tomu sa tá kopa sadla nikdy viac nebude posmievať do ksichtu. Zaslúži si smrť.“
„Áno, ale nie len takú obyčajnú, pretože zastreliť ho niekde v parku by pre neho vlastne ani nebol trest.“
„Keď ho popravia vlastní, to bude tá pravá zábava.“
Ročko s Uhliarom spriadali plány ešte asi desať minút, pokiaľ z budovy nevyšla ďalšia dvojica. Obaja niesli husľové puzdrá, ktoré ledabolo vložili do kufra sivého Forda. Vyšli z parkoviska a nasledovala ich Ročkova biela Honda.
Oravec zamieril rovno k najbližšej policajnej stanici. Zastával názor, že telefonicky sa dá všetko vybaviť, no keď ľudia hľadia do očí autorite, akosi to vždy vybavia rýchlejšie. A Oravec teraz rýchlosť potreboval. Nemal záujem, aby si s ním nejaký štátom platený úradník zahrával. Zaparkoval pred vstupom.
„Mám ťa počkať v aute?“ Opýtal sa ho Farkaš.
Oravec sa uškrnul. „Nie, poď so mnou. Naučíš sa, ako sa bleskovo riešia problémy.“
Vošli do budovy a Oravec zistil u vrátnika, v ktorej kancelárií sedí Masárov človek. Ten mu bol zaviazaný pre veci, ktoré ho mohli stáť miesto a preto veľmi úctivo privítal Oravca. Na Farkaša ani nepozrel.
„Čo pre vás môžem urobiť?“ Podlízavý tón jeho hlasu jasne naznačoval, že mieni spolupracovať.
„Zistite nám, kto je to Borman a na akej adrese býva.“
„Viac o ňom neviete?“
„Vieme že sa volá Borman. To musí stačiť.“
„Dúfajme, že v tomto meste nežije veľa Bormanov.“
„Je mi jedno, koľko ich tu žije, len mi dajte ich zoznam. Ja si ich už prejdem.“
Chlap sadol ku klávesnici a zadal pokyny v kartotéke osôb.
„Záznamy vravia, že v meste žije len jeden.“
„Na akej adrese?“
„Bernolákova 16, ale tam by som ho nehľadal.“
„Prečo?“
„Borman je po smrti.“
„Určite?“
„Áno, pred týždňom ho zastrelili.“
Oravec si vymenil pohľad s Farkašom.
„A vie sa, kto ho mohol zabiť?“
„Je tu pri ňom poznámka, že to bol nejaký Kocúrik. Je to ale nepotvrdené a aj keby sa na niečo prišlo, ťažko by sme Kocúrika obviňovali. Bez svedkov nie je vyšetrovanie.“
„Máte jeho adresu?“
„Na čo vám bude?“
„Nesťažujte to. Máte tú adresu?“
„Liesková 36.“
"Dobre. To by nám mohlo stačiť. P