V kryospánku vraj človek nesníva. Čas tam plynie odlišne. Šesť rokov vám pripadá iba ako noc s fľašou tequilly okorenená riadnym výpraskom. Na nevoľnosť však nie je čas. Za príkrovom mračien čaká nový svet. Divoký a nebezpečný, no zároveň taký opojný, že jediný pohľad naň stačí, aby ste ho už nikdy nechceli opustiť. Vitajte na Pandore!
Keď sa prvýkrát začalo rozprávať o Avatarovi, James Cameron sľuboval nezabudnuteľný zážitok – niečo, čo sme ešte nikdy predtým nezažili. A svoj sľub splnil. Do svojho najnovšieho megaprojektu investoval 12 rokov života, (prinajmenšom) 300 miliónov amerických dolárov, ktoré (keďže James svojej práci verí) zďaleka nešli len z vreciek ostatných producentov, ale najmä z jeho vlastných. Objem práce na celom filme bol taký obrovský, že za jeden tím museli kopať odvekí rivali z novozélandského WETA aj lucasovci z ILM. Výsledok však rozhodne stojí za tisíce hodín strávených pred obrazovkami počítačov.
Niekto tvrdí, že Na’viovia vyzerajú príliš kreslene – ako modrí šmolkovia… Také niečo však príde na um len tomu, kto nevidel priskočiť pôvabnú Neytiri (Zoe Saldana) a v poslednej chvíli zachrániť zadok bývalého (v súčasnosti modrého) mariňáka. A vôbec nezáleží na tom, že táto exotická kráska je modrá, meria tri metre a má chvost. Pretože z každého jej gesta, z výrazu jej tváre (vďaka technológii motion capture dokonale zachytenej mimiky) kričí: „Som živá a vy si hovorte čo chcete!“. Dôkazom nech sú mokré sny nejedného pubertou zmietaného chlapca.
Avatar je vizuálne aj esteticky dokonalý. Svet, ktorý Cameron stvoril, v súčasnosti nemá konkurenciu. Precíznosť, s akou dotiahol každý detail do úspešného konca, je obdivuhodná. Neprajné jazyky hovoria, že v budúcnosti bude každý druhý film na podobnej úrovni, avšak o pravdivosti tohto tvrdenia si dovolím pochybovať. Podlizovanie bokom, no na dosiahnutie takého sugestívneho efektu zďaleka nestačí len neustále napredujúca technika, ale potrebná je najmä nesmierna dávka perfekcionizmu, ktorá nie je ani zďaleka vlastná každému druhému režisérovi, a to dokonca ani v Hollywoode.
Vizuálna a estetická dokonalosť inoplanetárnych scenérií sama o sebe ešte dobrý film nerobí. U Avatara to platí dvojnásobne. Dych berúca fauna i flóra vás vtlačí do kresiel, donúti vás vyvaľovať oči a otvárať ústa, ale stále je len akousi chuťovkou, príslovečnou čerešničkou na torte. Bez poriadneho dejového stimulu by šlo len o veľmi efektný, veľmi dlhý a najmä veľmi drahý šetrič obrazovky.
A práve tu je pes zakopaný. Režisér pred nás servíruje lineárny životný príbeh ochrnutého vojaka, ktorý sa pre vidinu možného uzdravenia necháva zlanáriť vplyvnou korporáciou. Jednou z výhod je aj byť jednovaječným dvojčaťom brilantného vedca, ktorý sa ako naschvál nechá týždeň pred odletom na cudziu planétu zabiť za pár drobných v peňaženke. O tom, že funkčné nohy sa dajú získať aj inak než operáciou a že aj v cudzom prostredí možno nájsť takú známu emóciu, akou je láska, už pojednáva zvyšok filmu.
Cameron nikdy nepatril medzi režisérov, ktorí by sa vyžívali v prekombinovaných príbehoch a nečakaných dejových zvratoch. No to sa len ťažko dá považovať za nedostatok. Áno, čosi pravdy je na šomraní nespokojných divákov, že „aj ten najzaostalejší divák vie predpovedať dej najmenej desať minút dopredu“. Lenže práve v tom tkvie čaro obyčajných ľudských (?) príbehov. Príbehov, ktoré sa s minimálnymi obmenami rozprávali už pred tisíckami rokov pri táborových ohňoch. Pretože skutočné čaro tohto príbehu nie je v prekvapení, ale v očakávaní. Ak teda máte chuť na nečakané zvraty, dajte si pálkou po hlave a pustite si Temného rytiera.
V jednotlivých pasážach filmu si aj ten, kto si zabudol okuliare, uvedomí, že toto už niekde videl. Najčastejšie skloňovanými vzormi inšpirácie boli filmy ako Tanec s vlkmi, Pocahontas, trilógia Pán prsteňov, niektoré scény sú korenené Matrixom, Hviezdnymi vojnami či Posledným samurajom. Cameron sám priznáva, že motívy, ktoré využíva, sú hlboko zakorenené v mytológii a v mysliach ľudí. Obviňovať ho ale z plagiátorstva je ale prinajmenšom scestné. Filmoví fajnšmekri sa dušujú, že Pán prsteňov je výpravnejší a má lepšie bitky, Matrix má hlbšiu mytológiu, Tanec s vlkmi zase hlbšie a emotívnejšie jadro príbehu. Ibaže Pán Prsteňov a Matrix sú trilógie, ktoré mali na vývoj a budovanie atmosféry a príbehu niekoľkonásobne väčší rozsah. A podobne i toľko omieľaný Tanec s vlkmi sa mohol sústrediť len na jednu myšlienku tam, kde Avatar musel zvládať boj na viacerých frontoch.
Áno, príbeh naozaj využíva notoricky známe motívy, avšak kombinuje ich a spája do celku, ktorý je vo výsledku originálny a výnimočný. Veď ako kedysi dávno povedal jeden múdry muž: „Všetko už bolo natočené. Teraz už ide len o to natočiť to lepšie.“
Takže mi ostatní si teraz ideme po modrú farbu a návod na zapletanie dredov. Držte nám palce, aby sa naše nežnejšie polovičky nezobudili predčasne – a aby sme im stihli vysvetliť, že modrá je dobrá aj na koži ľudskej ženy skôr, ako my budeme mať modré pod okom.
Avatar
Žáner: akčný, dobrodružný, sci-fi, thriller
Réžia: James Cameron
Hrajú: Sam Worthington, Zoe Saldana, Sigourney Weaverová, Michelle Rodriguez, Stephen Lang
Výroba: USA, 2009, 166 min
Zdieľať na Facebooku
Fantázia na Facebooku