Mission: Impossible II.

John Woo

Áno, je to tak. Hongkongský démon, veľmajster akčného žánru, držiteľ svetového rekordu v počte zastrelených ľudí na jeden film (prvenstvo Sama Peckinpaha, ktorý v záverečnej desaťminútovke Divokej bandy nechal štvoricu desperádov vystrieľať 200-člennú posádku mexickej pevnosti, hravo prekonalo pekelné Hard Boiled), je späť. A to je dôvod, aby sme my, jeho uctievači, nosili na krku priviazané kýble, pretože inak by sa za nami ťahala vlhká stopa slín. Muž, pred ktorým aj bratia Wachowskí trieskajú lebkami o dlaždice (veď v Matrixe vyčerpávajúco okopírovali jeho nezameniteľný štýl), nás na svoje nové dielo nechal čakať sakramentsky dlho. Teraz však môžeme prestať drať kazetu s Tvárou toho druhého (Face Off) a skočiť hlavičku do čerstvého prívalu vystrieľaných nábojníc.

Hnusák ukradol synteticky vytvorený smrtiaci vírus i jedinú vzorku účinnej protilátky. Agent má za úlohu získať tento „tovar“ späť. Pomáhať mu pri tom bude profesionálna zlodejka, ktorá kedysi hnusákovi poskytovala svoje nááádherné telo pri súkromných jazykových lekciách. Jej úlohou je votrieť sa do hnusákovej bandy a umožniť tak agentovi, aby sa lotrovi dostal na telo a mohol predviesť všetky svoje smrtiace schopnosti. A tak sa aj stane.

Toľko k príbehu. Zdá sa vám to málo? V tom prípade, moji malí hlupáčikovia, asi neviete, že u Johna Woo na príbehu vlastne nezáleží. Woo podobne ako jeho milovaný Sergio Leone veľmi dobre vie, že na dobrý film stačí jednoduchá zápletka a tri-štyri dôležité postavy, medzi ktorými to správne iskrí. Pretože nie je podstatné čo, ale ako. Poďme ale najprv k tomu „čo?“. Mnohí to nevedia stráviť, ale M:I-2 je vlastne love story. Síce ochutená trochou špionážneho filmu a slušnou porciou akcie, ale aj tak tu vlastne ide o klasický milostný trojuholník. Znalcov Johna Woo však niečo také nemôže prekvapiť. Aj jeho klasické hongkongské šialenstvá boli v podstate filmy o láske – akurát, že romantiky tam bolo zhruba pol hodiny a potom sa dobrú hodinu brokovnicami vyháňali mozgy z lebiek. V M:I-2 je to presne naopak. 90 minút si užívame príbeh o vzťahu dvoch chlapov k jednej žene a až v záverečnej polhodine potom dostanú slovo pištole, samopaly, granáty a silné motorky. A teraz prekvapenie: vôbec to nevadí. Príbeh je krásne vygradovaný a Woo je samozrejme natoľko dobrý režisér, aby ste sa nenudili ani sekundu. Medzi Tomom Cruisom a Thandie Newtonovou to iskrí tak, že aj oproti výšľahom z rozhorúčených hlavní v závere je to úplný ohňostroj.

A teraz k tomu „ako?“. Samozrejme, perfektne. Woo opäť hravo dokazuje svoju povesť najzručnejšieho filmového remeselníka na tejto planéte (praskni, Steven!). Séria scén flamenco-vaňa-dvorenie na autách berie dych spoľahlivejšie než „chowyunfatovské“ hromadné masakre (nič proti nim). Tradičné wooovské prvky ako zdanlivo nepatričná hudba (napr. orientálny spev pri šialenej prestrelke), samostatný hudobný motív pre každú z ústredných postáv či holubice ako prostriedok absolútnej mýtizácie hlavného hrdinu a predzvesť konečného zúčtovania, to všetko tu funguje stopercentne, zimomriavkovo, tak ako to máme radi. Samozrejme, absolútnym vrcholom M:I-2 je záverečná akčná scéna. Čo si budeme nahovárať, Woo je výborný vo všetkých polohách, ale v tejto je jednoducho boh. Pravdaže, Cruisove kúsky sú poriadne prehnané, ale komu to vadí, ten nikdy nevidel Jamesa Bonda, Indianu Jonesa alebo akékoľvek „heroic bloodshed“ made in HK. Strih spomaleno-zrýchlených záberov je absolútne dokonalý, nápady neošúchané, kaskadérske výkony na hranici ľudských možností. Hardcore akční fanúšikovia, ktorým sa predchádzajúci dej zdal až príliš mierumilovný, pri motorkovej naháňačke pochopia, že sa oplatilo čakať a dochádzajú k poznaniu, že ani Matrix nie je neprekonateľný. Bravo, Johnny, klobúk dolu, Tom!

No dobre, uznávam, že scenár mohol byť prepracovanejší a niektoré ťahy (predovšetkým tie s maskami) nemajú s logikou nič spoločné, ale ani tieto chybičky na kráse mi nepokazia výborný pocit z celého filmu. Bavil som sa kráľovsky a už sa nemôžem dočkať vojnového krváku Windtalkers s Nicolasom Cageom a Christianom Slaterom, ktorým Woo trúbi na návrat k starému tvrdému štýlu. Aj keby ma už nič iné na svete netešilo, kvôli tomuto sa oplatí žiť do nasledujúceho leta.

Hodnotenie: 8/10


4. októbra 2000
Ďuro Červenák