„Vy svine!“ častoval prítomných v kúte schúlený Adolf. Objímal sa rukami a triasol na celom tele.
„Ale no tak. Zachovaj si dôstojnosť, nech to už s tebou dopadne akokoľvek,“ upokojoval Veles vypätú situáciu v miestnosti. Veles mal štýl.
„Je to celé na hovno! Neviem čo tu vôbec robím. Mal by som stadeto vypadnúť,“ šomral František. Prstami si nervózne masíroval čelo. Ach ten tlak v jeho hlave!
Bzzzzz. Spod stropu o pár desiatok centimetrov klesol strážca – lietajúca kamera v tvare očnej buľvy so zelenou dúhovkou. Zrenička sa zamerala na Františka a zúžila. Následne odletela do rohu miestnosti nespúšťajúc z neho zrak. Ten kto manipuloval okom však neodhadol rýchlosť a kamera ťukla do steny. Dúhové kruhy v mieste nárazu sa rozvlnili a odhalili tak projekciu na stenách a strope. Suchá savana, sem tam strom. V diaľke sa páslo stádo antilop. Na oblohe práve prelietal kŕdeľ vtákov. Projekcia slnka vyžarovala množstvo hrejivého svetla, vďaka čomu sa miestnosť bez okien zmenila na slnečný kúpeľ. Absolútna pohodička.
„Zabijem vás bastardi!“ zajačal Adolf a vrhol sa vpred na prítomných. Vrazil hlavou do Velesa, ktorý spadol na zem, no doktor Kraepelin spolu s filozofom Feuchterslebenom spolu zvládli besniaceho Adolfa a nakŕmili ho niekoľkými kopancami do hlavy.
František naďalej sedel na mieste a neprítomne hľadel na biele zuby, ktoré Adolf práve vypľúval spolu s množstvom krvi. Tá červená farba mu priniesla slastný pocit pokoja. Besy pominuli, anjeli spustili nebeský chorál. Ach áno červenú mal on rád.
Óm. Bélial. Óm. Bélial. Do miestnosti odkiaľsi začali prenikať zvuky. Znelo to slabo no predsa bolo možné počuť odriekanie mantry.
„Počujete to? Čas sa kráti. Zišli sme sa, aby sme rozhodli čo spravíme s týmto tu,“ súril Veles ostatných, držiac si narazené rebrá. “Podľa môjho názoru si Adolf už nezaslúži miesto v našom spolku. Neústavne nami opovrhuje.“
„A snaží sa prevziať kontrolu,“ dodal doktor Kraepelin.
„Je snáď možné nechať dobrovoľne rásť nádor v tele?“ neodpustil si Feuchtersleben.
„Navrhujem hlasovať o eliminovaní Adolfa a následným prebratím jeho priestoru pôsobnosti,“ povedal Veles a uprene sa díval na nešťastníka.
Vtom sa projekcia v miestnosti zmenila. Namiesto savany sa prítomní ocitli v ihličnatom lese. Na zelený porast pomaly sadal súmrak a hmla. Členov spolku pohltilo šero. Zvuky mantry zosilneli. Feuchterslebena striaslo a prudko sa otočil smerom k Františkovi.
„Čumíš na mňa? Si odporný. Nemôžem sa dívať na tvoj hnusný pysk!“
Ostatní ostali v šoku z náhlej situácie, ktorú im tu naservíroval mladý filozof. Adolf pookrial a uchechtol sa. Chudák František bol citlivý keď mu niekto pripomínal jeho cheiloschízu – zajačí pysk. Trpel tým od detstva. Posmešky, šikana, odmietanie. Následky boli nezvratné. Keby mal len viac síl každému by ukázal! Teraz akurát tak zvládal sedieť na zemi ako pohodená bábka a tíško ronil sĺzy.
Doktor Kraepelin sa k nemu pomaly prišuchtal. Staré dreváky klopkali o zem a šedý župan odhaľoval faldy tuku prevísajúce cez slipy. Cez zamastené tielko mu na hrudi pretŕčali chlpy. Keď zastal pred Františkom, prostredníkom si posunul silné dioptrické okuliare s masívnym umelohmotným rámom vyššie na nos. Neznesiteľne pomalým pohybom sa zohol a na koniec malíčka zachytil slzu kotúľajúcu sa po Františkovom líci. Narovnal sa. Slzu si opatrne položil na špičku vyplazeného jazyka. So zavretými očami a výrazom pôžitkára prehltol slanú kvapku. Nasledovalo slastné vzdychnutie ako keby práve zažil ten najlepší orgazmus svojho života.
„Stačilo! Máme málo času.“ zaburácal Veles. Vychrtlou rukou zdrapil Adolfa pod krk a dvihol ho do výšky. Tomu sa nohy hompáľali a narážali do steny za ním až sa otriasala celá scenéria vôkol.
Zvuky mantry znenazdania utíchli. Miestnosťou zalomcoval silný otras. Spoza stien zaduneli hlboké tóny trúb. Intenzívne vibrácie zvuku bolo cítiť až v morku kostí. Les pohltili divoké plamene. Zhora, zdola, odvšadiaľ zo stien blčali pekelné jazyky horúčavy. K duneniu trúb sa pridal krik kvíliacich detí. Stovky, tisíce, milióny trpiacich detských hláskov zmietajúcich sa v agónii. Kakofónia zvukov silnela čoraz viac. Ktosi zareval. Pohľady členov spolku sa plné desu otočili na Františka.
František tam stál uprostred diania. Hlavou prudko metal zo strany na stranu. Z úst mu odprskávala pena. A je to tu! Životná sila do neho vnikala každým chĺpkom na tele. Prechádzala od nôh cez chrbticu do celého tela, do každej molekuly. Všetky bunky v organizme mu tancovali od neočakávaného prísunu nadmerného množstva energie. Koža na temene hlavy sa mu roztrhla. Z rany mu vykukli dva čierne rohy, ktoré narástli do obludných rozmerov. Celá pokožka zbordovela. Oči mu zmenili farbu na červenú bez známky beľma. Nadýchol sa a zaručal tak mocne až sa všetkým podlomili kolená.
Výjav, ktorý sa tu odohrával, mal mocný účinok na prítomných. Ocitli sa v pekle? Zjavil sa im tu samotný diabol? Doktor Kraepelin neudržal moč, ktorý mu teraz presakoval cez slipy a kvapkal na podlahu. Tučné sklá na okuliaroch mal zarosené a modlil sa. Filozof Feuchtersleben stonal, nechtami si driapal kožu na predlaktiach. Zrazu to nevydržal a obsah žalúdka vyvrátil pod seba. Jediný Veles si zachoval dôstojnosť. V očiach mu iskrilo šialenstvo. Odstúpil pár krokov bokom ako keby tušil čo sa bude diať.
„Ja!“ zadunel démon František a skočil pred Adolfa. Toho zachvátila hrôza tak mocná, že sa zosypal na podlahu. Posledné slová, ktoré zastonal boli: „Zmiluj sa!“ František ho nepočúval, práve si obzeral svoje oceľové päste a pár rán venoval Adolfovej tvári. Keď uvidel, že týmto spôsobom možno vyrieši spoločný problém, pokračoval. Udieral stále silnejšie a silnejšie. Ako prvé sa na Adolfovom ksichte roztrhla koža na lícnych kostiach. Valiaca sa červená krv z rán uistila Františka, že problém rieši správne. Ďalšími údermi mu roztrhol pery, nasledovali zvyšné zuby. Prelomený nos, vyrazené očné buľvy v tekutom stave, zlomená a vyvrátená čelusť. Nasledovali rany, ktorými preskúmal pozadie tvárovej časti. A už tu boli kúsky mozgu. Hmm, do mozgu ešte nikdy netĺkol. Ach áno červenú mal on rád.
Na monitore číslo 022 v kontrolnej veži práve prebiehala scéna ako z hororu. Chlapík mlátil rukami do podlahy tak silno až mu z rán striekala krv. Neprestával ani vtedy keď mu niekoľko zlomených kostičiek prepichlo kožu a trčalo z tela von. Strážnik, ktorý civel na monitor, chvíľu sedel s otvorenou hubou a výrazom teľaťa. Po prvotnom šoku konečne zapol vysielačku a oznámil situáciu.
Za dverami Františkovej cely sa ozvali kroky. Dnu vošiel mohutný zriadenec ústavu oblečený celý v bielom.
„Archanjel. Konečne prišiel,“ preblyslo Františkovi mysľou tesne predtým, než sa mu do stehna zabodla šipka so sedatívami. Svet sa zatočil a celý sa prepadol do temnoty. Opatrovateľ priskočil k Františkovi prv než sa zrútil na zem a pritúlil si ho do náručia. Chlípnym pohľadom ohmatával pacientovo dokaličené telo a s úsmevom mu šepkal do ucha: „Neboj sa, ja sa o teba postarám ty môj zajačik.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.