Mamuty sú tu, mamutom sa nikto nevyhne! Napriek tomu máte chuť na kus pečeného mamutieho stehienka? Herr Emmerich vám vysvetlí, ako na to. V žiadnom prípade sa nepokúšajte nahnať mamuta do jamy a tam ho spoločnými silami utĺcť oštepmi, kyjakmi a kameňmi. Ani ho nežeňte k okraju strmého útesu a nespoliehajte sa na to, že z neho spadne a dodrúzga si kosti tak, že už viac nevstane. Kdeže! Zhotovte si zložitý mechanizmus s protizávažiami, ktoré lapia rozbehnutého mamuta do obrovskej siete (tú váš kmeň zhotovil v priebehu uplynulých sto rokov zo všetkých koží, ktoré ulovil – a to všetko len pre túto príležitosť!). A v žiadnom prípade nechoďte na mamuta tímovo, ale vyšlite jedného vyvoleného lovca, ktorý ho má skoliť jediným bodnutím oštepu. Áno, epos 10 000 pred Kristom je tu a hravo posýpa podlahy kín spadnutými čeľusťami nielen odborníkov na pravek, ale aj ľudí s veľmi povrchným dejepisným vzdelaním. Zdatne mu konkuruje Ríša hračiek, o ktorej vlažných kvalitách sa presvedčil Maťo Kudláč. Tónovi Stiffelovi sa zase cnelo po seriáli Hviezdna brána, a tak si urobil radosť celovečerným DVD špeciálom Archa pravdy.
10 000 pred Kristom 10,000 B.C.; USA, 2008, r. Roland Emmerich
Najväčšou slabinou filmu nie je ani tak scenár (napriek jeho bezkrvnosti, nelogickosti a frekvencii, s akou do nás tvorcovia ládujú osudové proroctvá, do mňa čosi z toho pocitu „veľkej legendy“ predsa len preniklo), ale to, na čo trailery lákali predovšetkým: prehistorická fauna. Mamuty cválajú, pomáhajú stavať pyramídy, šikovne si vyťahujú nohy zo sietí, čudesný pštrosoraptor dokáže vyliezť na strom a pri šabľozubom levovi som sa akurát tak potešil, že Diego z Doby ľadovej konečne dostal úlohu v „dospelom“ filme (nikto ma nepresvedčí, že to nie je on!). CGI je katastrofálne, technickým prevedením i tým, čo ukazuje. Vizuál našťastie zachraňujú nádherné exteriéry, vynikajúce masky a „kostýmy“ (odlíšenie jednotlivých kmeňov je super), veľkolepé dekorácie a zopár naozaj veľkofilmových bojových scén. Príbeh je rovnaká schéma ako napr. Apocalypto, ale chýba mu jeho napínavosť a archetypálna osudovosť, a je rovnako odtrhnutý od historickej reality ako Kráľ Škorpión, ale nemá jeho béčkovú zábavnosť. Na druhej strane má sympatického hrdinu, peknú bacuľatú okaňu a strih sa s ničím nekašle, takže to všetko parádne odsýpa a nuda sa rozhodne nedostaví. Bavil som sa. Občas v súlade so zámermi tvorcov, občas v rozpore s nimi, ale nevidím dôvod tento film nenávidieť a na DVD si ho celkom rád pozriem ešte raz. P.S.: Omara Shariffa s tými jeho polopatistickými komentármi (často vysvetľujúcimi niečo, čo je zjavné už z vizuálneho podania) som už na konci mal chuť podhodiť do cesty cválajúcim mamutom. Ďuro Červenák: 5/10
Ríša hračiek Mr. Magorium´s Wonder Emporium, 2007, USA, r.: Zach Helm
Rozprávka o magickom hračkárstve s excentrickým majiteľom (Dustin Hoffman), ktorému vypomáha mladá a ambiciózna Molly (Natalie Portman), je výhradne cielená na mladšie ročníky. Celý príbeh je prerozprávaný očami dieťaťa, 9-ročného Erika, veľkého kamaráta majiteľa obchodu i jeho zástupkyne. Ešte nám chýba posledný element, ktorý by mal vytvoriť konflikt vyúsťujúci do presladeného happyendu. Tým je účtovník (Bateman), ktorý zabudol na detstvo a detské radovánky. Obsah celého filmu by sa dal zhrnúť niekoľkými slovami, je načisto banálny a zbytočne rozťahaný na 95 minút. Každý si domyslí premisu strateného detstva a vieru v magické veci. Toť vsjo. Z filmu zostáva len pozlátko v podobe exotických efektov ožívajúceho hračkárstva, vtipov prebiehajúcich poza chrbty hlavných hrdinov (žabiak Kermit) a teatrálnosť ohurujúca naivných detských divákov. Hoffman skvele zahral excentrického 240-ročného majiteľa, Portmanka sa ani nesnaží, Batemanovi rola nesadla a zo všetkých je najpresvedčivejší malý Zach Mills. Zaujímavé pre deti do 12 rokov, aj to len vďaka práci rekvizitárov, ktorý zhromaždili 10 000 hračiek z celého sveta výhradne pre túto snímku. Martin Kudláč: 3/10
Stargate: Archa pravdy Stargate: The Ark of Truth, USA/Kanada 2008, r.: Robert C. Cooper
Fanúšikov seriálu Stargate SG-1 určite zahrialo na duši, keď sa dozvedeli, že ešte nie je všetkému koniec a že namiesto (už asi definitívne) zrušených sérii si budú môcť pozrieť aspoň pár celovečerných TV filmov. Prvým z nich je Archa pravdy a dá sa povedať, že viac-menej dôstojne završuje jednu veľkú kapitolu konfliktov s Orii, ktorým to ľudia chcú už konečne poriadne spočítať. Významne im v tom môže pomôcť Archa pravdy, starý artefakt, zabudnutý niekde v Oriijskej galaxii Antikmi. Nezaháľajú však ani Orii a Superbránou plánujú do našej galaxie prepasírovať flotilu Oriijských krížnikov, ktoré majú spečatiť osud ľudstva. Do Oriijskej galaxie je preto ako posledná nádej Zeme vyslaný tým SG-1 s cieľom zviesť rozhodujúci boj o budúcnosť Zeme. Tam ich však čoskoro vystopuje Tomin, Valin manžel, ktorý, ako sa zdá, Valu stále miluje a začína o Orii a ich činoch stále viac pochybovať. Uvažuje o pridaní sa k odboju proti Orii… Celý film pôsobí ako trochu predĺžený diel klasickej série, no má potrebný náboj, rovnomerné napätie a celkovo nadpriemerný príbeh. Mierne rozčarovanie u mňa vyvolali iba slabučké efekty, čo u SG-1 nebýva vôbec zvykom. Niektorí počítačoví maníci nemali vôbec tiene a niektoré lode pôsobili, akoby predčasne vyskočili z Autocadu. Naopak, potešila miniparódia na Terminátora, neodmysliteľné hlášky a klasický „stargateovský“ humor. Z toho všetkého vyplýva, že na ďalší film „Continuum“ sa môžeme len tešiť. Anton Stiffel: 8/10