Od šesťdesiateho ôsmeho uplynulo dlhých 40 rokov. A tak je najvyšší čas na ďalšiu ruskú inváziu. Našťastie len filmovú a literárnu. Zatiaľ čo v iných slovanských krajinách (najmä v Poľsku a Bulharsku) je súčasná ruská tvorba v kinách i kníhkupectvách varená pečená, my ju z neznámych príčin len začíname spoznávať. Krôčik po krôčiku. Hlavne cez Sergeja Lukjanenka, ktorý nechýba ani v týchto „červených“ minirecenziách – Miloš Ferko sa pokúsil zhodnotiť jeho trilógiu Hlbina a vyšiel z toho text, ktorý je… no, posúďte sami ;-). Ja som sa pozrel na vzorku ruskej kinematografie, ktorá bude čoskoro legálne dostupná aj u nás. Slovanská fantasy Vlkodav vychádza o týždeň na DVD, na Oscara nominovaný historický epos Mongol sa v apríli ukáže v českých kinách a neskôr možno aj v tých slovenských. A prečo je film o mladosti Džingischána tu na stránkach Fantázie? Dočítate sa v recenzii. Urrááá do toho! ;-)
Vlkodav z kmene Šedých psů
Volkodav iz roda Serych psov, Rusko, 2007, r. Nikolaj Lebedev
Predloha z pera Márie Semjonovej je považovaná za prvú slovanskú
fantasy na „červenom“ knižnom trhu vôbec a v roku 1995 sa stala
najčítanejšou knihou v Rusku. Filmová adaptácia sa vydarila. Za
10 miliónov dolárov (tržby presiahli 20 miliónov) nakrútil Nikolaj
Lebedev dospelú, pochmúrnu heroic fantasy plnú solídne natočených súbojov
a veľmi dobrých digitálnych efektov (ten netopier je vážne
počítačový?!). Vďaka farebným filtrom a kamere má film miestami až
takmer „prsteňovskú“ atmosféru. Vadili mi neurčité „xenovské“
kostýmy, lebková maska hlavného zloducha Žadobu a občas nie veľmi dobre
nasadené parochne, ale na druhej strane aj tieto veci posilnili ono špinavé,
ošklbané, krvou pokropené vizuálne vyznenie. Omnoho viac výhrad možno mať
voči scenáru. Treba si však uvedomiť, že projekt pôvodne vznikol ako
televízny seriál, takže pri skrátení na (aj tak úctyhodne dlhý) film
veľa nakrúteného materiálu padlo za obeť Stribogovi (čo nie je
staroslovanský boh ovzdušia, ale boh filmových strihačov ;-)). Niektoré
postavy sa preto nečakane objavujú a miznú a naznačené motívy a
vedľajšie zápletky sa zdajú byť nedorozprávané. V žiadnom prípade
však nečakajte chaos ako v prípade poľského Zaklínača. Tvorcom sa aj pri
tom selektovaní podarilo udržať kompaktný dojem a súvislý dej. Len proste
letí po povrchu. Príbeh síce nie je žiadne veľdielo (úvod s vyvraždením
osady a odvlečením chlapca do otroctva je čistá kópia Barbara Conana, i
„prekvapivé“ zvraty v závere sú načisto predvídateľné), ale má to
svižné tempo, charizmatického hlavného geroja (zjazvený Alexander Bucharov
by možno nakládol aj Michalovi Źebrowskému) a hlavne je to také… naše.
Nielen vďaka slovenským exteriérom (brloh krutovládcu Ľudojeda je na
Spišskom hrade), ale hlavne narážkami na Morenu a Perúna, slovansky
znejúcou terminológiou a zjavne východoeurópskymi rituálmi.
Škoda-preškoda, že sa aspoň takto nevydaril Zaklínač. Vlkodav je o dve
triedy lepší film a spracovaním zatieni aj inak príjemnú poľskú legendu
Stará báseň: Keď slnko bolo bohom (u nás na DVD pod nezmyselným názvom
Staré báje Vikingov).
Ďuro Červenák: 7/10
Sergej Lukjanenko: Hlubina (Bludiště odrazů, Lživá zrcadla)
Praha Argo, 2007, preklad: Pavel Weigel
Diveri sú potápači, ktorí vyťahujú ľudí z virtuality. Napríklad
z hry zvanej Bludisko smrti, v ktorej uviazol tajomný Smoliar… alebo
z mesta Deeptown. Zradná, zdanlivo (ne)existujúca hlbočina ich môže
pripraviť o schopnosti a… Ďalej neprezrádzam, ba vlastne ani nemám čo.
Radšej spresním údaje. Trilógia Hlbina vychádza v Česku v dvoch
knihách. V druhej z kníh sa tajuplne skrýva i tretí zväzok pod názvom
Průzračné vitráže. Zápletka ani prostredie, ako ste si už mohli
všimnúť, originalitou nehýria – ako tomu bolo v čase napísania knižky
pred desiatimi rokmi, nedokážem posúdiť, napokon, čitateľovi dnes je to
už šum a fuk… zato si ale vychutná Lukjanenkovo rozprávačské
majstrovstvo, ktorým si omotá okolo prsta každého, pričom až po
pripútaní si všimnete, že ten prst bol vlastne handrovou bábikou alebo
čímsi ešte iným. Lukjanenko je prosto rozprávač živelný a prirodzený,
je ten, kto oddaný živlu ohňa vystiera ruky a doluje príbehy zo zapraskania
kĺbov, aby ho nevyhnali do pustatiny za noci, sám odíde cez deň hľadať
príbehy, možno voľakedy s ostrým kúskom kameňa do skál alebo ostrým
nechtom do pamäti, dnes do klávesnice počítača, vtedy aj dnes
predovšetkým sám pri príchode i pri návrate aj napriek neprajnému
ohováraniu a obdivným výkrikom (tie predsa nemôžu vtrhnúť do príbehu,
sú mimo); aj napriek pomocníkom a pomáhačom, je rozprávač predovšetkým
sám, aby načúval svojmu hlasu a priniesol nám z hlbiny smrti ďalší
kúsok virtuality. Rozprávačské ohne blčia aj v útrobách komputerov…
rozprávači a poslucháči bdejú, vždy sa však nájde niekto, kto
nedopočúva do konca a pre toho bude príbeh úplne nový, úplne nové
príbehy vlastne nie sú a Lukjanenko to veľmi dobre vie, my však nikdy
nepočúvame celkom úplne celý do svitania… lebo potom by nemal kto ráno
uloviť mamuta, požať pšenicu, nakŕmiť rozprávača a závidieť mu jeho
klamné zrkadlo, v ktorom je v rámci svojho sveta on bezpochyby ten
najkrajší. Príručka ruských hackerov ako trilógia v dvoch zväzkoch vám
povie viac – a vy sa iste nebudete pýtať prečo.
Miloš Ferko
Mongol
Mongol; Rusko-Kazachstan-Mongolsko, 2007, r. Sergej Bodrov
Už chápem, ako sa Mongol ocitol v oscarových nomináciách (kategória
„najlepší neanglicky hovorený film“). Po parádnych traileroch totiž
prichádza parádny film. Je to viac romanticko-dobrodružná legenda v štýle
„takto o Temüdžinovej mladosti rozprávajú povesti“, než na faktoch
založený historický film, ale keď na tú hru pristúpite, otvorí sa pred
vami skvostný príbeh. Navyše Bodrov ho natočil naozaj majstrovsky – dej
hladučko plynie, nešetrí sa pôsobivými obrazmi (malebné panorámy
mongolskej stepi však nie sú samoúčelné, ale príjemne splývajú
s rozprávaním, krajina je prirodzenou súčasťou príbehu), vzťahy sú
vykreslené precízne, hudba lahodí uchu a bojové scény s až japonsky
mohutnými gejzírmi krvi sú nasnímané a zostrihané bezchybne. Mám však
trochu problém so scenárom, konkrétne s vykreslením hlavnej postavy. Keby
to bola rýdza fikcia, tak Temüdžina beriem ako prvotriedneho filmového
sympaťáka, ktorý miluje svoju vyvolenú a všetky tie boje zvedie len preto,
že ho k tomu donútia okolnosti. Fajn, nič proti. Lenže toto je budúci
Džingischán. Človek, ktorý sa ako 13-ročný pohádal so svojím bratom
kvôli koristi z poľovačky a bez mihnutia oka ho zavraždil. Nič takéto
temné vo filme nenájdete. Hlavný hrdina je idealizovaný až hanba, nie sú
tu ani v náznaku žiadne temné vášne či túžba po moci, bublajúca pod
maskou zaľúbeného a šľachetného mladíka. Je tu naznačený istý prechod
od obyčajného chlapa k dobyvateľovi (vlk, ktorý sa hrdinovi zjavuje na
obetisku boha Tengriho, má byť symbolom neskoršej divokosti, beštie
väznenej vo vnútri), ale to je všetko. Žiadne vnútorné zápasy. A to je
veľká škoda najmä vzhľadom k tomu, že hlavného hrdinu hrá Tadanobu
Asano (Ichi zabijak), ktorý by isto zvládol zložitejšie herecké polohy.
Takže: ako historicko-dobrodružno-romantický film je to nádhera na prahu
dokonalosti. Ako portrét muža, ktorý potom dobyl a vyvraždil pol Ázie,
tento snímok neobstojí. Napriek tomu dúfam, že vzniknú aj plánované
ďalšie dva diely, ktoré majú mapovať hlavnú časť Džingischánovej
„kariéry“.
Ďuro Červenák: 8/10