Od šesťdesiateho ôsmeho uplynulo dlhých 40 rokov. A tak je najvyšší čas na ďalšiu ruskú inváziu. Našťastie len filmovú a literárnu. Zatiaľ čo v iných slovanských krajinách (najmä v Poľsku a Bulharsku) je súčasná ruská tvorba v kinách i kníhkupectvách varená pečená, my ju z neznámych príčin len začíname spoznávať. Krôčik po krôčiku. Hlavne cez Sergeja Lukjanenka, ktorý nechýba ani v týchto „červených“ minirecenziách – Miloš Ferko sa pokúsil zhodnotiť jeho trilógiu Hlbina a vyšiel z toho text, ktorý je… no, posúďte sami ;-). Ja som sa pozrel na vzorku ruskej kinematografie, ktorá bude čoskoro legálne dostupná aj u nás. Slovanská fantasy Vlkodav vychádza o týždeň na DVD, na Oscara nominovaný historický epos Mongol sa v apríli ukáže v českých kinách a neskôr možno aj v tých slovenských. A prečo je film o mladosti Džingischána tu na stránkach Fantázie? Dočítate sa v recenzii. Urrááá do toho! ;-)
Vlkodav z kmene Šedých psů Volkodav iz roda Serych psov, Rusko, 2007, r. Nikolaj Lebedev
Predloha z pera Márie Semjonovej je považovaná za prvú slovanskú fantasy na „červenom“ knižnom trhu vôbec a v roku 1995 sa stala najčítanejšou knihou v Rusku. Filmová adaptácia sa vydarila. Za 10 miliónov dolárov (tržby presiahli 20 miliónov) nakrútil Nikolaj Lebedev dospelú, pochmúrnu heroic fantasy plnú solídne natočených súbojov a veľmi dobrých digitálnych efektov (ten netopier je vážne počítačový?!). Vďaka farebným filtrom a kamere má film miestami až takmer „prsteňovskú“ atmosféru. Vadili mi neurčité „xenovské“ kostýmy, lebková maska hlavného zloducha Žadobu a občas nie veľmi dobre nasadené parochne, ale na druhej strane aj tieto veci posilnili ono špinavé, ošklbané, krvou pokropené vizuálne vyznenie. Omnoho viac výhrad možno mať voči scenáru. Treba si však uvedomiť, že projekt pôvodne vznikol ako televízny seriál, takže pri skrátení na (aj tak úctyhodne dlhý) film veľa nakrúteného materiálu padlo za obeť Stribogovi (čo nie je staroslovanský boh ovzdušia, ale boh filmových strihačov ;-)). Niektoré postavy sa preto nečakane objavujú a miznú a naznačené motívy a vedľajšie zápletky sa zdajú byť nedorozprávané. V žiadnom prípade však nečakajte chaos ako v prípade poľského Zaklínača. Tvorcom sa aj pri tom selektovaní podarilo udržať kompaktný dojem a súvislý dej. Len proste letí po povrchu. Príbeh síce nie je žiadne veľdielo (úvod s vyvraždením osady a odvlečením chlapca do otroctva je čistá kópia Barbara Conana, i „prekvapivé“ zvraty v závere sú načisto predvídateľné), ale má to svižné tempo, charizmatického hlavného geroja (zjazvený Alexander Bucharov by možno nakládol aj Michalovi Źebrowskému) a hlavne je to také… naše. Nielen vďaka slovenským exteriérom (brloh krutovládcu Ľudojeda je na Spišskom hrade), ale hlavne narážkami na Morenu a Perúna, slovansky znejúcou terminológiou a zjavne východoeurópskymi rituálmi. Škoda-preškoda, že sa aspoň takto nevydaril Zaklínač. Vlkodav je o dve triedy lepší film a spracovaním zatieni aj inak príjemnú poľskú legendu Stará báseň: Keď slnko bolo bohom (u nás na DVD pod nezmyselným názvom Staré báje Vikingov). Ďuro Červenák: 7/10
Sergej Lukjanenko: Hlubina (Bludiště odrazů, Lživá zrcadla) Praha Argo, 2007, preklad: Pavel Weigel
Diveri sú potápači, ktorí vyťahujú ľudí z virtuality. Napríklad z hry zvanej Bludisko smrti, v ktorej uviazol tajomný Smoliar… alebo z mesta Deeptown. Zradná, zdanlivo (ne)existujúca hlbočina ich môže pripraviť o schopnosti a… Ďalej neprezrádzam, ba vlastne ani nemám čo. Radšej spresním údaje. Trilógia Hlbina vychádza v Česku v dvoch knihách. V druhej z kníh sa tajuplne skrýva i tretí zväzok pod názvom Průzračné vitráže. Zápletka ani prostredie, ako ste si už mohli všimnúť, originalitou nehýria – ako tomu bolo v čase napísania knižky pred desiatimi rokmi, nedokážem posúdiť, napokon, čitateľovi dnes je to už šum a fuk… zato si ale vychutná Lukjanenkovo rozprávačské majstrovstvo, ktorým si omotá okolo prsta každého, pričom až po pripútaní si všimnete, že ten prst bol vlastne handrovou bábikou alebo čímsi ešte iným. Lukjanenko je prosto rozprávač živelný a prirodzený, je ten, kto oddaný živlu ohňa vystiera ruky a doluje príbehy zo zapraskania kĺbov, aby ho nevyhnali do pustatiny za noci, sám odíde cez deň hľadať príbehy, možno voľakedy s ostrým kúskom kameňa do skál alebo ostrým nechtom do pamäti, dnes do klávesnice počítača, vtedy aj dnes predovšetkým sám pri príchode i pri návrate aj napriek neprajnému ohováraniu a obdivným výkrikom (tie predsa nemôžu vtrhnúť do príbehu, sú mimo); aj napriek pomocníkom a pomáhačom, je rozprávač predovšetkým sám, aby načúval svojmu hlasu a priniesol nám z hlbiny smrti ďalší kúsok virtuality. Rozprávačské ohne blčia aj v útrobách komputerov… rozprávači a poslucháči bdejú, vždy sa však nájde niekto, kto nedopočúva do konca a pre toho bude príbeh úplne nový, úplne nové príbehy vlastne nie sú a Lukjanenko to veľmi dobre vie, my však nikdy nepočúvame celkom úplne celý do svitania… lebo potom by nemal kto ráno uloviť mamuta, požať pšenicu, nakŕmiť rozprávača a závidieť mu jeho klamné zrkadlo, v ktorom je v rámci svojho sveta on bezpochyby ten najkrajší. Príručka ruských hackerov ako trilógia v dvoch zväzkoch vám povie viac – a vy sa iste nebudete pýtať prečo. Miloš Ferko
Mongol Mongol; Rusko-Kazachstan-Mongolsko, 2007, r. Sergej Bodrov
Už chápem, ako sa Mongol ocitol v oscarových nomináciách (kategória „najlepší neanglicky hovorený film“). Po parádnych traileroch totiž prichádza parádny film. Je to viac romanticko-dobrodružná legenda v štýle „takto o Temüdžinovej mladosti rozprávajú povesti“, než na faktoch založený historický film, ale keď na tú hru pristúpite, otvorí sa pred vami skvostný príbeh. Navyše Bodrov ho natočil naozaj majstrovsky – dej hladučko plynie, nešetrí sa pôsobivými obrazmi (malebné panorámy mongolskej stepi však nie sú samoúčelné, ale príjemne splývajú s rozprávaním, krajina je prirodzenou súčasťou príbehu), vzťahy sú vykreslené precízne, hudba lahodí uchu a bojové scény s až japonsky mohutnými gejzírmi krvi sú nasnímané a zostrihané bezchybne. Mám však trochu problém so scenárom, konkrétne s vykreslením hlavnej postavy. Keby to bola rýdza fikcia, tak Temüdžina beriem ako prvotriedneho filmového sympaťáka, ktorý miluje svoju vyvolenú a všetky tie boje zvedie len preto, že ho k tomu donútia okolnosti. Fajn, nič proti. Lenže toto je budúci Džingischán. Človek, ktorý sa ako 13-ročný pohádal so svojím bratom kvôli koristi z poľovačky a bez mihnutia oka ho zavraždil. Nič takéto temné vo filme nenájdete. Hlavný hrdina je idealizovaný až hanba, nie sú tu ani v náznaku žiadne temné vášne či túžba po moci, bublajúca pod maskou zaľúbeného a šľachetného mladíka. Je tu naznačený istý prechod od obyčajného chlapa k dobyvateľovi (vlk, ktorý sa hrdinovi zjavuje na obetisku boha Tengriho, má byť symbolom neskoršej divokosti, beštie väznenej vo vnútri), ale to je všetko. Žiadne vnútorné zápasy. A to je veľká škoda najmä vzhľadom k tomu, že hlavného hrdinu hrá Tadanobu Asano (Ichi zabijak), ktorý by isto zvládol zložitejšie herecké polohy. Takže: ako historicko-dobrodružno-romantický film je to nádhera na prahu dokonalosti. Ako portrét muža, ktorý potom dobyl a vyvraždil pol Ázie, tento snímok neobstojí. Napriek tomu dúfam, že vzniknú aj plánované ďalšie dva diely, ktoré majú mapovať hlavnú časť Džingischánovej „kariéry“. Ďuro Červenák: 8/10