Daj New Yorčanom po 11. septembri do ruky gitary a hneď nahrajú nejakú patrioticko-nacionalistickú hovadinu. Bohužiaľ, tomuto ošiaľu sa nevyhol ani Manowar. Hoci sa obal ich novej dosky pýši tradičným maskotom a vlajkami všetkých krajín, kde už metaloví králi koncertovali (okrem tej našej, pretože u nás, ak to náhodou neviete, bol koncert zrušený), z dosky dýcha viac Ameriky ako internacionalizmu. A to sa mohli títo starí harcovníci poučiť na predchádzajúcej doske, že zmena z bojovníckej na motorkársku image im doma za oceánom predajnosť nezdvihne. Ani mávanie americkou zástavou, či bezplatné zverejnenie niektorých skladieb, sťaby potenciálnych nových národných hymien na internete. Zato v Nemecku, Grécku a Škandinávii majú stále na niekoľko týždňov po vydaní novinky istú pozíciu v prvej desiatke oficiálneho rebríčka. Inak tomu nebolo samozrejme ani tentoraz…
Ak sa ma niekto spýta, či sa od prechádzajúceho počinu Manowar pohli dopredu, musím pravdivo odpovedať, že áno. Teda, určite sa aspoň neopakujú až tak okato, ako tomu bolo na Louder than Hell. K veci prispelo hlavne širšie zapojenie symfonických a operných prvkov do klasických Manowaráckych postupov. Ibaže, povedzme si to na rovinu, takéto veci už dnes robí na trhu kopa kapiel, a mnohé z nich majú v tomto obore bohatšie skúsenosti i fantáziu, a v konečnom dôsledku to robia lepšie a kvalitnejšie. Tak sa potom stane, že Pucciniho ária Nesun Dorma s nádherným spevom Erica Adamsa v taliančine znie síce úchvatne a nenapodobiteľne, no čisto inštrumentálne-symfonické skladby The March a Valhalla znejú skôr ako lacné odrhovačky. A keďže sa väčšina normálnych gitarových skladieb nesie v strednom až pomalom tempe (The Fight for Freedom, Swords in the Wind a An American Trilogy by sa dali zhruba do polovice dokonca nazvať baladami), dá sa povedať, že iba spomaľujú celkové tempo dosky. Novodobí oceľoví bojovníci nám to našťastie vynahradia troma skutočne našľapanými a rýdzo Manowaráckymi peckami v závere – Hand of Doom, House of Death a Fight Until We Die si to svojou divokosťou a dravosťou kľudne rozdajú s takými skvostami ako bol kedysi Black Wind, Fire and Steel.
Napriek vyššie spomenutým faktom, doska nie je zlá. Dokonca sa mi páči čím ďalej, tým viac. Melódie s ktorými Manowar prišli, sú ako vždy jedinečné a zborové refrény skutočne ľúbozvučné a silové. Keďže sa chlapíci už pred časom vzdialili od zložitých a technickejšie rifovaných skladieb (ďalší Sign of the Hammer už asi nikdy nezažijeme), presunuli väčšinu svojho umenia práve do spevu a stavby majestátnych melodických kompozícií. Aj vďaka ním znejú jednoduché strednotempové skladbičky ako otváračaka Call to Arms alebo titulná Warriors of the World United neuveriteľne precízne a dynamycky.
Čo sa týka textov, je znova všetko v pohode. Zabudnite na motorky. Všetky slová sú nádherne klišéovité, klasické Manowarácke, a veľmi dobre zrozumiteľné i bez bookletu v ruke. Heroická fantasy, ako vystrihnutá z básnickej tvorby R. E. Howarda. I keď príbeh budete čakať len ťažko. Proste je to lyrika, v ktorej sa dookola točia podstatné mená typu meč, sekera, oceľ, krv, oheň, vietor, či smrť a slovesá bojovať, cválať, zjednocovať sa, stavať sa nepriateľovi čelom, a pod. Basák Joe DeMaio, ako vždy stojaci za všetkými textami, si neodpustil tradičné spracovanie nejakej vikingskej témy (Swords in the Wind), alebo napísanie novej koncertnej hymny pre fanúšikov (Warriors of the World United).
Omylom dosky je podľa mňa An American Trilogy – tradicionál Glory, glory Hallelujah v mierne rockovej verzii. Mal možno vyjsť iba na Americkej verzii dosky. Mne nepovedal vonkoncom nič. Ale s úctou k obetiam útoku na WTC to chlapcom odpúšťam.
Napokon už len čosi k technickým veciam. Najväčším prínosom dosky bude pravdepodobne distribúcia jej limitovanej verzie vo formáte 5,1 SACD – Super audio CD, s priestorovým zvukom. U metalovej kapely (a možno u hudobnej kapely vôbec) ide o priekopnícky počin. Takže neváhajte, raz z toho bude rarita, a vy to už nezoženiete…