 |
Pamätám si tvoju tvár, keď som sa prebudil. Bol som na smrť vystrašený, ale jasne si spomínam na každú vrásku na tvojom pokrčenom čele. Neohrabane si sa dotkol môjho líca, prehnane opatrne, aby si mi ešte viac neublížil.
Zobral si ma na veľké, hranaté ruky, a hoci sa na teba Bojovníci pozerali so zmesou pohŕdania a hnevu, hrdo si zodvihol hlavu a odniesol si ma do svojej bunky.
–
Pamätám sa, ako si ma učil hovoriť. Najprv si načúval, čo jačím takmer mŕtvy od úľaku a šoku. Ticho si sa díval, až som pochopil, že v tvojom pohľade niet zloby ani nenávisti. Potom som ti začal nadávať. Nehľadal som múdre slová, pretože som bol presvedčený, že mi nerozumieš. Utekal som k dverám, búšil do nich rukami, až mi začalo brnieť v čerstvo zahojených kostiach a pochopil som, že som v pasci. Zviezol som sa na zem. Plakal som, chrbtom ruky som si roztieral po tvári slzy aj sople, a pritom som sa strašne hanbil, lebo som chlap a chlapa nesmie nikto vidieť plakať. Urobil si krok ku mne, a mne sa zasekol dych. Líca ma pálili od sĺz a bezmocnosti, no ty si sa naklonil celkom blízko a povedal si: „Dontkraj.“
Neveril by som, že z tvojich šedých úst môže vyliezť ľudská reč, keby som nepocítil na pokožke tvoj dych. Chvíľu si čakal, kým si zvyknem na blízkosť tvojich vypuklých očí. Potom si znova otvoril ústa a ovanul si ma vlastnými slovami.
„Neplač, neplač,“ opakoval si vtedy a ja som už vedel, že ti rozumiem.
–
Pamätám sa, ako si skúmal, ktoré jedlo mi bude chutiť. Bol som slabý od plaču, aj od toho, čo so mnou robili Bojovníci a lekári, keď ma našli. Priniesol si mi niečo riedke. Smrdelo to po drevených pilinách a aj to tak chutilo, navyše to pálilo ako oheň. Stál si nado mnou, čudoval si sa, prečo sa prehýnam v páse a zvraciam. A možno si bol naschvál taký nechápavý, pretože príkorie ma prinútilo rýchlejšie spolupracovať.
Tej noci som po prvýkrát spal v tvojej bunke. Keď tanymóny očistili ten neporiadok na podlahe aj všetku špinu, čo sa zachytila na mojom tele, zobral si ma za ruku a zaviedol do výklenku so znakom Mladšieho. Dlážka, ktorá bola dosiaľ zohriata na moju teplotu, zmäkla. Bol som unavený, a aj keď to bol na prvýkrát čudný pocit ležať takto – bez šiat a prikrývky – o chvíľu som zaspal.
–
Pamätám sa, keď si ma po prvýkrát zobral k veľkému počítaču. Vtedy som už rozumel tvojim slovám a ty si bol spokojný, pretože môj jazyk je ohybnejší ako klky v tvojich ústach a nemusel si sa trápiť s mojou rečou. Kráčali sme chodbami, svetlo nás sledovalo a popri tvojom päťrísovom tele som sa cítil ako trpaslík. Bojovníci, ktorí stáli pred každými dverami, vo mne vzbudzovali strach. Ale pochopil som, že napriek nevraživosti, ktorú voči mne cítia, majú ku mne rešpekt. Pretože som išiel s tebou, Baharama.
Pomaly, aby som stačil tvojim slovám, si mi premietal znaky a obrazy. Krivky naplnili priestor nad panelom, pretkali ho farebnou pavučinou a pospájali jednotlivé útvary, aby ich formácie vzápätí rozbili a začali zliepať znova. Vysvetľoval si dlho a trpezlivo, až som pochopil. Môj svet je vzdialený nielen v priestore, ale aj v čase. Už nikdy sa nevrátim späť.
„Výnimočná anomália“ boli slová, ktoré si vtedy použil. Hovoril si, že pravdepodobnosť jej zopakovania je takmer nulová. Že mám šťastie, keď som prechod prežil iba so zlomenými zápästiami a niekoľkými tržnými ranami. Zostal si ticho stáť, akoby si čakal, že sa znova rozplačem, ale jediné, čo som vtedy cítil, boli pohľady ostatných Múdrych, ktorí stáli v zdvorilej vzdialenosti za tvojím chrbtom.
Čím viac som poznával tvoj jazyk, tvoj svet, tým viac som mu rozumel. Pocit, že si so mnou spokojný, ma poháňal dopredu. Chcel som poznať všetko, vašu biológiu, matematiku, dejiny… Bolo toho tak veľa, vecí, o ktorých som neveril, že by mohli existovať. Pomáhalo mi to. Nechcel som spomínať na ľudí, ku ktorým sa už nikdy nevrátim.
–
Pamätám si Bojovníka, ktorý ma raz pristihol von. Vtedy som už chápal systém kást. To, že sami rodíte svojich Mladších a prenášate na nich svoje vedomosti a skúsenosti, mi najprv pripadalo smiešne, potom absurdné, ale časom som si zvykol. Veď či nie je prirodzené, že potomok Múdreho bude zasa Múdry a že z tela Bojovníka vyjdú noví Bojovníci? Ako by mohol Bojovník vychovať Múdreho, keď jeho ruky by sa aj tak končili smrtiacimi klepetami a z čeľustí by mu vo dvoch radoch trčali kostnaté hroty? Ale ty, Múdry Baharama, si porušil všetky tradície. Rozhodol si sa vychovať mňa… Videl som, že moja budúcnosť leží na tarčinom krídle, ak nedokážem, že som ťa hodný. Tej noci som nespal. Musel som sa prejsť po chodbách, zájsť si do rozhľadne a pokochať sa pohľadom na hviezdy. Bolo ticho, takže som cvakot Bojovníka počul dávno predtým, než ma on uvidel. Ale neschoval som sa. Oprel som sa o priezor, naschvál, aby si uvedomil moju siluetu, takú odlišnú od jeho obrovskej, hranatej postavy. Podišiel celkom ku mne, až sa ma takmer dotýkal príliš vypuklým bruchom, pretože jeho vnútornosti ustúpili malému Bojovníkovi. Neodvrátil som sa, hoci natiahol zjazvenú ruku a troma klepetami ma chytil pod krk. Bolo na ňom vidieť, že sa musí ovládať. Nenávisť z neho sálala ako Tiantovo svetlo, Baharama. Namiesto jeho nahnevanej tváre som uvidel inú, zlú, až som mal na okamih pocit, že som zase tam… No bol som príliš zaujatý očakávaním nastávajúceho dňa, tak som si iba s úľavou vydýchol, keď ma pustil a zamieril k vojenskému traktu.
–
„Je cudzí,“ povedal Múdry Biandar.
Stál som uprostred galérie a svetlo ma obkolesilo zo všetkých strán.
„Je malý. Pozrite na neho. Málo vydrží a málo dokáže. Aj mozog má malý a srdce iba jedno.“ Stabetran bol najbližšie, takže som videl, ako pokrčil tvár. Podobala sa plodu jaruchy, kyslému, trpkému a kostnatému ako jeho myseľ. Napriek tomu, že bol Múdrym, nikdy som si ho nevážil. Ani ty.
„Je iný. Ťažko z neho niekedy niečo bude,“ povedal Osrum, Tyslanov Mladší. Zamrzelo ma to, myslel som si, že má ku mne bližšie ako ostatní.
„Je cudzí. Má zmysel vychovávať cudzích, keď môžeme mať vlastných?“ zahrmel zhora hlas samotného Tyslana.
Rozochvel som sa. Po sluchách mi začal stekať studený pot a pomaly som dochádzal k presvedčeniu, že všetko, čo som robil, bolo zle. Som malý, slabý, zraniteľný, a so svojím pomalým mozgom nikdy nebudem roveň ani tebe, ani iným Múdrym. Dosť som sa nesnažil a teraz príde trest.
Vtedy som pocítil závan vzduchu. Zrazu si stál vedľa mňa, obkolesený ostatnými Múdrymi ako nemilosrdnou porotou. Jemne si sa dotkol mojej ruky a ja som sa konečne slobodnejšie nadýchol. Otvoril si ústa a povedal si: „Jeho myseľ je čistá a neskazená. Nemá silu a krutosť Bojovníka, ani trpezlivosť Múdreho. Ale chce sa učiť a učí sa. Dostal som ho, a dám mu všetko, čo viem sám. Bez ohľadu na to, ako vyzerá a odkiaľ prišiel, bude mojím Mladším.“
Pamätám sa, ako sa Tyslan naklonil dopredu, takže svetlo dopadlo aj na jeho tvár, vznešenú a prístupnú všetkému, okrem klamstva. „Čo vieš o našich planétach?“
Poodstúpil si, ale už som ťa nepotreboval. Vedel som všetko, Barahama, všetko, čo si mi vysvetlil. Biológiu, klimatológiu, matematiku i ekonomiku… Všetko o Srdci planét, iba to nie, kde ho nájsť. Hovoril som dlho, až ma začali bolieť oči od neustáleho prepínania simulácií.
„Stačí. Niečo vie, chápe a premýšľa. Ale kedy ho naučíš ostatné, Baharama?“
„Keď príde jeho čas, Biandar. Je ešte príliš mladý.“
Potom ma poslali s tmavomodrým Bojovníkom von a ty si zostal s nimi. Snažil som sa zostať pokojný. Opieral som sa zátylkom o stenu a počúval som, ako sa chveje od silných slov tam vnútri. Nútil som sa nemyslieť na to, ako sa to skončí. Čakať na teba bolo ako stráviť noc v bruchu tanymóna, ale nakoniec si predsa len vyšiel a neúspešne si skrýval úsmev.
–
Odvtedy som mal voľný pohyb po celej lodi. Bojovníci sa na mňa prestali pozerať ako na šabľonohého hatrana, čo utiekol z voliéry. Múdri sa iba zhovievavo usmiali, keď som si vyžiadal dlhší čas pri veľkom počítači. Začal som sa zaujímať o umenie. Bavili sme sa o sochách, o balete. Tvrdil si, že nie ste schopní takých ladných pohybov a ja som ti oponoval. Ste väčší, silnejší a lepšie prispôsobení drsným životným podmienkam. Hádal si sa, predkladal si mi dôkazy, vylovené možno z mojej pamäti. Závidel si mi hlas, pretože ty nedokážeš zaspievať viac ako sedem tónov. A ja som bol šťastný. Nechcel som vidieť, koľko o mne vieš…
–
Musel prísť ten deň, keď sa zjavil kapitán Rufus. Hral som v simulátore „guláš“, veselý z pohybu a tvojej hudby. Chápal som, že kvôli mne pátraš po fragmentoch mojej kultúry, ale ja som nechcel počúvať techno ani rap. Všetko, čo mi pripomínalo veci, ktoré ostali dvesto rokov vzadu, mi pôsobilo bolesť. Rikarnia utíchla, sprievod trilaskov klesol do hĺbok, ktoré môj sluch nezachytí. Chcel som dať počítaču pokyn na novú pesničku, keď som ho začul.
Najprv som bol presvedčený, že sa mýlim. No ležal som na zemi, a ďalšie jemné zachvenie sa prenieslo dlážkou do môjho vnútorného ucha. Vypol som počítač a vyšiel som von.
Chodba bola prázdna. Prebehol som pár krokov preklínajúc svetlo, ktoré ma všade sledovalo, a pritisol som ucho na stenu. Pootvoril som ústa a chvíľu som nedýchal, ale okrem bzukotu motora som nezachytil nič. Napadlo mi ísť po línii rozvodov a tam som to znova začul. Odtrhol som sa od steny, ako keby bola horúca a bol som rád, že tu niet žiadnych Bojovníkov, lebo som sa chvel ako čerstvo vyliahnutý mik.
Nechcel som, a predsa som hľadal, odkiaľ to prichádza. Hmatal som po stene, hobľoval som ju svojimi ušami. V štvrtom bloku ma klepot upozornil, že sa blížia Bojovníci. Otočil som sa, že kráčam opačným smerom, ako keby ma mali prichytiť pri niečom zlom. Kostnatý dlháň s dvoma Mladšími prešli popri mne. Starší mi venoval zdvorilý pohľad a ich štrkot čoskoro zanikol za oblúkom chodby. Hneď potom som našiel tie pravé dvere.
Nikdy som v tejto časti nebol. Priestory boli úzke a tmavšie, ako v sekcii Múdrych. Ale vedel som, že som na správnom mieste. Dvere vyzerali omnoho pevnejšie ako tvoje, no predsa prepúšťali zvuky. Výkriky, obyčajné, bolestné. Vychádzajúce z hrdla, v ktorom sú mandle a hlasivky. Položil som ruky na znakočity a dvere sa otvorili.
Tam som ich uvidel, Staršieho a Mladšieho. Jeden z nich sa skláňal nad počítačom a upravoval krivky žiarenia. Druhý stál pri kovovej sieti. Slabo svetielkovala, vedel som, že je aktivovaná, aj keď som ju v činnosti nikdy nevidel. A na sieti ležal on.
Bol vysoký. Mal vyše troch rísov, ale proti obrovským Bojovníkom pôsobil bezbranne. Kričal. Dávno som zabudol, že existuje taký hlas. Už veky som nepočul slová, ktorými častoval svojich mučiteľov v prestávkach, ktoré mu nechali na vydýchnutie. Neveril som tomu. Podišiel som bližšie, ale naozaj to bol živý muž oblečený v zdrapoch uniformy. Niekde mimo všetkého som vnímal cvakot snímačov a Bojovníkov, zaskočených mojou prítomnosťou. Díval som sa na jeho tvár, modré oči, svetlohnedé vlasy. Mal svalnaté ruky s malým tetovaním pod lakťom, teraz lesklým od potu a počmáraným krvavými škrabancami. Veľmi sa na neho podobal. Vzal si moju mamu, keď ju rodičia vyhodili z domu, lebo som rástol v jej bruchu. Otec mojej malej sestry, ktorej sa nikdy nesmelo stať nič zlé.
Stále som tomu neveril. Ale keď otočil hlavu a uprel na mňa červené oči, mykol som sa a mimovoľne som zdvihol ruky na obranu.
„Ranevej…“ zachrčal.
Cúvol som. Bol som zmätený a srdce sa mi rozbehlo ako splašený tanymón. Jediné, čo mi prišlo na um, bolo priskočiť k počítaču a jediným príkazom vypnúť sieť. Muž prevrátil oči stĺpkom a omdlel. Ostal som tam na neho civieť, až kým som nepocítil za chrbtom tvoju prítomnosť.
„Mário, poď.“ Tvoj hlas bol trpezlivejší a láskavejší ako obyčajne. To ma vydesilo viac ako pocit viny, ktorý prifarbil tvoju reč tmavými tónmi. „Poď preč.“
Chytil si ma za ruku. Šiel som s tebou mlčky až do našej bunky. Tam som si sadol na zem, tvárou k stene.
Dlho si nevydržal. „Pýtaj sa. Odpoviem ti.“
Stiahnuté hrdlo horko-ťažko povolilo. „Zavolali ťa ku mne tí Bojovníci, však?“
„Áno. Ale na to si sa predsa nechcel spýtať.“
Nechcel som sa spýtať ani na to druhé, ale musel som. „Kto je ten muž?“
„Zajatec. Vojnový zajatec.“
Zahľadel som sa na vzorku, ktorú na stene vytvárali drobulinké hrudky protiprachového filtra. Pripomínala mi tváre, tisícky tváričiek – koliesko, dve bodky namiesto očí a oblúčik úst. Smajlík. „Ako… dlho trvá tá vojna?“
Aj ty si bol chvíľu ticho. Koľko odvahy si potreboval, aby si mi to povedal? „Päťdesiattri rokov.“
Nebol to smajlík, videl som zle. Krv mi udrela do tváre, akoby mi mala vybuchnúť hlava. Oprel som sa o stenu, ale keď sa začala okamžite zohrievať na moju teplotu, odtiahol som sa a priložil si na čelo dlane. Boli studené ako ľad. „Ak je ten muž zajatec, čo som potom ja?“
Pamätám si, že si ma zobral do náručia a tíšil si ma potom, ako si mi konečne povedal pravdu. Rozprával si dlho. O vojne, o lodiach, ako je naša. Rozptýlili sa po galaxii, aby zmiatli tých, čo chcú vystopovať Srdce planét. O nových zbraniach, ktoré chcú Bojovníci od Múdrych. O iných Múdrych, ktorí hľadajú spôsob, ako zastaviť krviprelievanie na oboch stranách. Prečo si ma učil o svete všetko možné a skrýval to najdôležitejšie? Vieš, čo to pre mňa znamenalo? Z výslnia tvojho nezvyčajného Mladšieho som sa v okamihu zrútil na kovovú mrežu pre vojnových zajatcov!
„Si Most,“ povedal si napokon.
Už som nevládal plakať a moju ďalšiu otázku si skôr vytušil, ako počul, pretože mi celkom odišiel hlas.
„Môžeš spojiť naše svety. Narodil si sa ako človek a vychovali ťa ako človeka. Ale anomália ťa preniesla časom i priestorom sem. Mohol si nás spoznávať, učiť sa s nami žiť. Neťažia ťa spomienky na vojnu, si ochotný prijímať nové bez predsudkov. Či sa nepriateľstvo nerodí zo strachu? Či nemáme strach z toho, čo nám je neznáme? Spočiatku si sa ma bál, ale povedz, bojíš sa ma aj teraz?“
Nemusel som ti odpovedať, uložil som sa vedľa teba. A potom som zaspal.
–
Pamätám sa, koľko námahy a diplomatických kľučiek ťa stálo, aby si dosiahol jeho prepustenie. Veľmi si to vážim, hoci teraz už viem, že si to nerobil iba kvôli mne. Dokonca si dosiahol aj to, aby ho vyliečili a vymazali mu spomienky na všetko utrpenie, ktoré u nás prežil.
Potom začali dohadovania, plány. Už si predo mnou nič neskrýval, naopak, zásoboval si ma dostupnými informáciami o tom, čo sa s ľudstvom udialo po mojom „presune“. Smel som prihliadať správam i priamym rozhovorom. Učil som sa o ich technike, ich jazyky, ich svet. V deň, keď si prišiel za mnou po hodinách strávených v galérii, si bol nesmierne unavený, ale oči ti žiarili šťastím.
„Prišla naša chvíľa, Mário. Poletíme.“
Nevidel si, ako sa mi roztriasli ruky. Bál som sa, ale s tebou by som šiel kamkoľvek. Múdri mi dali inštrukcie. Ty si ma učil, ako sa mám správať, a zároveň si sa chcel učiť odo mňa. Dali mi šaty, nepohodlné a smiešne, aké vraj teraz ľudia nosia. Dali mi topánky, aby ma nechladila dlážka, keď vystúpime na ich satelite. Dali mi kopu iných vecí, ktoré som nechcel. Ale nedali mi vybrať si.
Cesta trvala krátko. Keď ma Bojovník zavolal k člnu, na okamih som pocítil závrat. Nastúpili sme bez zvyčajných stráží, bez zbraní. Niesol si posolstvo mieru a ja som bol tvoj Most.
–
Pamätám sa, ako nás plošina zložila priamo doprostred obrovského hangára. Nado mnou sa otváral priestor plný nezmyselných výstupkov, priečok a výklenkov. Môj zrýchlený dych sa tu ozýval ako v jaskyni. Obkľúčilo nás svetlo a zbadal som ich. Boli to veľmi malí muži, všetci oblečení v tmavých uniformách. Kráčali ostražito, čím boli bližšie, tým šli pomalšie. Zastali tri kroky od nás. Bolo vidieť, že sa musia premáhať, aby skryli vzrušenie.
„Som hovorca základne, kapitán Eva Beckham,“ povedal najmenší z nich. Hneď som si nevšimol, že je to žena.
Dalo jej veľa práce nelietať pohľadom zo mňa na teba. Jej nervozita ma však ani trochu neupokojila. Nedokázal som otvoriť ústa, zato som mal neznesiteľné nutkanie zarevať ako šialené zviera, zvrtnúť sa a utiecť späť do člna. Na predlaktí som však pocítil teplo tvojej ruky. Iba na okamih, ako keď tarča mávne patykadlom, ale stačilo.
„Dovoľte mi predstaviť veľvyslanca Baharamu, Staršieho. Som Mário, jeho Mladší. S návrhmi a požiadavkami sa obracajte na mňa, budem ich veľvyslancovi tlmočiť.“
Hovoril som tak, ako ma naučili, ale predsa som z nich nemohol odtrhnúť oči. Všetci traja boli takí nízki, hladkí, vlasatí, takí… ľudskí. Aj zapáchali ináč. Ale hovorkyňa Eva bola tiež prekvapená, rovnako ako jej dvaja pobočníci. Podvedome poodstúpili tak, aby boli bližšie pri mne a ďalej od teba, a ja som pocítil tvoj spokojný úsmev.
„Prepáčte, že veliteľ sa trochu zdržal kvôli neočakávaným povinnostiam. Príde za nami neskôr. Nasledujte ma, prosím,“ povedala, zvrtla sa a vydala sa k dverám.
Kráčal som za ňou, dôstojne, aby som ti neurobil hanbu. Dvaja vojaci uzatvárali našu skupinku, ale v každom okienku, v každom priezore som tušil stovky zvedavých očí a šepkajúcich úst.
Usadili nás v rokovacej miestnosti, ponúkli zvláštnym jedlom. Nechutilo mi, až kým som si neuvedomil, že to má byť jedlo našich planét. Nemali dobré informácie, ale slušnosť žiadala nesťažovať sa. Pohovka bola lesklá a chladná, stôl ozdobený umelým drevom, kvety svetlozelené a lampy trčali zo stien. Vojaci, nemí a meraví nás pozorovali profesionálne nenápadne. Iba hovorkyňa stále mlela o tom, že o pol hodiny priletia celebrity ľudského sveta, ale že veliteľ tu bude každú chvíľu.
Nakoniec sa naozaj otvorili dvere. A on vošiel. Uniforma plukovníka, hladko oholená tvár, všetky jazvy vyblednuté do takmer stratena.
Veliteľ Rufus sa uklonil najprv tebe a potom sa pozrel na mňa. Ovládal sa dokonale. „Veľvyslanec, hovorca, vítam vás na našej základni. Urobte si, prosím, pohodlie, rokovanie začne o chvíľu.“
–
Pamätám si úžas, sklamanie v tvojich očiach. Ale nemohol som ináč, aj keď som vedel, že ťa raním. Musel som… A dokázal som to. Naša palebná sila spolu s poznaním… Nakoniec sme vyhrali, konečne po päťdesiatich štyroch rokoch, ale to víťazstvo ťa zdrvilo. Zahubilo všetky tvoje plány o spojení dvoch civilizácií, spálilo tvoj sen o mieri.
Je mi to ľúto. Nemohol si vedieť, že ten, kto si vzal moju matku, sa nikdy nestal mojím otcom. Že tie zlomeniny som nezískal prechodom cez časopriestorovú bránu. Nik mi vtedy nepomohol, Baharama,… Ani mama, radšej bola ticho, aby ju nevyhodil na ulicu aj so mnou. Ani sestra, malá a rozmaznaná. Ani učiteľka, ani susedia, nikomu na mne nezáležalo celé dlhé roky…
Zaslúžili si to, Baharama.
Odpusť mi. Potom bude dobre. Objím ma a povedz, že som tvoj Mladší…
S poviedkou Malý most k srdcu planét sa jej autorka Alexandra Pavelková v roku 2001 dostala do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Malý most k srdcu planét si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 2001, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Alexandra Pavelková bola úspešná aj v ďalších súťažiach. Je autorkou deviatich kníh, niektoré z nich vyšli i v českých a poľských prekladoch. V časopisoch a antológiách publikovala množstvo poviedok. Je známou publicistkou a adminom nášho portálu. Na stránkach tohto portálá už boli publikované jej poviedky No a čo: Omylom sa nevyhneš (finále CGR 1996), Správna rúra do neba (tiež finálová poviedka CGR 1996), a vesmírna paródia Tisíc podôb lásky (finále CGR 1999). V rubrike Protopero sa čitatelia mohli stretnúť s jej poviedkami Horalka a Príbeh zo škôlky a v súťaži Ohnivé pero sa čitatelia mohli stretnúť s jej poviedkou Nočný spoj.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.