Mnohí čitatelia science-fiction, predovšetkým toho staršieho razenia, dobre poznajú román Roberta Merleho Malevil. Málokto však vie, že táto literárna predloha poslúžila v osemdesiatych rokoch aj ako scénár rovnomenného filmu s hlbokou výpovednou hodnotou o vzťahoch a hraničnom správaní sa ľudského pokolenia po nečakanej apokalypse. Boli to roky veľmi naklonené pre žáner anitiutópií a katastrofických scenárov, ktoré nachádzali podporu v americko-ruskom rozkole sveta alebo antagonistickej propagande, a tak mnohých oslovovala myšlienka nečakaného zániku sveta a chceli ju spracovať ako memento. Snímka Malevil (farebná, 119 minút) vznikla v roku 1980 vo francúzsko-nemeckej koprodukcii. Na režisérsku stoličku sa posadil Christian de Chalonge, ktorý spolu s Pierrom Dumayetom vypracoval aj scenár filmu tak, aby zohľadňoval aj modernú predstavu zániku sveta po jadrovej katastrofe v čase studenej vojny. Hlavným kameramanom bol Jean Penzer a hudbu k filmu zložil Gabriel Yared. Hlavné herecké úlohy si rozdelili Michael Serrault (Emmanuel), Jacques Dutronc (Colin), Robert Dhery (Peyssou), Jacques Villeret (Momo), Hanns Zischler (zverolekár), Jean-Louis Trintignant (Fulbert), Penelope Palmer (Evelyne), Jean Leauvrais (Bouvreuil), Emilie Lihou (Menou), Jacqueline Parent (Cathy), Eduard Linkers (Fabrelatre) a Marianne Wischmann (Madame Tingal).
Dej filmu začína jedného všedného dňa. Roľník Emmanuel sa so svojou domácou a ďalšími piatimi osobami práve zdržiava v podzemnej vínnej pivnici, keď nastane explózia jadrovej bomby. Vražedný praskavý hluk naplní ovzdušie a tepelná vlna privádza víno do varu, až to nevydržia ani fľaše a vystreľujú ako malé granáty. Po čase, keď sa Emanuel s ostatnými znova odváži vyjsť na povrch, uvidí namiesto idylickej krajiny okolo svojho domu čiernu pustatinu plnú kráterov a ohorenej vegetácie. Napriek strachu zo života v pekle radiácie sa však skupina začína bez veľkých slov prispôsobovať novej situácii. Dedinka Malevil je bezozvyšku zničená a všetci ľudia sú mŕtvy. Zuhoľnatené stromy vystierajú k oblohe už len zvyšky svojich konárov. Nádej však zostala – katastrofu prežili kusy dobytka, zvyšky obilia sú schopné vzklíčiť a dážď prestal byť rádioaktívnym. Malá skupinka sa pomaly vzmáha a spamätáva zo šoku, že zostali jediným ľuďmi, ktorí prežili katastrofu. Z tejto nešťastnej ilúzie všetkých vyvedie skutočnosť, že sa k usadlosti blíži banda vyhladovaných trosiek, vedená zločinným demagógom, ktorá zánik civilizácie prežila v železničnom tuneli. Nastáva ten skutočný, ozajstný boj o prežitie tvárou v tvár a o všetko, čo si Emmanuel a jeho priatelia medzičasom prácou svojich rúk zo zničenej pôdy vydobyli. Obyvateľom Malevilu sa síce podarí zlomiť moc despotického Fulberta a priviesť malé spoločenstvo na cestu vedúcu k nádejnej budúcnosti, avšak jedného dňa sa končí aj táto idyla. Nad blízkymi kopcami sa ozve hukot blížiacich sa helikoptér. Skutočnosť, že svet so svojimi výdobytkami úplne nezanikol dokazuje obyvateľom Malevilu plechový hlas z reproduktora, pasujúci sa do polohy záchrancu nakazených obyvateľov, ktorí musia byť ihneď evakuovaní. Pre novú „vrchnosť“, ktorá sa medzičasom stihla sformovať, sa stali všetci ľudia, ktorí prežili v pustinách potenciálnou hrozbou nákazy. Aby nebolo prekvapení málo, oblasť okolo Malevilu sa má v blízkom čase stať vojenským cvičiskom. Pokým v chaose vojaci zháňajú a presúvajú obyvateľov osady, podarí trom z nich uniknúť nedobrovoľným „záchrancom“. Na plti sa nielen symbolicky vydávajú na plavbu proti prúdu do neznámeho ale slobodného nového začiatku.
Ako o Malevile napísal Filmbeobachter, je to film o konci sveta aj o jeho novom začiatku. Vedome si nezakladá na jasných kulisách SF žánra, ktoré radšej nahrádza náznakmi, prvkami zdanlivo archaického sveta a hrou vnemov. Je to príbeh o prežití na zdevastovaných základoch našej civilizácie. Podľa časopsu Filmdienst je pozoruhodné, ako vo filme napriek skaze a rezignácii stále a znova získava navrch pozitívna utópia. Mnohé symboly, zábery krajiny, hra farieb, zvuky a nálady dominujú nad akciou, a často namiesto hovoreného slova počuť len výrečné mlčanie. Malevil nie je filmom, ktorý sa uspokojí s jasnými slovnými argumentmi. Citlivo upozorňuje na krásu a ľudskosť, ktorú je možné jednoducho zničiť, a napriek tomu vždy znova vzíde a vstane z popola vďaka schopnosti človeka prežiť. I keď sa Malevil – alebo práve preto – striktne vyhýba akejkoľvek ideológii, v čase „rýchlostného ozbrojovania“ apeloval na ľudskú predstavivosť najmä obrazmi rozmerov a následkov nie úplne nepravdepodobnej situácie. A to nielen priamo zmyslovými scénami, ale v mnohých prípadoch aj výraznou symbolikou.
Lexikon SF filmu, Mnichov, Heyne 1992