Etvik prechádzal mestom, občas sa zastavil, vysoko zdvihol hlavu a zavetril. Zatiaľ cítil iba ľudský pach. Nakukol do bočných uličiek a náhlivo kráčal ďalej. Von z mesta a do polí, kde sa Oni najradšej zdržiavajú. Bol zahalený v tmavom plášti, na hlave mal kapucňu a jeho kroky v mäkkej tráve nebolo vôbec počuť. Bol rýchly, chladnokrvný a nebezpečný. Hliadkoval ako takmer každú noc za posledných pár tisíc rokov. Opäť zavetril a jeho citlivý nos zachytil Kangovu stopu. Etvik zhnusene odfrkol. Kangov pach ho dráždil, hoci bol len veľmi slabý.
,Ten špinavý pes je ešte riadne ďaleko,´pomyslel si. Jeho štíhle telo sa naplo. Tešil sa na boj. Kráčal po vetre, takže mal výhodu; Kang nemal šancu ucítiť ho. Zabíjanie vlkolakov sa pre neho stalo rutinou, neznamenali pre neho viac, než dotieravý hmyz. Kang bol však iný. Táto nenávisť bola osobná. Etvik sa túžil pomstiť.
Etvik vedel, že Kang je silný, poznal všetky jeho triky. Pred 150-timi rokmi na neho narazil v Madride. Kang ho prekvapil pri večeri, keď Etvik na chvíľu poľavil v ostražitosti. Nedal mu čas pripraviť sa na spravodlivý boj. Skočil na neho zozadu a odhryzol mu ucho a kus mäsa z krku. Rana sa dlho hojila a mokvala a zostala po nej nepekná krvavočervená jazva, preto si Etvik nechal narásť dlhé vlasy. Teraz ich mal zviazané na zátylku. Bol na love a nechcel, aby mu prekážali.
Kangov pach začal slabnúť. Etvik sa preľakol, pretože ho nechcel znovu stratiť. Sliedil za ním po celom kontinente už roky. Dal sa do behu. Dlhý plášť za ním vial, kapucňa sa mu zošuchla na plecia. Čierne oči v Etvikovej bledej tvári planuli ako žeravé uhlíky, zuby vycerené v očakávaní boja.
Stopa bola čoraz silnejšia. Etvik zastal pod zalesneným kopcom. Zahalil sa do plášťa, aby čo najviac eliminoval svoj pach a rozhliadol sa. Nozdry sa mu chveli. Zápach vychádzal z jaskyne. Vedel, že Kang určite nespí, je to nočný tvor. Z jaskyne vychádzali mľaskavé zvuky. Kang zrejme niečo ulovil a teraz sa kŕmi.
,Špinavý pes,´ pomyslel si. ,Nenažraný ako vždy. ´
Etvik si opakoval, že sa musí upokojiť, bol príliš vzrušený. Potreboval chladnú hlavu, inak urobí chybu, za ktorú môže škaredo zaplatiť. Kangov zápach ho privádzal do šialenstva, nič iné nevnímal. Z jaskyne vybehli dve vĺčatá. Ucítili Etvika a začali na neho vyskakovať. Chytil do každej ruky jedno a trhnutím im zlomil väzy. Rýchlo a čisto, aby nevydali ani hláska. Nechcel Kangovi oznamovať svoj príchod. V jaskyni bola tma, ale Etvikovi to neprekážalo. Jeho oči videli aj v najväčšej temnote, rovnako ako Kangove. Rozhliadol sa. V rohu spala hnedá vlčica. Bola rozvalená na boku a Etvik si všimol jej veľké bradavky. Uvedomil si, čo urobil. Tie mľaskavé zvuky bolo kŕmenie mladých, dvoch vĺčat, ktoré teraz ležali vonku. Prekvapilo ho, že pocítil ľútosť k vlkolakom. Ony však nemohli za jeho spor s Kangom, toto bolo len medzi nimi dvomi. Rýchlo potlačil všetky city. Aj tak by z nich vyrástli vlkolaci, aspoň si tým ušetril prácu. Opäť sa sústredil na svoju úlohu.
„Vedel som, že ma tu nájdeš. S rodinou nie som taký rýchly,“ ozval sa chrapľavý hlas z hĺbky jaskyne.
„Kang…“ kývol mu Etvik hlavou na pozdrav.
„Poďme von, nechcem si zasviniť noru, žena by sa hnevala.“ V tme sa črtali obrysy Kangovho tela. Bol obrovský, dvakrát väčší ako Etvik, mal hustú čierno-čiernu srsť a jeho laby vyzerali ako stĺpy. Díval sa však na Etvika smutnými ľudskými očami.
„Som rýchly, nenarobím neporiadok,“ zdržoval ho Etvik. Vedel, že ak Kang vonku uvidí mŕtve vĺčatá, rozzúri sa a bude ho ťažko poraziť.
„Hneď som tu,“ prihovoril sa nežne vlk svojej žene, ktorá od únavy ani neotvorila oči. Bola vyčerpaná. Museli opustiť svoju skrýšu, pretože vedeli, že Etvik im je na stope. Utekali niekoľko dní po neschodnom teréne a na najťažších úsekoch museli niesť mláďatá v papuli. Potrebovala oddych.
Vyšli na čistinu pred jaskyňou. O pár dní mal byť spln. Sinavé mesačné svetlo zalialo dve nehybné postavy. Etvik odložil plášť. Za pásom mal pištoľ so striebornými guľkami.
„Pozerám, že dnes si lepšie pripravený ako minule,“ zasmial sa Kang hrdelne. „Len už nie si taký fešák, ako si býval.“
„Stále vyzerám lepšie ako ty,“ uškrnul sa Etvik. „Toto doberanie mi chýbalo.“
„Mne nie. Dúfal som, že mi ešte nejaký čas dáš pokoj. To vieš, mám teraz rodinu a …“ Kangovi sa zadrhol hlas v hrdle. Zbadal dve telíčka pod stromom.
„Ty krvilačná beštia!“ zareval. „To je všetko, na čo si trúfaš? Deti?“ Jeho zúfalé vytie bolo počuť na míle ďaleko. Vrhol sa na Etvika. Mohutnou labou ho zasiahol do tváre a rozdriapal mu líce, ale Etvik nedbal. Tu už nešlo o výzor, ale o život. Vedel, že jeden z nich sa domov nevráti. Vrtko sa uhol a vytasil pištoľ. Vlk švihol silným chvostom a vyrazil mu pištoľ z rúk.
„Bojuj ako chlap s chlapom!“ vrčal.
„Chceš povedať ako chlap so psom,“ vyrážal zo seba Etvik zadychčane. Zápasili s Kangom, kotúľali sa po čistine, hrýzli sa a škriabali, z Kanga lietali chlpy a Etvikove oblečenie ležalo rozdriapané na tráve, na bledom tele mu nezostalo jediné nezranené miesto. Kangovi dochádzali sily, už nevládal udržiavať vlčiu podobu, stratil primnoho krvi, ale vedel, že ak sa teraz premení, nemá proti Etvikovi ani najmenšiu šancu. Ucítil ako sa mu Etvikove zuby zaťali do krku. Prehryzli mu tepnu. Zúfalý Kang sa prestal metať. Bál sa, že umrie skôr, ako stihne Etvikovi niečo dôležité povedať.
„Moja žena…“ chrčal. Z papule mu tiekla krv, jeho srsť už nebola saténovo hebká, ale špinavá a ulepená od krvi a potu. Etvik klesol na kolená a sklonil sa ku Kangovi.
„Sľúb mi…že jej neublížiš…toto je len medzi nami, ju z toho vynechaj…prosím,“ žobral Kang. Nezáležalo mu na vlastnej hrdosti, chcel zachrániť manželku.
„Nemám dôvod jej ublížiť, nechám ju na pokoji,“ sľúbil Etvik.
Kang privrel oči na znak vďaky. Už ich viac neotvoril. Etvik sa zvalil vedľa neho. Bol to urputný boj, cítil sa na smrť vyčerpaný. Aj so zavretými očami vytušil, že nad ním niekto stojí.
„Vyhral si nad Kangom. Teraz je rad na mne pomstiť deti a muža.“
Etvik zažmurkal. Uvidel nádhernú hnedovlasú ženu, ktorej po tvári stekali slzy. V rukách zvierala jeho vlastnú pištoľ.
„Sľúbil som Kangovi, že ťa nezabijem. Môžeš ísť.“
„Čože? Ty že nezabiješ mňa?“ hystericky sa rozosmiala. „Máš poslednú minútu života, ty netvor, kým skapeš.“
Etvik naťahoval čas. „Vieš, keď som bojoval s Kangom…“ Odrazu sa v strede vety vymrštil rýchlo ako blesk, prekvapil ženu a v sekunde ju premohol. Vzal jej pištoľ a strčil si ju nazad za opasok. Chvíľu váhal. Ak ju nechá, pobeží za ním, budú bojovať a on vyhrá. Chcel svoj sľub Kangovi dodržať. Napriahol sa a rukou jej vrazil do temena. Žena sa nehlučne zosunula do trávy. Kým sa preberie z bezvedomia, bude už ďaleko. Aj tak mu bolo jasné, že ho neprestane prenasledovať, kým jeden z nich nepadne. Vlkolaci sú nesmierne pomstychtiví.
„Rovnako ako upíri,“ uškrnul sa Etvik pre seba.
Pozbieral zvyšky šiat, obliekol si plášť a vyrazil k mestu, kým ešte bola noc. Bol hladný, potreboval čerstvú krv.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.