 |
„Cviknite si lístok, prosím,” štíhla červenovláska ma vytrhla zo zamyslenia. Netrpezlivo podupkávala, nohy v erárnych mamutovkách. „Alebo vystúpte. Idea sa vám minula…”
Skutočne, už pol hodiny som mlel naprázdno. Vyčerpal som nápady, sny, potom spomienky, asociácie neboli, lebo cez zašpinené okno sa nedalo zazrieť nič – a ak by som aj tú možnosť mal, nuž by som videl len zasnežené, ako stôl rovné pláne severosibírskej tundry, kade sa rú… nie vliekla sa z kroka na krok, sťaby sa prevaľovala z koľaje na koľaj Mangazejská strela.
Vnútri… lavica s opierkou oproti lavici s opierkou… Viem, viem, skutočný umelec musí vedieť pracovať aj s úbohým materiálom… kráčajúce a lietajúce lavice som však už použil, uchýlil som sa aj k úbohosti typu: lavica rozpráva svoj osud od malého stromčeka, ktorým bola v tajge; troch spolutrpiacich vo vagóne som už urobil striedavo úradníkmi, ktorí túžia byť dobrodruhmi a dobrodruhmi, ktorí túžia byť úradníkmi (a pritom som vedel, že to nemôžu nebyť spisovatelia či aspoň rozprávači). Prosto, bol som v koncoch. A do Mangazey bolo ešte tisícdvesto vierst.
Pozrel som na sprievodkyňu. Síce sa usilovala tváriť neoblomne, ale…
„Viete, potrebujem sa súrne dostať do Mangazey. Idem…” na chvíľu som sa zarazil, nie sobole ju asi nezaujmú, „čaká ma tam… istá slečna…”
„Ach, to je… vskutku vážne!” šibalsky sa usmiala.
„Je pekná?”
„No dovoľte…!”
„Nedovolím!” jej hlas odrazu pripomínal čerstvo zastrúhanú červenú ceruzu.
„Musíte si vašu vyvolenú okamžite predstaviť – odporúčam radšej zdĺhavo a v detailoch a prežiť s ňou nanajvýš romantický, lkania plný príbeh lásky. Inak… najbližšia stanica je Pustozersk, vystupujete o päť minút, povolená hustota citosloviec je osem na sto slov, o tri minúty vás prídem skontrolovať alebo vysadiť.”
Na čele mi vyrazili tri kvapky potu. Už som pochopil ako a prečo Nikita Černigovskij v Mangazejskej strele vymyslel 43 pokračovaní ságy o Iľjovi Muromcovi. Ja som však nemal žiaden seriál, žiadneho hrdinu, na ktorého by som mohol navinúť príbeh; mal som len štyri… nie tri minúty na to, aby som vymyslel, prečo sa musím v Mangazeji, kam som šiel k priateľovi na sobole, stretnúť ženu mojich snov… Ženu? Kto hovoril o žene? Je to dievčatko, dcérka mojej, no dajme tomu sesternice, ktorá pred týždňom umrela od žiaľu za mužom, ktorého v tajge pohrýzol besný soboľ… Nie, rosomák. Dievčatko je malé a bledé – slniečka si v meste na severe neužilo a čaká na mňa, stále, čaká, pamätá si ma ešte z letnej dovolenky, keď som mu rozprával príbehy, dievčatko stále chcelo príbehy, nenásytne sa dožadovalo príbehov… hromadilo a kopilo ich vo svojej malej hlávke, ach prečo asi… verdammt, to je malér – ona šetrila na lístok z Mangazey! Áno, chcela vidieť Juh. Broskyne, pomaranče a more, v ktorom sa človek môže kúpať vyzlečený… A teraz… možno ma už vôbec nečaká, lebo na stanici práve vyžobrala posledný príbeh o mužovi, ktorému vo vlaku cestou do Mangazey minula sa inšpirácia, a tak si vymyslel príbeh o dievčatku, ktoré na neho čaká na stanici; a ona nastupuje do vlaku, rýchlo, rýchlo, nesmie na tej stanici byť; nesmie tu čakať, ten muž má také mäkké oči, chce mu pomôcť, ak by na stanici ostala, je Pravdou a zničila by Príbeh, muža by vyhodili v stanici Pustozersk, ktorá je… sú tam tri lavičky pred perónom, drevená strieška… teraz nevidím nič len sprievodkyňu, ktorá ma míňa, spokojne, no prísne mi pokynie a kráča ďalej; vlak sa dáva do pohybu, uf, Pustozersk som teda uhral, áno, ale čo ďalej…
„Dobrý deň. Máte tu voľné, prosím?” Vo dverách stojí malé, chudučké dievčatko. Odhadujem ho tak asi na osem rokov. Má dva vrkoče s červenými mašľami, v ruke drží kufor, ktorý iste váži viac než ono.
„Pravdaže.”
Dvíham jej kufor nad sedadlo. Neovládnem zvedavosť.
„Čo tam máš?”
„Príbehy. Viete, môj tatko bol výpravca. Bývali sme na stanici. A u nás na stanici… No chodievajú tam všelijakí ľudia. Na stanicu, nie do mestečka. Zaujímavo rozprávajú. Samé príbehy. Ja a tatko sme si ich zapisovali. Keď zomrel, zobrala som si ich a rozhodla sa, že idem do Mangazey.”
„Prečo práve ta?”
Dievčatko na mňa priamo pozrelo.
„Musím predsa ľuďom vrátiť ich príbehy. Budú ich potrebovať. Oni stále hovorili, že na cestu do Mangazey potrebujú príbeh, že žiaden nemajú – a podchvíľou im nejaký vypadával z vrecák. Tatko alebo ja sme ho zdvihli – a chceli sme ísť za nimi, aby sme ho vrátili, lenže oni nám zakaždým zdúchli, vždy sa ponáhľali. Ja som mala prikrátke nohy na to, aby som ich dobehla a tatko vždy musel ísť vypraviť nejaký vlak – a tak nám zakaždým v ruke ostal zaprášený príbeh… . A všetci tí ľudia cestovali do Mangazey. Prečo?”
Otázka ma zaskočila. Skutočne… prečo sa do mesta na bezútešnom severe hrnulo toľko rojkov, že sa železnici oplatilo vyvinúť pre nich vlak, poháňaný fantáziou?
„Neviem… Asi tam chcú hľadať príbehy.”
„Hm, možno, by im pomohlo, keby si zašili vrecká,” poznamenalo dievčatko a vytiahlo z vrecka na kabáte starostlivo zabalený obložený chlebík.
Tiež som si vytiahol zájedku – staničnú bagetu, minerálku a čokoládu. Tú som rozlámal na kúsočky, položil na stolík k oknu a ponúkol dievčatko. Ostýchavo sa načiahlo, vložilo najmenší kúsok do úst. Na tvári jej rozkvitol úsmev.
„Dobráá…” zatiahlo, už bez hranej vážnosti, ktorá vôbec nepristala jej veku.
Berie si ešte kúsok a potom ešte jeden. Cmúľa ho pomalšie, ktovie možno si pritom predstavuje sladký príbeh alebo možno ani nie. Ona nemusí…
„Pane, musím vás upozorniť, že o päť minút sme v Zmorejkine a váš podiel na vytváraní energie vlaku je opäť nulový.”
Dievčatku rusovláska zdvorilo pokynie (takto sa klaňajú čašníci pred milionármi) a zašvitorí: „Ak chcete, prinesiem vám z jedálenského vozňa nejakú čokoládu. Máme Twix, Mars, Milku orieškovú a jogurtovú…”
„Ale ja nemám peniaze.” Dievčatko sa sústredene mračí. Ozaj, zabudol som sa jej spýtať na meno.
Sprievodkyňa sa usmeje. „Ehm, v tomto vlaku sa platí príbehmi,” povie, pričom hľadí na obrovský kufor.
„Ten mám napoly s ujom,” povie dievčinka, ukážuc na mňa. „A prosím si dve tyčinky Mars, jednu jogurtovú Milku a dve, nie radšej tri orieškové.”
„Nech sa páči, bude vás to stáť tri poviedočky, tak po desaťtisíc znakov.” Sprievodkyňa si čosi značí a odbieha. Ja sa nakloním k dievčatku, aby som sa poďakoval a spýtal sa jej na meno. Vtedy si všimnem, že v očkách sa jej jagajú slzy.
Zmätene preglgnem.
Dievčina si všimne, že sa na ňu dívam a tíško fikne: „Ujo, ja teda tiež cestujem za príbehy?”
Prikývnem.
Dievčatko smrkne. „Tak som teda zlodej. Cestujem za cudzie príbehy a teraz som si dokonca kúpila čokoládu, za tri cudzie poviedky…”
„Ale…” (som zmätený, teraz by mi oslovenie v rozhovore skutočne veľmi pomohlo), „ako si sa inak chcela dostať do Mangazey bez peňazí?”
„Som predsa výpravcova dcéra. Mám režijku,” tasí na mňa kartičku. Na fotografii má o čosi kratšie vrkoče.
„Hneď po nastúpení som ju ukázala sprievodkyni, no tá sa na ňu ani nepozrela, len stále zízala na kufor. Ja som sa bála, že ma s ním nebude chcieť pustiť do osobného oddelenia, do poštového vagóna som príbehy dať nechcela, tak som jej povedala, že nie je taký veľký ako vyzerá, a že sa určite zmestí hore nad sedadlo, ona sa len tak usmiala, asi ako užovka a povedala dobre, dobre, nechcete ísť niečo si zajesť do jedálenského vozňa, ja že nie, tak mi zaželala šťastnú a príjemnú cestu a… a…”
Dievčatko sa rozplače.
Ja zrazu neviem čo s rukami, nohami a očami. Vonkoncom neviem utišovať a rozveseľovať osemročné užialené dievčatká… Napokon, je toho veľa, čo neviem. Pravdupovediac, jediné, čo viem, je rozprávať a písať príbehy, lenže tie sa mi práve minuli. A navyše – rozprávajte príbehy dievčatku, ktoré ich má za kufor!
Dievčatko trocha stíchlo, utiera si oči do malej vreckovky. Uvedomím si, že po zájedke mám mastné ruky – a zbabelo odvraciam tvár. Šmátram v kabáte po vrecúšku Harmony, v pravom vrecku nahmatám dieru, v ľavom tiež… Harmony nájdem v cestovnej kabele, ktorá diery nemá.
Dievčatko si medzitým utrelo oči. Vreckovku starostlivo skladá a ukladá si ju do vrchného vrecka na kabáte.
Ešte raz, kratučko smrkne a spýta sa: „Ujo, koľko poviedok bude stáť celá cesta do Mangazey?”
„Asi zo… no podľa toho aké sú dlhé… Zo osem-deväť päťdesiattisíc znakových… Ale v takom kufri sa to stratí… Akoby z neho ani neodbudlo…”
„A vy tiež píšete?” To nebola otázka, ale konštatovanie. Preto len prikývnem.
„Ako sa to robí?”
Asi som prekvapene zamihal očami, lebo rýchlo pokračuje:
„Viete, keby ste ma to naučili, mohla by som tie poviedky nahradiť – dovymyslela by som ich, aby bol kufor zasa plný…”
„Nuž…” vkladám Harmony do pravého vrecka kabáta, aj keď viem, že odtiaľ vykĺznu dierou bohviekam. „Možno by som ti mohol pomôcť… Ak teda súhlasíš…”
Dievčatko prikývne a vlak odrazu akoby zrýchlil. Možno ani nie akoby… Cítim, že mám deravé vrecká plné nápadov, ktoré natlačím do kufra nad jej hlavou a rozdám v meste, kde na ne všetci netrpezlivo čakajú.
S poviedkou Lístok na cestu niekam autor Miloš Ferko zvíťazil v kategórii Mikropoviedka v súťaži Cena Karla Čapka roku 2006. CKČ sa udeľuje na česko-slovenských stretnutiach priaznivcov fantastiky – Parconoch – od roku 1982 a od roku 1983 má podobu čierneho Mloka (podľa Čapkovej Vojny s mlokmi). Súťažné práce sa prijímajú v češtine aj slovenčine. O udelení ceny rozhoduje súťažná porota zložená zo žánrových spisovateľov, vydavateľov a prekladateľov. Od roku 1989 bola zavedená aj kategória krátka poviedka, od roku 1990 kategória román a novela. Mloka získava spravidla len jeden z víťazov kategórií, okrem roku 1995, keď nebol udelený, a rokov 1996 – 1998, keď ich bolo udelených viac. Od roku 2006 bola zavedená štvrtá kategória – mikropoviedka, ktorú Miloš Ferko viac než výrazne zhodnotil.
Poviedku Lístok na cestu niekam si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže – Mlok 2006. Miloš Ferko bol úspešný aj v ďalších súťažiach. Svoje poviedky publikoval v časopisoch a zborníkoch. Ako nesmierne výkonný čitateľ a literárny vedec publikoval veľké množstvo knižných recenzií v rôznych časopisoch. Knižne debutoval roku 2006 nefantastickým poloautobiografickým románom Šťastie za dverami*. Roku 2007 vydal Dejiny slovenskej literárnej fantastiky, v ktorých nadviazal na koncepciu knižky Slovenská fantastika do roku 2000 (spoluautor Ondreja Herca, 2001). O rok neskôr mu vo vydavateľstve Artis Omnis vyšla zbierka poviedok z alternatívnej Sibíri pod názvom Tisíc toliarov pre Olgu Stadnicku. Roku 2009 sa v knižnej podobe objavila próza s fantastickými motívmi venovaná mladším čitateľom pod názvom Svet je hra. Preložil výber z poviedok ruského autora Viktora Pelevina (Relics, 2005), je spoluautorom prekladu poľskej antológie fantastiky (Železný generál, spolu s Martinom Králikom, 2005). Na stránkach Fantázie OnLine sa čitatelia mohli stretnúť s množstvom jeho poviedok, napríklad Jožova prísaha zo súťaže poviedok zo sveta Pohrobka, *Trón pre kráľovnú, ktorá ho zaradila medzi víťazov súťaže Ohnivé pero, veľkým množstvom článkov, najmä recenzií a reportáží.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.