Vedecká fantastika je veľmi dobrým odrazovým mostíkom pre predpovedanie vývoja v technike a technológiách, aj keď základňu vždy tvorí stav a úroveň vedeckotechnického zázemia v danom období. Keď písal napr. Jules Verne o ceste na mesiac, použil obrovské delo, čo bol v tej dobe jediný známy spôsob, ako rýchlo dopraviť nejaké (prevažne menšie) objekty na väčšiu vzdialenosť. Smrteľné preťaženie, ktoré pri tom vznikalo, si nikto nevšímal. Ani Slovensko nebolo mimo. Gustáv Reuss napísal v druhej polovici 19. storocia svoju Hviezdovedu, v ktorej opisuje dobrodružnú cestu hlavného hrdinu Krutohlava, po vesmíre, v obrovskom balóne. Bol síce polyglotom a snažil sa v ňom použiť objavy a výdobytky vtedajšej vedy a techniky, no dnes sa nad tým, že by sa po vesmíre dalo cestovať balónom, len pousmievame. Podobné príklady sa dajú nájsť aj u našich susedov Čechov, napr. Čapek a Troska. Aj neskôr na Slovensku zabŕdla celá plejáda raných autorov do SF, no ich vedeckotechnické znalosti boli väčšinou dosť malé…
Inak to nebolo ani neskôr vo filmovej tvorbe. Medzi technikou v SF filmoch a seriáloch a technikou popísanou v literatúre je však dosť podstatný rozdiel. Kým technika v literatúre poskytuje čitateľovi priestor pre vlastnú fantáziu, technika na plátne či obrazovke je nám často krát predkladaná už aj so svojím tvarom, princípom, funkciou, výkonom atď. v závislosti od dokonalosti filmárskych trikov. Keďže aj táto technika sa vyvíja v závislosti od technického pokroku a aktuálnych vedeckých poznatkov danej doby, je to síce na jednej strane obmedzenie, ale na druhej jej to dodáva určitý punc vierohodnosti. Nemám teraz na mysli filmy typu Flash Gordon, kde vesmírne lode bojujú medzi sebou štýlov pirátov na mori a dá sa medzi nimi preskakovať zo zadržaným dychom… Aj tu však existujú určité pravidlá resp. základné vedecké princípy, ktoré sa musia dodržať, ak má divák uveriť, že táto technika raz môže skutočne existovať. A na ne a ich nedodržanie, by som sa chcel bližšie pozrieť. Lupu si tentoraz zoberiem na Hviezdne vojny. Pri vymýšľaní techniky k Hviezdnym vojnám si režisér Georg Lucas prizval odborníkov z NASA a iných vedeckovýskumných centier centier, aby sa dopustil čo najmenšieho počtu logických a vedeckotechnických chýb. Úplne sa im však aj tak nevyhol. Všetci, ktorí videli Hviezdne vojny si určite pamätajú súboje rytierov Jedi s laserovým mečom. S prižmúrením jedného, alebo oboch očí, by sa dali prežuť úžasné energetické vlastnosti, ktoré mu dovoľujú v zlomku sekundy preseknúť zväzky hrubých kovových podpier (viď scéna v piatom dieli vo Hviezde smrti). Ak sa však takéto dve energetické čepele stretnú v súboji, v žiadnom prípade sa nemôžu správať ako dve kovové, čiže naraziť na seba a zastaviť sa s pochybným zvukovým efektom. Logicky by mali cez seba prejsť. Vyrobiť taký meč v súčasnosti je na hraniciach možností vedy a techniky. Je potrebné, aby vysokoenergetické častice po emitovaní z rukoväte zanikli po asi metrovej dráhe letu. Častice, ktoré to zatiaľ jediné dokážu, pozitróny, sú tak slabé, že by neuškodili ani muche. Vysokoenergetické častice majú naopak príliš krátku životnosť, aby dráha ich letu prekročila milimetre a navyše zanikajú v pekných efektoch so silným žiarením, takže majiteľ takého meča by čoskoro ochorel z ožiarenia. O energetických zdrojoch, ktoré by na to boli potrebné sa radšej ani nerozpisujem. Fyzika nepustí. Ďalšou kapitolou sú vzdušné skútre so zabudovanými zbraňami, použité v známej lesnej naháňačke v šiestom dieli. Dizajn majú celkom pekný, ale vlastnosti trochu nepravdepodobné. Na to, aké ostré zákruty rezali pomedzi stromy, mali trochu málo krídeliek, vztlakových plôch a trysiek. Vyhovárať sa, že by to všetko obhospodáril gravitačný pohon, je nezmysel, pretože hybnosť telesa zostáva vždy zachovaná, či už ide o vesmír alebo povrch planéty. Vrcholom bola scéna, keď sa jazdec na skútri uhýbal laserovej streľbe tak, že sa obrátil hore nohami. Nekritizujem teraz to, či sa v tej rýchlosti udrží v sedle aj dole hlavou a ešte s odporom vzduchu, ale to, že moment zotrvačnosti otáčajúcej sa sústavy má stred v jej ťažisku a nie na konci ramena. Sústavou je v tomto prípade skúter s jazdcom, takže ťažisko bude niekde v hornej časti skútra a nie v hornej časti tela jazdca. Dynamika nepustí. Nezabudnem ani na moje obľúbené stíhačky Xwingy a Ywingy. Platí u nich podobné, ako pri skútroch. Dizajn perfektne zvládnutý, len keby vo vesmíre nelietali akoby tam bol vzduch a v atmosfére, akoby tam bolo vákuum. Umiestnenie motorov je vhodné ešte tak pre atmosféru, ale vo vesmíre je dôležité čo najširšie vektorové rozloženie rýchlosti. To značí, že ak chce stíhačka, alebo loď, vo vesmíre účinne manévrovať, musí mať motory čo najďalej od seba, inak nehospodárne vyplytvá zbytočne veľa paliva. Realistický pohyb vo vesmíre má svoje pravidlá, zákon zachovania hybnosti stále platí. Taktiež realistický let v atmosfére má svoje špecifiká a Xwing má očividne ďaleko k F15. Mechanika nepustí. Nakoniec spomeniem ešte nezabudnuteľné chodiace roboty. Zhruba by sa dali zatriediť do troch skupín. Veľké chodiace pevnosti, podobné korytnačkám s dlhými nohami, stredné, podobné prerasteným sliepkam alebo pštrosom a najmenšie, rôzneho druhu a určenia, väčšinou ako osobné. Kto si pamätá na začiatok druhej časti (resp. piatej) a ofenzívu proti Rebelom, spomenie si určite aj na obrovské, chodiace monštrá s laserovými delami veľkého kalibru v prednej časti. Trochu lepšiemu pozorovateľovi neunikla zjavná podobnosť s korytnačkou, ktorou sa tvorcovia aj inšpirovali. Príroda však korytnačku vybavila okrem ťažkého panciera aj adekvátne krátkymi nohami a ploským tvarom, aby je pohyb bol hospodárny a bezpečný. Toto však už neplatí pri korytnačích bojových pevnostiach. Ich stabilita na neprirodzene dlhých a tenkých nohách je taká neistá, že ich doslova podopierate pohľadom, aby niekde nezakopli a nespadli skôr, ako si odohrajú svoju úlohu. Možno sa Georg Lucas snažil nájsť spôsob, ako budú môcť Rebeli tieto pevnosti, bez väčšej námahy likvidovať, no nezvolil ho príliš šťastne. Napodobiť technicky (a teraz nemyslím esteticky!) pohyb akéhokoľvek štvornohého tvora, vyvinutého evolúciou, si vyžaduje dobrú znalosť anatómie a znalosť dynamiky a funkčnosti svalov, šliach a pod. Určite ale na to nestačia dva ramená a tri kĺby s jedným stupňom voľnosti. Kinematika nepustí. Podobne je to aj u menších tipov. Pštrosie roboty nemali napr. prirodzené tlmenie rázov, ktoré sú pri pohybe na dvoch končatinách nezanedbateľné. Najmenšie tipy zase často krát „záhadným“ spôsobom prekonali prekážky, či už terénne alebo iné, ktoré svojou konštrukciou jednoducho prekonať namohli. Logika nepustí. Nezobral som si na mušku najnovší siedmy (resp. prvý) diel Hviezdnych vojen, kde už boli tvorcovia trochu dôslednejší, ale par lapsusov im predsa len ušlo. Verím, že mnohí si tieto blamáže ani nevšimli. Ja som si ich všimol sčasti aj preto, že som strojný inžinier a strojárinu mám stále rád. Pre taký film, ako sú Hviezdne vojny, budú však vždy druhoradé. Pred koncom tohto kritického článku musím ale taktiež poukázať na to, že medzi TV a filmovými SF tvorcami sa predsa len nájde pár poctivcov, ktorý na týmito vecami trochu popracovali a výsledok si potom môžete pozrieť napríklad v takom Babylone 5. Ten sa stal kultovou záležitosťou už pri svojej premiére. Viac sa o ňom hádam dočítate v budúcom čísle.Anton Stiffel
  Calibre