 |
Keď mal Václav Marek 23 rokov, odišiel do severného Nórska medzi Laponcov. V Československu, aj inde, zúrila roku 1931 hospodárska kríza, mladík bez ľavej ruky nemal šancu uplatniť sa. O končatinu prišiel, keď si privyrábal ako tovariš v mlyne. Odtrhol mu ju remeň. Technickým detailom nerozumiem, ani nemienim sa v tom rýpať dlhšie – prosto veľké súkolie rachotilo, točilo sa, kus mäsa s kosťou ocitol sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Brr. Ak teda chcete, googlite nákres mlynu (ani neviem či šlo o vodný alebo veterný), prípadne sejte semienka správnych správ o tom, čo kde kto našiel, v diskusii.
V každom prípade, na ďalekom severe strávil Marek sedemnásť rokov. V roku 1948 sa vrátil za svojou nevestou a invalidným dôchodkom, ktorý v krajine socialistických zajtrajškov dostal. Miestni veľmi dlho nezabudli. Podľa rozprávaní pamätníkov a rodinnej tradície Michal Kovář, editor a autor doslovu k výberu z Markovho diela, píše:
Dle vyprávění místních sedláků a Sámů (čiže Laponcov – pozn. kompilátora) dokázal se svou jedinou rukou víc než jiní s rukama dvěma a Marka zvali na takové práce, jež sami nezvládli anebo se jich obávali. Mezi dospívajícími selskými mladíky se vytvořil jakýsi rituál, v rámci něhož podstupovali souboj s Markem, a tak vstupovali do dospělosti. Marek byl vnímán spíše jako přírodní živel, s nímž byla čest bojovat, a nepředpokládalo se, že člověk zvítězí. Tak ani Marka nikdo nepřemohl a ten všechny protivníky porážel tak, že je zdvihl nad hlavu a odhodil. Dále se vypráví, jak Marek do svého obydlí v kopcích nosil na zádech plný batoh knih a zároveň před sebou v ruce stokilový pytel mouky (s. 241).
Naozaj citujem, presnejšie, odpisujem z doslovu k štúdiám o náboženstve Laponcov, lapám po dychu, asi som sa ešte neprebral, usudzujem chvíľu, vlastne som doslov pôvodne ani čítať nechcel, reku načo si kaziť chuť po opisoch rituálov, zvyklostí, praktík o love medveďa a ctení duší predkov, či seit, objektov so sporným významom. Mágia zrejme presiakla knižkou skrz naskrz. Toto je predsa mýtus. Zaiste, slová rastú v ústach nevdojak, berné mince sa množia v očiach potomkov do podoby hodnej štvrtého dielu príbehov Iľju Muromca z Červenákovej klávesnice. Pritom Václav Marek bol v neskoršom veku iba invalid a inťoš, koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia prevažne v časopise Československá etnografie publikoval články a štúdie o náboženstve Sámov/Laponcov. Väčšina textov zostala v rukopise, vrátane zbierky laponských povestí a rozprávok, ktoré vyšli až šesť rokov po smrti vedca v knihe Noidova smrt. Súhrn poznatkov o kočovníkoch európskeho Severu čakal ešte deväť rokov, kým sa zjavil pod názvom Staré laponské náboženství. V súčasnosti sú texty, poznačené dobovým slonom k preceňovaniu úlohy ekonomických vplyvov na človeka, do značnej miery metodologicky zastarané, no príbeh v doslove ostáva. Otvorte ústa, počúvajte ságu. Nevymyslel som. Podávam, ako som kúpil náhodou vo výpredaji, odpisujem. Mimochodom, predavač mi z vďaky za rozhodnutie obetovať päť eur pridal ďalšiu knižku o Sámoch zadarmo. Verte či nie. Jednoducho, fantastika.
Staré laponské náboženství
Autor: Václav Marek
Vydavateľstvo: Pavel Mervart, Červený Kostelec
Rok vydania: 2009
Počet strán: 288
ISBN: 978–8087378–15–1