Ohnivé pero Q3 2009: Kybermozog

Začalo to úplne nevinne. Moja pracovňa vždy vyzerala ako sklad náhodne pozbieraných a náhodne pohodených vecí. Bol to takzvaný organizovaný chaos, ale vždy som vedel približne určiť miesto potrebného predmetu a vždy som sa k nemu v krátkom čase dopracoval. Nedávno ma však pochytilo silné nutkanie všetky tie drobnosti, viac alebo menej dôležité, potriediť a zbytočnosti povyhadzovať. Stručne a jasne, upratať si.

Predtým by to bol pre mňa rovno atentát. Iba raz sa môj nový DéPé, teda domáci pomocník, omylom ocitol v pracovni a všetko to tam urovnal podľa svojej jednoduchej logiky. V poslednej chvíli som zachránil krabicu s nálepkou „na likvidáciu“ s predmetmi, ktoré DP považoval za poškodené a nefunkčné. Krvi by sa vo mne nedorezali, pre mňa mali hodnotu nevyčísliteľnú. Čokoľvek nájsť bolo pre mňa utrpením a trvalo mi snáď večnosť znovu si spraviť prehľad vo vlasných veciach.

A tak som si poupratoval sám a dobrovoľne. Týždeň som diktoval počítaču názvy, popisy a umiestnenie a on mi k nim priraďoval čísielka. Malo ma to varovať. Lenže ja som to pripisoval dlhodobej nečinnosti po nehode.

Trochu so mnou heglo, keď som zistil že v kuchyni urovnávam všetky šálky na poličke uškami doprava. Mykol som plecom, aj horšie veci sa stávajú.

Stali sa mi. Akonáhle som sa rozhodol niečo spraviť a nesústredil sa na to dostatočne, tak prvých pár minút som zabil blbosťami. Chcel som zahrať hru? Super, ale najprv poukladáme média. Šiel som von? Jasne, no predchádzala tomu zbytočná inventúra šatníka. Chcel som sa pozrieť von oknom? Žiadny problém, len popri tom som utrel sklo od prachu. Žiadna z týchto vecí ma predtým netrápila, mal som na to DéPé, stačilo mu povedať čo potrebujem.

Vrchol bol, keď som si raz sadol raz k počítaču, ako inak, s myšlienkami vo vlastných fantastických svetoch. Keď som s úsmevom precitol, na klávesnici boli písmená usporiadané podľa abecedy. Priviedlo ma to na pokraj zúfalstva. Konečne som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku.

Teda musím vám vysvetliť ako to je. Môj život sa delí na teraz a predtým. Pred Tým, to znamená pred nehodou, ktorej následky boli ťažké zlomeniny, poranené pľúca ale najhoršie na tom bola hlava. Mal som jedinú šancu prežiť – najnovšie zázraky medicíny. Implantáty na vylepšenie vlastností alebo potlačenie tých nežiadúcich dnes už neboli ničím neobvyklým.

Ale ja som mal rozsiahlejšie poškodenie a môj mozog potreboval nie podporiť ale čiastočne nahradiť. Nebol by som prvý, u koho zákrok v takomto rozsahu spravili, ale úspešnosť bola štvrtinová a poskytla iba zopár rokov k dobru. Šesť rokov bola rekordná doba, ktorej sa dožili pacienti s kybernetickým mozgom.

Zomrieť alebo sa chytiť šance? Rozhodnutie nebolo na mne, ale dané zákonmi.

Operácia sa podarila, prešiel viac ako rok, počas ktorého som sa učil takmer všetko odznova. Teda, nie učil, lebo ja som vedel čo chcem, len som o tom musel presvedčiť aj ten miniatúrny počítač v hlave. Pé som volal seba, to ako pôvodný pravý mozog. No a to čosi cudzie a prázdne, ktoré som vnímal kdesi na okraji vedomia, bolo eL. S hrôzou som najprv zistil, že ak chcem zdvihnúť ruku, nič sa nedeje. Neviem ako sa mi to raz podarilo. Obrazne povedané nechal som odznieť myšlienku do prázdna, bez nádeje a ruka sa mi pohla. Z prázdna prišla prvá odozva. Tak som musel pracne zisťovať, čo môžem spraviť priamo a čo musím nechať „plynúť“.

Naučil som sa. Pocit prázdna sa postupne strácal, aj keď vždy som to vnímal ako to druhé, teda eL. Postupne som zisťoval, že môžem nechať plynúť aj tie pokyny, na ktoré mám dosah priamo.

Postupne mohol prebrať všetky rutinné činnosti bez toho aby som mu musel podsunúť čo chcem. Vtedy to začalo, len som si to hneď neuvedomil. Objavoval som aj dovtedy netušené výhody a bol nimi nadšený.

Jedným veľkým plus bola pamäť. El si všetko zaznamenával, ja som to vedel rýchlejšie nájsť. Spoločne sme mohli recitovať čokoľvek raz prečítané. Hodiny? Boli pre mňa zbytočné. Zabával som sa na tom, ako kolegovia neveriacky premeriavajú štvorec nakreslený „voľnou“ rukou. Samozrejme bol úplne pravidelný. A množstvo takýchto maličkostí mi odviedlo pozornosť od podstatného.

Dokonca som to urýchlil. Zistil som, že ak na komunikáciu s El vyhradím len najnutnejšiu časť, môžem sa kedykoľvek túlať vlastnými predstavami. Bolo to skvelé, neopakovateľné. To čo sa dialo okolo mňa som si vedel kedykoľvek vyzdvihnúť z pamäte eL. A podstrkával som mu svoje spomienky aby vedel reagovať ako ja.

Prestali mi vadiť moje upratovacie mánie a bol som šťastný ako hravo to eL zvláda sám a ja sa medzitým bavím maličkosťami. Občas som ho tým dezorientoval, ale jeho chaos vyzeral na pohľad zvonka iba ako roztržitosť.

Iba raz som sa trochu zľakol, keď som v jedno ráno videl dvojmo. Netušil som čo sa deje, ale na moju paniku zareagovalo eL a zistil som, že sa naučil používať oči sám. Odstrániť duplicitu chcelo iba trochu cviku. Ostal potom už iba nepatrný pocit, že sa svet kdesi v kútiku oka prehýba. S tým som sa zmieril.

Prešiel ďalší rok.

Vraveli mi, že som sa zmenil. Stal sa zo mňa pracant a suchár. Mňa to však netrápilo. Čoraz častejšie som nechal eL nech myslí a jedná za mňa. Ja som sa túlal, spal alebo iba tak sledoval okolie.

V jedno letné ráno som dostal chuť vypadnúť niekam von, na slnko len tak sa zabaviť. Chcel som zistiť čo sme včera robili, či som nesľúbil nič, teda či eL nesľúbil nič, čo by bolo nutné urobiť hneď. Čakalo ma nepríjemné zistenie. Tieto časti pamäte mi boli odopreté. Pochytila ma panika. Bolo mi to však málo platné. Čím viac som sa plašil, tým menej možností mi eL nechával. Po hodine úpornej snahy som zistil že môžem iba sledovať, čo robí. Stal som sa len tichou súčasťou. EL prevzal vedenie.

Nakoniec som to vzdal. Realita mi pripadala ako film, kde tiež nič nemôžem zmeniť. Utiahol som sa do svojich predstáv, ktoré mi nahradili svet. Chytila ma eufória. Som tu navždy. Podarilo sa mi nejakou silou vykúzliť úsmev na perách. Uzavrel som sa aj s mojím kúskom pamäte a zobral so sebou spomienky a všetko o čo eL nejavil záujem. Už som nevnímal, že svet okolo mňa zčernal. Jednu podstatnú vec eL nikdy nezisťoval. Ako bije srdce.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

12. októbra 2009
smolqa