Knižka od katalánskeho autora podáva príbeh írskeho revolucionára, ktorý na ostrove neďaleko Antarktídy na osamelom majáku spolu s Nemcom /s podivne španielskym menom Batis Caffó – narážkou na ponorku – batyskaf/ vzdoruje hordám morských oblúd ako vystrihnutých z Lovecrafta. Postmoderneglobalizujúca znôška podivností je našťastie napísaná kultivovane, so zmyslom pre celistvú atmosféru a príbeh, ktorý si neohrýza zubami vlastný chvost v akožeironickom úškľabku. Očami už spomenutého Íra sledujeme zápas dvoch ľudí so živlami a neznámom. Studená kůže je horor, robinzonáda i vedecká fantastika v jednom. Informácia na predsádke pritom výnimočne neklame – v texte naozaj cítime Stevensona, Conrada i Lovecrafta /no a samozrejme tiež Vernov strhujúci Maják na konci sveta, dielo, ktoré sa odohráva v podobnom prostredí i zemepisných šírkach/, avšak Piňol je omnoho priamočiarejší, jadrnejší – a krutejší. Štýlom a atmosférou nemá jeho próza ďaleko ku katastrofickej robinzonáde Wiliama Goldinga Boh múch, no predovšetkým k postmodernej verzii Robinsona Crusoa od francúzskeho autora Michela Tourniera, ktorý v knižke Piatok alebo Predpeklie v Pacifiku nechal medziným Robinsona súložiť s jaskyňou na ostrove a slúžiť Piatkovi. Piňolov román sa v katalánčine dočkal za tri roky od vzniku štrnástich vydaní, bol preložený do viacerých svetových jazykov.,, stal sa “hitom” medzinárodného knižného veľtrhu vo Frankfurte. Príčina? Svižný dej, korenený frapantnými motívmi /súloženie s predstaviteľkou morského ľudu, smrť tisícov morských ľudí pri výbuchoch dynamitu/ nemôže nezaujať. Autor však nezabúda na to, že moderný čitateľ chce ak nie už premýšľať, nuž aspoň mať dojem, že premýšľa, alebo že autor premýšľa za neho…slovom…Piňol román “vystužil” filozofickým podložím. Vlk akcie sa nažral, ovca reflexie ostala celá a najspokojnejší sú čitatelia, ktorí s uspokojením konštatujú, že dokážu ľahko a rýchlo čítať intelektuálne veľdielo.
Akokoľvek je však Studená kůže vypočítaná a napísaná na efekt, za
prečítanie rozhodne stojí. Pravdepodobne práve pre onen vopred vyrátaný
efekt – pravdupovediac, kto sa v Katalánsku odhodlá na tápavú
spontaneitu v kúte živoriacich prekliatych básnikov, po tom v strednej
Európe neštekne ani pes a v Anglicku nezabučí šialená krava. Piňol síce
nastoľuje otázky a odpovede tak, ako ich poznáte, avšak ani na chvíľu sa
nebudete cítiť oklamaní. Jednak sa tak deje v prúde napínavého deja,
druhak tie otázky naozaj stoja za to. Stretnutie s neznámom, problém
nepochopenia a odmietnutia iného kvôli príliš veľkej
odlišnosti…Z myšlienkového hľadiska budete mať pocit, že Lem a
Strugackí zašli ďalej. Tento príbeh o zlyhaní rozumu je priamočiary.
Avšak presvedčivý. Možno miestami zjednodušuje, ale smeruje k podstate
veci a – niežeby sa na nič nehral, ale jeho hra má jasne vymedzené
pravidlá. Studená kůže mrazí, pretože… dvojica ľudí tu nestojí len
proti neznámu, ale je, na rozdiel od väčšiny príbehov spomenutých autorov
vedeckej fantastiky, rozhádaná medzi sebou, neporozumenie spočíva priamo
v komunikácii medzi tými, čo by si rozumieť mali. Krvi /aj keď
polorybacej/ sa tu preleje viac než v troch béčkových hororoch či
trilleroch dokopy… a rovnako nezmyselne, nie však s rozkošou či radosťou.
Piňolov efekt akcie nie je samoúčelom. Prekračuje svoj tieň a posúva
abstraktnú problematiku odcudzenia do polohy nadmieru hmatateľnej. Posolstvo
sa tak dostane tam, kam patrí – širším vrstvám ľudí. Pokiaľ ho teda
neprečítajú ako béčkový triller, a tam, kde sa autor i hrdina báli,
nepocítia rozkoš z násilia, pretože konečne sa niečo deje. V každom
prípade aspoň tým citlivejším knižka poskytne výpoveď. Neuzatvára sa do
slonovinovej veže intelektuálčenia. Prosto čnie k nebu ako osamelý maják,
aby svedčil a vypovedal sám za seba a o sebe, pretože nikomu inému veriť
nemožno. Na základe svedectiev môžeme len hádať a loviť náznaky. Alebo
ako píše autor v závere prvej kapitoly:
Můj popis není věrohodný. Ukazuje jen to, co jsem viděl já. Avšak
krajina, kterou člověk vidí před sebou, bývá odrazem toho, co sám
skrývá uvnitř. /s.17/
Radosť z rozrúšania konvencií a pravidiel, vlastná postmodernistom predchádzajúcej generácie je nahradená strachom z ich neexistencie, irónia ustupuje pokore. Autor sa vracia ku koreňom, ktoré sú žiaľ len betónovými základmi majáku. A zem ich nenávistne vypľúva na povrch.