Kruhy

Ona nikdy nespí

Všetko to začala japonská kniha Kódži Suzukiho. Tej sa chopil scenárista Hiroši Takahaši a v roku 1998 ju na plátna kín previedol s nebývalou atmosférou Hideo Nakata ako Ringu. Mladá novinárka Reiko Asakawa (Nanako Macušima) sa dostáva na stopu novodobého civilizačného mýtu: vraždiacej VHS-ky. Mestami koluje legenda o filme, ktorý ak si pozriete, zazvoní telefón a čudný hlas povie „O sedem dní umrieš“.

Povráva sa, že to nemusí byť iba rozprávka. Že už umrelo množstvo (prevažne mladých) ľudí. Ich telá neboli fyzicky poškodené, zato v tvári mali vpečatenú neopísateľnú hrôzu. Akoby… akoby umreli od strachu. Novinárke sa dotyčná kazeta dostane do rúk, pozrie si ju, zvoní telefonát, zo slúchadla padne sedemdňové ultimátum. Reiko začne brať situáciu vážne až vo chvíli, keď krátkometrážny film plný šialených vizuálnych výjavov nepochádzajúcich z nášho sveta uvidí aj jej malý syn a ex-manžel, nadprirodzenými schopnosťami obdarovaný Rjudži Takajama (Hirojuki Sanada). Pátranie ju zavedie na stopu nezvestného dievčaťa menom Sadako Jamamura (Rie Inó). A čas sa kráti…

Nakata odštartoval vlnu japonského strachu (alias J-hororu) tak nástojčivo, že nebolo v ľudských silách ju zastaviť. Hlavne keď hla publika po spriaznených projektoch uhasili aj ďalší tvorcovia (bratia Pangovci s Okom, Šimizu s umraučanou ságou Ju-On). Nadprirodzené bytosti naša civilizácia s technickými výdobytkami nezatlačila do pozície starodávnych rozprávok, ale ich posilnila. Po po krvi siahajú nečasto (ak vôbec), využívajú moderné technológie, málo zobrazované tváre Zla – a pre našinca je príťažlivá aj atmosféra. Doteraz prakticky neznámi herci so šikmými očami nezvýšia hlas (nech sa deje čokoľvek), v skromne zariadených bytoch spia na zemi (kde aj jedia). Temná kamera, presný strih a podmanivý strach z neznáma sa stali synonymom pre kvalitný horor.

V Krajine vychádzajúceho slnka nezostalo pri jednom dieli. Ešte v tom istom roku (1998) nakrútil Jódži Iida pokračovanie s názvom Špirála (Rasen). Tento diel ale publikum vypískalo a dodnes ho neprijalo. Oficiálnou dvojkou sa stal až ezoterický Ringu 2 (1999), k čomu prispel Nakatov návrat na stoličku režiséra. Sadakinou choromyseľnou pomstou je film pretkaný ako červenou niťou. V centre príbehu stojí mladá Mai Takano (Miki Nakatani hrala už v jednotke a Špirále), priateľka hrdinkinho bývalého manžela z prvého dielu. Pátranie po príčinách jeho nejasnej smrti ju dovedie až k desivej studni a všetko vrcholí scénou v bazéne. Séria sa momentálne končí v roku 2000, prequelom Ringu 0 – Zrodenie (Ringu 0 – Basudei, r. Norio Curuta). Ten nám ozrejmuje okolnosti, vedúce k zrodu takej Sadako (21-ročná Juki Nakama), ako ju poznáme.

Divákovi, odchovanému americkou tvorbou, toho času pojem „japonské šoky“ nič nehovoril. Hollywoodski producenti ale boli o krok vpredu. Odkúpili práva a v roku 2002 Spielbergov DreamWorks vypustil do sveta Kruh (The Ring, r. Gore Verbinski). Scenárista Ehren Kruger (Vreskot 3) základnú mytológiu prepísal, niečo pridal (kôň na trajekte), zopár detailov vynechal. Pre daktorých divákov preto bude potrebné uvidieť aj japonské diely, aby pochopili, že ôsmeho dňa sa dožijete len v prípade, že… S prispením brilantne zvládnutého technického aspektu (skromne ale presne použité špeciálne efekty) a šťastného výberu hlavných (Naomi Wattsová z Kukuričných detí IV a lynchoviny Mulholland Drive) aj podporných úloh (Brian Cox ako koniar Morgan, malý David Dorfman, Daveigh Chaseová ako Samara) sa remake stal kultom, čo nebýva zvykom.

Bol to pokojný, za chrbtom diváka sa nenápadne – ale o to zákernejšie – plaziaci sa potmehúd. Niektorými prirovnávaný skôr ku detektívke; pátranie viedlo na psychiatriu a na zdevastovanú konskú farmu. Až po šokujúcom vyvrcholení s „mokrým televízorom“ (pozerajúci si vydýchli už po návšteve studne a čakali záverečné titulky) sa naplno ukázalo, aký mal tento hororový výlet na divákov zhubný dopad. Nebáli sa televízorov či mobilov, ale prinavrátil sa im detský strach z tmy. Menej skúsená mládež hovorila o snímke ako o najstrašidel­nejšej za posledné desaťročie. My ostatní sme pocítili prirodzený rešpekt voči dievčatám s dlhými čiernymi vlasmi, prestala nám chutiť voda zo studne a VHS sme definitívne vymenili za DVD. Práve remake najmasívnejšie predstavil japonskú školu západnému publiku.

Hneď a zaraz sa začalo hovoriť o voľnom pokračovaní. Na rad ale prišli problémy s osobou režiséra. Verbinski sa vyhovoril na zaneprázdnenosť (okrem Pirátov Karibiku mal v hlave The Weather Man s Caineom a Cageom). Novými adeptmi sa stali klipár Noam Murro a Donnie Darkom preslávený Richard Kelly. Ale producenti v čele s Walterom F. Parkesom a Laurie MacDonaldovou, tlačení termínom, napokon z rukáva vytiahli eso, Nakatu osobne. Do hry sa vracia mamka & synak Kellerovci (Wattsová mala za sebou Iñarrituových 21 gramov, Dorfman retardovaného Judáša v Bayovom Texaskom masakre motorovou pílou), na post scenáristu Kruger a do vedľajšej úlohy Samarinej mamy prichádza legenda hororového žánru Sissy „Carrie“ Spaceková. Kto mohol tušiť, že to vyjde navnivoč?

Kruh 2 (The Ring Two, 2005) nielenže nezabodoval v ničom, v čom jednotka, ale takmer zničil aj to, čo vytvorila. Najsmutnejšou bola Nakatova réžia. Muž, ktorý to všetko vymyslel, svoj vynález pochoval pred našimi očami s výdatnou pomocou špeciálnych efektov, bijúcich sa s „nenápadnou“ hrôzou, ktorú vymyslel doma. Namiesto emócií iba pokusy o bafačky á la Jim Gillespie a Samara ako otravná pubertiačka. Dlhší režisérsky strih vraj čo-to vylepšuje, ale má ho chuť vidieť divák, znechutený verziou, z ktorej si pamätal triky s jeleňmi a nie poctivo budované napätie? Nepomôže vyhovárať sa na to, že dvojka mala sťaženú situáciu (ponižujúce hosťovanie v Scary Movie 3, presýtenosť sveta vlnou J-shockov, ich amerických remakov a nie bômb nie prioritne hororového razenia – Ichi the Killer mäsiara Miikeho, Battle Royale). Napriek tomu si americkí diváci zrejme mysleli niečo iné (tunajšia tržba preskočila na 80 miliónov ani nie za 30 dní), čomu boli producenti radi a začali hovoriť o trojke. Uplakaným fanúšikom vraždiacich dievčat pre radosť zostalo len DVD. Nie snáď preto, aby Kruh 2 videli aj druhýkrát, ale aby medzi bonusmi klikli na krátkometrážnu snímku Jonathana Liebesmana Kruhy, čo do strašidelnosti na priestore pár minút, podotýkam, vyrovnajúcej sa celému pokračovaniu. Hrdinom malého ale ospevovaného zázraku je Jake (Ryan Merriman. Spoza rohu sledujeme, ako sa (prostredníctvom akejsi „kruhovej sekty“) dostal k inkriminovanej VHS, ako si ju pozrel, ako zažíval „očarenie iným svetom“, postupne sa rodiacim v nočnú moru, ktorej sa snaží na poslednú chvíľu uniknúť. Podarí sa mu to? To ste škodoradostne mohli uvidieť v prológu dvojky…

Japonskí duchovia sú častokrát hmotní a dokážu fyzicky ubližovať. Niekto im v minulosti ublížil a teraz sa mstia. Odnesú si to ľudia, ktorí s tým nemali nič spoločné. Duchovia so šikmými očami nás prenasledujú a nechávajú nás trpieť, aby sme na vlastnej koži okúsili to, čo zažili (a neprežili) oni. Býva dobrým zvykom, že miesto obývané duchom nájde svoj pokoj, až keď ho nájde aj mátoha sama. Teoreticky sa tak stane vo chvíli, kedy živí hrdinovia odhalia pravdu o tomto duchovi (prevažne sa týka jeho drastického odchodu z pozemského sveta, v čom mu niekto pomohol). Strašidlám skrátka ide o spravodlivosť. Prakticky ale nie tak v kruhovej ságe. Duchovia sú zákerné beštie a je im fuk, kto okúsi ich zlú vôľu. Nemajú nádej na pokojný posmrtný život, nič ich neoslobodí (ani odhalenie pravdy o ich smrti). A divák len ťažko zaspí, keďže ho za ruku chytí strach, o ktorom predpokladal, že ho už dávno vytesnil zo svojho dospelého, vážneho života. Strach, kedy sa na pár dní po pozretí meníme na deti, bojace sa ísť v noci na WC. Skrátka, aj keď sa nie každý – či už japonský alebo americký – Kruh vydaril, jedná sa o typického zástupcu minimalistických hororov. Pretože veria, že najdesivejšie je to, čo horko-ťažko vidíme.


10. marca 2006
Ivan Kučera