Je tmavý a pochmúrny večer. V jednom z miliónov priemerných amerických domov sedia na posteli dve teenagerky a znudene sledujú televíziu. Keďže rodičia nie sú doma a mužská populácia v dorasteneckom veku takisto absentuje, primárnym okruhom konverzácie sa takmer okamžite stavajú klebety, ohováranie a strašidelné príbehy. Jedna z teenageriek akurát hovorí príbeh, ktorý sa začína štandardným klišé, t.j. „prihodil sa to kamarátovi kamošky jej kamošky“. Krátko po tom, čo si spomínaný kamarát pozrel bližšie nešpecifikovaný, ale veľmi zvláštny film na videokazete, zazvonil telefón a v ňom sa ozval tajomný hlas, ktorý mu oznámil, že do týždňa zomrie…
A tak sa aj stalo. Presne o týždeň ho našli mŕtveho. Druhej dievčine sa počas kamarátkinho rozprávania postupne mení výraz v tvári – z úsmevu na vystrašený pohľad. Napäto sa spýta, odkiaľ ten príbeh počula a prečo si z nej robí žarty. Vzápätí totiž vysvitne, že presne pred týždňom bola táto vystrašená dievčina spolu s troma ďalšími kamarátmi na chate a tam pozerali spomínaný film. A aj im po skončení filmu zazvonil telefón, v ktorom im neznámy hlas povedal presne tú istú, strašidelnú vetu. Po tomto prejave nastane v izbe hrobové ticho, ktoré preruší zazvonenie telefónu a…!!!
Ďalší podrobný opis deja už vynechám a len v krátkosti spomeniem, že osud dievčiny, ktorá videokazetu videla, sa do poslednej krvavej bodky naplnil. To ale nie je koniec príbehu, ale iba jeho začiatok. Vyšetrovaním prípadu sa totiž okrem veľmi letargickej (a vo filme len okrajovo spomenutej) polície začne na vlastnú päsť zaujímať aj teta zosnulej dievčiny – mladá novinárka Rachel. Netrvá dlho a po pár investigatívnych krokoch sa Rachel ocitá na spomínanej chate a zakladá videokazetu do prehrávača. Rutina príbehu sa opakuje a vystrašenej Rachel začína odkvapkávať posledný týždeň života, počas ktorého v záujme oklamania Zubatej musí prísť na to, kto alebo čo stojí za videokazetou smrti. Pátranie sa stáva ešte osobnejším, keď si kazetu nešťastným nedopatrením pozrie aj jej malý syn Aidan…
Po fenomenálnom úspechu v amerických kinách (do dnešného dňa vyše 130 mil. dolárov) a ospevujúcich recenziách kritikov prichádza KRUH konečne aj do našich kín. Máme možnosť presvedčiť sa, či všetky tieto ovácie sú podložene skutočne kvalitným dielkom. Odpoveďou na túto otázku je jedno veľké a hlasné: ÁNO! KRUH je vysoko nadpriemerným hororom, ktorého sila a údernosť nie je v nechutných počítačových gore orgiách a ani v hektolitroch krvi (obidvoch spomínaných ingrediencií sa nám na film hororového zamerania dostane naozaj menej ako minimálne), ale ktorého kvalitatívne parametre majú základ v inom. V prvom rade je to výborný scenár a príbeh. Nie, rozhodne nemusíte začať nadšene chrochtať nad myšlienkou, že americkí scenáristi našli baňu nových, originálnych a neošúchaným príbehov. Pretože aj keď je pod scenárom podpísaný Ehren Kruger (napr. Vreskot 3), KRUH je remakom rovnomenného japonského hororu z roku 1998. Ten v krajine svojho pôvodu strhal všetky možné kasové rekordy, dočkal sa dvoch pokračovaní (resp. jedného prequelu a jedného sequelu), televízneho seriálu i rozhlasovej dramatizácie. Preto bolo len otázkou času, konkrétne štyroch rokov, kedy po adaptácii tejto japonskej kultovky siahnu Američania. A práve z tohto uhla pohľadu je americká verzia jedným z mála svetlých prípadov, kedy remake je minimálne taký kvalitný ako originál. Súvislostí neznalý divák môže síce namietať, že postava malého Aidana, chlapca v obleku s nadprirodzenými schopnosťami až veľmi pripomína detskú postavu Colea Seara (Haley Joel Osment) z duchárskeho Šiesteho zmyslu. Samozrejme iba vtedy, keď nevie, že postava Aidana bola adaptovaná z originálu, ktorý vznikol už rok pred Shyamalanovou hororovou peckou. Ďalším silným prvkom filmu je réžia, ktorej sa ujal Gore Verbinski (v súčasnosti natáča veľkorozpočtové pirátske dobrodružstvo Piráti z Karibiku v hlavnej úlohe s Johnny Deppom a Orlandom „Legolasom“ Bloomom), tvorca veľmi slušnej komédie Hon na myš a priemernej gangsterskej variácie Mexičan s Bradom Pittom a Juliou Robertsovou v hlavných úlohách. Pod jeho taktovkou nám kameraman servíruje príbeh s pomalými až statickými zábermi (namiesto šialených videoklipových nájazdov a rýchlych strihov), v ktorých naplno vyznieva chladnosť a desivosť príbehu. Už takto vizuálne pôsobivé odvíjanie príbehu je ešte výrazne podčiarknuté správne zvolenými obrazovými filtrami a bleechingom, ktoré atmosféru tajomna, hrôzy a dusna stupňujú aj v záberoch, keď sa na plátne relatívne „nič“ nedeje, čím posúvajú celkové vyznenie filmu až do žánru film noir. Podobne ako kedysi Alfred Hitchcock už od začiatku plánoval Psycho natočiť čiernobielo z dôvodu dosiahnutia pocitu väčšej magickosti a atmosféry taživej nočnej mory, tak aj spomínané obrazové filtre dodávajú KRUHU tú správnu surovosť a hrôzostrašnosť. Pomalé tempo rozprávania sa čiastočne zrýchli (avšak v žiadnom prípade nie samoúčelne) iba raz tesne pred koncom, aby sa vo finálnej scéne znova vrátilo k mrazivo pomalému sledu obrazov, čím celková pointa filmu vynikne ešte viac. Obrazovú zložku dopĺňa nijako výnimočné, ale na druhej strane k dianiu na plátne absolútne sa hodiace zvukové podfarbenie, ktoré ešte viacej zvýrazňuje temnú stránku príbehu. Ďaľším výrazným rysom, na ktorý sa snaží film okrem príbehu samotného sústrediť, je riešenie vzťahu nadprirodzena versus moderná technológia, ktorá zohráva jednu z kľúčových úloh. Celý problém s modernou technológiou je vo filme možno chápať ako dvojvrstvový, na jednej strane môže byť použitá ako nástroj pomoci (internet) alebo zla (videokazeta) a na druhej strane nám je postupne v priebehu filmu ukázané kvázi morálne posolstvo pomocou odhalenia, že niektoré technológie môžu byť zároveň tak nástrojom zla, ako aj záchrany a dobra – a je len na nás, ako ich použijeme. Skvelému technickému spracovaniu sekundujú nadpriemerné herecké výkony hlavných predstaviteľov v čele s Naomi Watts (Mulholland Drive) a Davidom Dorfmanom v úlohe Aidana (jeho výkon síce nedosahuje rozmery charakteru postavy H.J. Osmenta v Šiestom zmysle, ale aj napriek tomu tvorí vysoký nadštandard). Jediný z hereckého osadenstva, ktorého výkon pokrivkáva za ostatnými, je Martin Henderson. Jeho Noah je miestami až príliš jednovrstvový. Ale aj napriek tomuto maličkému „škrabancu“ tvoria vyššie spomínané ingrediencie dokonale naolejované súčasti jedného kompaktného stroja, ktorý ide nadoraz od začiatku až do konca. Ich spojením vzniká totiž výrazne synergický efekt v podobe najsilnejšieho atribútu celého filmu, ktorým je bezpochyby atmosféra. Tá je v skratke HUSTÁ a MRAZIVÁ. Práve ona vás na jednej strane priklincuje do sedadiel a zároveň na druhej strane vás vtiahne do deja hneď od začiatku a nedá vám nadýchnuť sa až do vydareného konca. Výsledkom je divácky mimoriadne silný zážitok, ktorý vo vás bude rezonovať ešte dlhú chvíľu po skončení filmu.
Teraz by som pár vetami rád uviedol stručné porovnanie amerického remaku a japonského originálu, ktorý som mal možnosť vidieť ako prvý. Úvodná scéna remaku je takmer úplne identická s originálom. Vo väčšine záberov je dokonca použitý aj rovnaký uhol a pohľad kamery, spôsob nasvietenia, ako aj dĺžka jednotlivých scén. A tak poučený pravidlom, že aj keď dvaja robia to isté, konečný efekt môže byť diametrálne odlišný (typickým príkladom je Psycho – geniálny Hitchcockov originál versus značne rozpačitý Gus Van Santov remake), som zvolil pri sledovaní remaku zo začiatku veľmi opatrný a pochybovačný postoj voči správnosti konania Verbinského. Naštastie sa moje pochybnosti ukázali ako úplne zbytočné. Remake dejovo veľmi verne kopíruje originál, ale sú tu samozrejme isté odlišnosti, v drvivej väčšine spôsobené rozdielnym rozpočtom (americký bol logicky vyšší), ako aj odlišnou formou a štýlom rozpravánia. Tam kde japonský originál dával dôraz na ukázanie iba určitého detailu bez zobrazenia celku (presne v duchu Hitchcockovho výroku, že najväčší strach máme z nepoznaného, resp. nezobrazeného), čím nechal väčšie miesto na divákovu predstavivosť, tam americký remake tlačí viacej na pedál a uprednostňuje dôraznejšiu naratívnosť prostredníctvom odhalenia viacerých detailov v celku. Typickým príkladom tohto rozdielného prístupu je jedna zo záverečných scén, kedy divák v japonskom originále má možnosť vidieť len určitú časť vrahovej tváre – v americkom remaku nám režisér poskytne komplexný pohľad na vrahovú tvár. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že desivejšie na mňa zapôsobila tá japonská verzia. Na druhej sa ale americkému remaku podarilo vytvoriť ťaživejšiu atmosféru beznádeje a hrôzy v štýle vyššie spomínaného žánru noir. Zaujímavosťou je, že jedným z rozdielov v samotnom príbehu je aj zmena osoby, ktorá vlastne spustila celú reťaz udalostí odohrávajúcich sa vo filme. Ale aj napriek vyššie zmieňovaným rozdielom patria obidve verzie medzi špičku vo svojom žánri. Remake (ktorý je nám z kultúrneho zázemia predsa len o niečo viac bližší ako originál) sa tak môže smelo zaradiť medzi také nesmrteľné hororové klasiky akými sú Vyháňač diabla (The Exorcist, réžia: William Friedkin, 1973) a Prichádza Satan (Omen, réžia: Richard Donner, 1976). Pre úplnosť dodám, že americká verzia nie je prvým remakom japonského originálu. Pred troma rokmi vznikla kórejská verzia KRUHU, ktorá svojím štýlom, ako aj výsledným spracovaním veľmi pripomína svojho japonského predchodcu.
A pikoška na záver: Film vyjde v USA na VHS a DVD 4. marca 2003. V ten istý deň američania vydajú na DVD aj pôvodnú japonskú verziu. Americký remake bude mať jednu zvláštnosť aj pri VHS aj pri DVD vydaní. Pri VHS pôjde o šikovný marketingový ťah, kedy VHS kazeta bude v štýlovom, jednoduchom sivo – bielom obale (veľmi podobnom obalu, v akom je vo filme zabalená inkriminovaná videokazeta smrti). DVD vydanie bude zase obsahovať exkluzívny 15 – minútový dokument natočený priamo režisérom Gore Verbinskim, ktorý nám poodhalí tajomstvo vražednej videokazety. Najväčším lákadlom tohto dokumentu bude okrem množstva exkluzívnych záberov aj fakt, že bude nahraný podobným vizuálnym štýlom, akým je vo filme nahratá videokazeta smrti. Zostáva nám iba veriť, že aj DVD vydanie pre región 2 bude tento dokument obsahovať.
KRUH (The Ring), r. Gore Verbinski, USA, 2002