 |
 |
 |
Slovom krásny väčšinou označujeme niečo, čo sa nám páči. O niektorých strojoch, autách, počítačoch alebo technológiách, celkom bežne hovoríme, že sú krásne. Predstava, že stroj môže byť krásny, je pomerne nová (prvá zmienka v 17. storočí). Od začiatku 20. storočia sa stroje a technológie stávajú klasickým lifestylovým sortimentom, pri výbere ktorého zohráva veľmi dôležitú úlohu aj ich dizajn. Dizajn sa úzko spája s módou (inováciou) a móda s krásou.
Krása ako pojem okrem ideálnej a účelovej krásy obsahuje aj duchovnú stránku. Dosiahnuť všetky druhy krás však môže iba človek svojím zjavom, hĺbkou poznania a kreativitou. V prípade, že by stroj vyzeral ako človek alebo zviera, vzbudzoval by, akýkoľvek krásny by bol, hrôzu. Prečo teda pokladáme stroje a technológie za krásne?
V minulosti sa krása úzko spájala s dobrom v zmysle, čo bolo krásne, bolo aj dobré. Odkedy však bolo vynájdené koleso, so svojou absolútnou dokonalosťou kruhu, svet sa začal krútiť rýchlejšie a korunu krásy dostáva akosi všetko, čo vyzerá inak, ako to, o čom sme už minimálne počuli. Len čo sa objaví nejaká novinka, skôr, ako sa stihne „ohriať“, nemilosrdne ju prevalcuje iná novinka so svojím ešte modernejším a krajším dizajnom a my nestačíme jasať krásou. Z čoho pramení to večné hľadanie niečoho nového a krásneho?
Zdesenie, ktoré sa človeka zmocnilo, keď zistil, že už nie je stredom vesmíru, je sprevádzané úpadkom humanistických a renesančných utópií o možnostiach vybudovať harmonický svet. Paradoxne, práve nesmierny pokrok poznania vyvoláva krízu poznania v hľadaní stále zložitejšej „krásy“ a odpútava pozornosť od skutočnosti, že krása sa nerodí v technológiách a vizuálnych vnemoch, ale v našich srdciach.
Pozn. autorky: Inšpiráciou pre napísanie tohto článku mi bola kniha Umberta Eca Storia della Bellezza.