 |
Historické témy získavajú v poslednej dobe u amerických filmárov na popularite. Nedávno som sa na tomto mieste pozrel kritickým okom na film Alexander Veľký, dnes je v kinách ďalší historický veľkofilm. Opäť som zvolil skôr pohľad na reálnosť prezentovaných historických udalostí. Pohľad historika na film nemusí byť objektívny, preto ak si niekto nechce znechutiť dobrý film čítaním historických chýb, nech radšej nepokračuje v recenzii.
Prvých tridsať minút z filmu ma šokovalo, tak presné historické reálie som neočakával. Dej začína v roku 1184, čiže medzi druhou (1147 po Kristovi) a treťou krížovou výpravou (1188), keď sa starý šľachtic – knieža z Ibelinu (Liam Neeson) vracia domov zo Svätej zeme. Cestou stretáva mužov pochovávajúcich ženu, ktorá spáchala samovraždu. Zaujímavé bolo, že R. Scott myslel na taký detail ako je pochovávanie „prekliatej“ osoby na križovatke, aby nemohla vstať z mŕtvych a škodiť živým. Stredovek bol presiaknutý kresťanskými mýtmi a poverami, samovrah si nezaslúžil byť pochovaný medzi „slušným“ obyvateľstvom. Verná bola aj výzbroj a výstroj kniežacej družiny, žiadna kombinácia nemožných prvkov, ako to bolo napríklad vo filme Artuš.
Knieža prichádza hľadať svojho nemanželského syna, ktorého chce vziať so sebou do Jeruzalemu, kde sa má stať jeho nástupcom a ochrancom kráľa Balduina IV. Práve v tomto momente nastáva zlom a z filmu sa pomaly vytráca historická reálnosť. Kniežací syn, ako inak, je človekom z ľudu – kováč Balian (Orlando Bloom). Už sme si mohli zvyknúť, že v amerických filmoch je bežná premena obyčajného, priemerného človiečika na superhrdinu. Kováč Balian sa postupne mení na vynikajúceho šermiara, potom na skvelého rytiera a na konci filmu na geniálneho stratéga, ktorého obdivuje aj samotný sultán Saladin. V histórii bol jediný prípad, keď obyčajný človek niečo podobné dokázal a to prípad Johanky z Arku (aj husitskí velitelia boli buď chudobnejší šľachtici, alebo profesionálni žoldnieri). Nechcem podceňovať ľud, ale aristokracia neexistovala len na zábavy a zbytočné poľovačky. Aristokrat bol zaviazaný svojmu lénnemu pánovi vojenskou službou, musel sa zúčastňovať vojenských výprav veľakrát na vlastné náklady. Skutočný výcvik rytiera začínal asi v 6 až 7 rokoch a končil v 21. Výcvik bol tvrdý a jeho súčasťou boli poľovačky a rytierske turnaje, ktoré veľakrát skončili tragicky. Väčšina dnešných mužov (vrátane hromotĺkov z posilňovní) by nebola schopná poriadne natiahnuť stredoveký luk a nie ešte celý deň šermovať s mečom a v plnom brnení. Netvrdím, že práca kováča bola ľahká, ale určite je málo pravdepodobné, že by sa niekedy stal profesionálnym rytierom. Postava kováča Baliana, ktorý sa počas filmu stáva kniežaťom z Ibelinu ale mala svoj reálny predobraz. Skutočne existoval Balian z Ibelinu, ktorý bol posledným obrancom Jeruzalemu, ale určite bol šľachticom.
Situácia v Jeruzalemskom kráľovstve (vytvorené po prvej krížovej výprave v roku 1100) bola v tomto období zložitá. Miesto ťažko chorého (malomocného) kráľa Balduina IV, politické rozhodovanie uchvátila vysoká šľachta. Panovník Balduin IV. určite nebol schopný viesť armádu do boja a vyjednávať so Saladinom (tak ako vo filme). Vláda v Jeruzaleme sa rozdelila do dvoch skupín. Mierová strana, ktorej predstaviteľom bola hlavne stará šľachta – napríklad aj páni z Ibelinu, no a druhá strana, ktorá chcela pokračovať v boji, ak by sme použili dnešnú terminológiu, tak „jastraby.“ Medzi predstaviteľov patril aj vo filme spomínaný Renaud z Chatillonu, ktorý ovládal kľúčové pozície v Zajordánsku, odkiaľ viedol lúpežné výpravy na arabské územie. Nemal problémy prepadávať pútnikov na ceste do Mekky. Vo filme boli na strane „jastrabov“ aj templári (presný názov Rád chudobných rytierov Kristových a chrámu Šalamúnovho). Nechápem, prečo si tento mníšsky rád vyslúžil, tak zvláštnu povesť. Ich dejiny sú príkladom pretrvávajúcich vymyslených mýtov. Naposledy na deformovaní ich histórie zarábal Dan Brown so svojou pseudodohistockou detektívkou. V templárskom ráde si jednotlivci ctili svoju vlastnú chudobu a žili v celibáte. Vo filme sú opisovaní ako šľachtici, ktorí majú vlastné majetky a manželky. Ich filmový opis je až príliš negatívny oproti skutočnosti.
Prívrženci vojnovej strany získali lepšie postavenie, keď si princezná Sibyla (Eva Green) nečakane za manžela vybrala Guya z Lusignanu (vo filme bol nepochopiteľne veliteľom templárov). Najväčšou nevýhodou bolo, že dobrodruhovia zo strany „jastrabov“ získali lepšie pozície v dobe, keď boli všetky križiacke štáty (kniežatstvo Edessa, kniež. Antiochie, kniež. Tripolis a kráľovstvo Jeruzalemské) obklopené ríšou sultána Saladina (Ghassan Massoud). Opis nepriateľa križiakov vo filme sa blížil skutočnosti, len pre zaujímavosť uvádzam jeho kurdský pôvod. V Saladinovi našli moslimovia jedného z najväčších stratégov v histórii. Dovtedy rozhádaných moslimov dokázal zjednotiť a jeho ríša sa rozkladala od Egypta k Eufratu. Patrila k nej aj Sýria. Vyprovokovaný Renaudom z Chatillonu v roku 1182 zaútočil na Jeruzalemské kráľovstvo, no vďaka politike kráľovho zástupcu Raimonda z Tripolisu (vo filme sa volal Tiberian a hral ho Jeremy Irons) sa podarilo v roku 1185 vyjednať 4– ročné prímerie. No po smrti Balduina IV. aj jeho nástupcu (8-ročného Balduina V., syna Sibyly), sa kráľom stáva Guya z Lusignanu. Nový kráľ a jeho prívrženci chceli dokázať, že ich koncepcia útokov privedie križiakov k novým víťazstvám. Rozhodujúca bitka sa odohrala pri dedinke Hattín, zúčastnil sa jej aj Balian z Ibelinu, vo filme zostal pripravovať obranu Jeruzalema. Pri bitke sa odohrala pre dnešnú dobu možno nepochopiteľná udalosť. Po obkľúčení križiackeho vojska vydal kráľ rozkaz prebiť sa do bezpečia. Ako prvý vyrazil so svojimi mužmi Raimond z Tripolisu, v tom momente vydal Saladin rozkaz na uvoľnenie cesty. Motívy činu mohli byť rôzne, no najpravdepodobnejšia možnosť je prejav úcty moslimov voči nepriateľovi (podobná situácia nastala v roku 1815 pri Watterlo voči Napoleonovej starej garde). Ostatní križiaci boli zabití (s výnimkou Baliana, ktorému sa s malou skupinou podarilo prebiť). Vo filme sme mohli vidieť scénu, keď po bitke podáva Saladin kráľovi Guyovi z Lusignanu pohár čerstvej vody chladený snehom. V arabskej symbolike bolo totiž zvykom, že rozdeliť sa s väzňom o jedlo a pitie znamenalo, ušetriť jeho život. Vo filme kráľ pohár odmietol (v skutočnosti ho prijal) a podal pohár Renaudovi z Chatillonu. Saladin reagoval a povedal, že tomuto mužovi pohár nepodal on a po krátkej hádke Renauda vlastnoručne zabil.
V septembri 1187 začal Saladin obliehať Jeruzalem. Obrana mesta bola bez obrancov. Balian z Ibelinu narýchlo vyzbrojil aj chlapcov z urodzených rodín, čiže použil len čiastočne vycvičených bojovníkov. Bolo by veľmi nepravdepodobné, že by tak ako vo filme vyzbrojil chudobu. Šľachtic by asi nedal zbrane do rúk chudobe, ktorá by v bitke iba zavadzala. Bitka o Jeruzalem nesie skôr stopy filmu Pán prsteňov, ako opis skutočného obliehania stredovekého mesta. Napríklad Saladin pritiahol k mestu obrovské množstvo veží na obliehanie. Tieto veže boli vždy zhotovované podľa výšky hradieb na mieste. Kde zobral filmový Saladin, tak veľké množstvo dreva na postavenie toľkých veží? V okolí Jeruzalema vtedy nerástli žiadne stromy. Počas prvej krížovej výpravy (1095 – 1100) si museli nechať križiaci priniesť drevo janovským loďstvom! Netvrdím, že Saladin nepoužil pri obliehaní vojnové stroje, ale nie tak veľký počet. No vo filme boli nakoniec veže zbytočné, pretože Balianove katapulty boli tak presné, že by sme ich mohli zaviesť do výzbroje našej armády miesto húfnice Zuzana. Dominový efekt padania veží po presnom Balianovom zamierení bol skutočne zúfalý.
Po niekoľkodennej obrane spoznal Balian zbytočnosť svojho úsilia a vypravil sa k Saladinovi (vo filme nastala opačná situácia). Dohodol sa, že mesto sa vzdá a Saladin zaručí odchod všetkým kresťanom, ktorí sa vykúpia (10 zlatých dinárov za muža, 5 za ženu a 1 za dieťa). Saladin si uvedomoval, že je to pre väčšinu obyvateľstva príliš a vyhlásil, že prepustí všetkých chudobných ak mu bude zaplatených aspoň 100 tisíc zlatých. Balian mohol rozhodovať len o kráľovskom poklade (a nie napríklad o majetku cirkvi, alebo peniazoch bohatých rodín), bol schopný vykúpiť len časť obyvateľstva. Samotní moslimovia zostali v údive nad vzťahmi medzi kresťanmi. Tisíc kresťanov dostalo slobodu priamo od Saladina, no ostatní skončili v otroctve (vo filme prepustil všetkých). Po dobití Jeruzalemu bolo postupne ovládnuté územie križiackych štátov Saladinom.
Branislav Kovár
Odporúčaná literatúra: Bridge, A.: Křížové výpravy. Praha 2000 Hroch, M. – Hrochová, V.: Křižáci ve Svaté zemi. Praha 1996