Táto poviedka sa v mojom drese zúčastnila Ceny Gustáva Reussa 2000. Kým si však jej kolegyňa vybojovala druhé miesto, táto „chuderka“ neuspela. Porotcovia vedia prečo, ja možno tiež – no poviedka sa mi aj tak páči. Pozrite sa s ňou do dávnych čias, keď…
„Nudím sa,“ povedal Kráľ.
Všetci spozorneli. Rytieri v rozpakoch cinkali krúžkovými brneniami, dámy šuchotali ťažkými sukňami o podlahu a dvorný blázon zbledol.
„Neboj sa, Artuš – nie je to tvoja vina!“ upokojil Blázna Kráľ. Pootočil sa na tróne, nohu prehodil cez operadlo na boku a zodvihol pohár vína, čo si bol položil na podlahu. Uchlipol trochu a prehlásil rozhodným hlasom – k nikomu a všetkým: „Priveďte mi troch najmúdrejších mužov krajiny!“
Ticho, praskanie ohňa v kozube a vystrašené pohľady, spájajúce sa do dvojíc. Kráľ sa uškrnul a kývol pohárom: „No šup, šup!“
Kým víno, čo vyšpľachlo z pohára, dopadlo na zem, schopnejší dvorania sa vytratili. Menej schopní a dámy sa ukryli vo výklenkoch a na schodiskách – len úbohého Blázna zanechali uprostred sály.
Kráľ sa rozosmial, no svoje rozhodnutie nezmenil.
„Chcem poznať budúcnosť!“ povedal Kráľ.
Dvorania ustúpili ako odliv a zanechali na pláži, sotva stopu od trónu, troch mužov. Jeden bol vysoký a čiernovlasý – so zjazvenou tvárou a zelenými očami. Cez plecia mal prehodený pléd a v ruke zvieral vyrezávanú palicu. Ír ako remeň, pomyslel si Kráľ. Druhý muž bol tiež vysoký, ale zároveň nápadne štíhly – a spod svetlých vlasov mu vykúkali drobné uši bez boltcov, v tvare vavrínového listu. Elf, začudoval sa Kráľ – Daoine Sidhé sa v Connachte neukázali už od čias jeho deda.
Tretí muž bol cigán.
„Čo tu robí tento?“ spýtal sa panovník a odfrkol si, „Nesnažte sa ma presvedčiť, že TOTO je mudrc!“
Dvorania sa zamrvili a vystrčili dopredu postaršieho vojvodu. Kým však neborák stačil voľačo vykoktať, ozval sa sám cigán. „Posúď sám, môj pane!“ povedal drzo a pozrel sa Kráľovi do očí.
Smiech. „Mám rád odvahu, Egypťan!“ povedal Kráľ. „Preto nech rozhodnú bohovia.“ Premeral si ich ešte raz a myšlienkami zaletel ku komnatám krásnej Riannon, pani Bielych hôr. „Odhaľte mi budúcnosť, čo čaká na môjho syna!“ povedal napokon a usmial sa na Blázna.
Artuš zbledol.
Začalo to otázkami.
„Niall O'Riordain, pane,“ odpovedal horal a vypol hruď. Tvár mal ošľahanú vetrom, hnedá pleť sa mu vlnila v tisíckach drobučkých vrások.
„Niall…, TEN Niall?“
„Áno, môj pane – Niall Kováč.“
„Počul som, že ti dar Pani Jazera priniesol šťastie.“
Horal sa uklonil; husté vlasy sa mu rozleteli okolo hlavy v divokom tanci. Dvorné dámy obdivne vzdychli.
„Bude to čestná hra, Niall – žiaden klam, vytáčky či faloš! Na tento pergamen napíš svoje želanie, to bude tvoja stávka do hry… okrem iného, samozrejme. Položím ti otázku, a ak ju zodpovieš – to, čo napíšeš na pergamen, ti splním. V rámci možností, ale splním… Hrad na sklenenom vrchu si však neželaj – bola by to hra s ohňom.“
Horal sa znova uklonil, dámy pomaly strácali dych.
„Cena za omyl ťa možno prekvapí, ale je pochopiteľná… Čo by robil so životom slávny veštec, keby sa odhalilo, že je neschopný podvodník?“
Niall zbledol, ale keď sa ukláňal tretí raz, ruka položená na hrudi sa mu nezachvela. Kráľ uznanlivo pokýval hlavou a Blázon mu dolial víno.
„Tvoja odvaha ma teší, Niall – preto ju trošku podporím. Odmena je tvoja aj v prípade, že prepadneš hrdlom.“
„Si veľkorysý, môj pane.“
„Viem,“ povedal Kráľ a pozrel sa na horala ponad okraj pohára. Niall bol bledý, ale hľadel priamo a hrdo. S Artušovou pomocou Kráľ vstal a podišiel ku stolíku, na ktorom ležali tri misy obrátené hore dnom.
„Ak uhádneš, čo je pod týmto kúskom vypálenej hliny, Niall, budeš vychovávateľom môjho syna – ak neuhádneš, Artuš bude mať novú ozdobu.“
Blázon zahýkal ako osol a vysušenými prstami prebehol po náhrdelníku z ľudských zubov, čo mal natrikrát otočený okolo krku.
„Dajte mu zlato, po ktorom toľko túžil!“ prikázal Kráľ a odpľul si. Sledoval, ako dvorania otvárajú mešce a sypú ligotavé dukáty do kaluže, v ktorej ležal horal. Mŕtvola hľadela prázdnymi očami do chladného kameňa a vlasy sa špinili krvou, čo vytekala z podrezaného hrdla.
Kráľ hodil na zem aj pergamen, ktorému Niall zveril svoje sny. „Zlato!“ prskol pohŕdavo, „Muž, čo skrotil Čierneho Radlyho, pobil tri stovky zbojníkov Slávika Conhoona a premohol vodného draka z Ys – túžil po peniazoch! Aké úbohé!“
Tak sa rozplynul Niallov sen o nemocnici, čo chcel postaviť spolu s mníchmi na križovatke pod dubom Bloedduire.
„Priveďte mi elfa!“ prikázal Kráľ, keď sa upokojil.
„Nimoy,“ predstavil sa Sidhé. Mandľovými očami hľadel na panovníka a ani raz nestočil pohľad na horala, ležiaceho obďaleč. Zasychajúca krv ťažko páchla.
„Nimoy…“ prevaľoval Kráľ na jazyku cudzie slovo, „Povedz mi, kam sa podeli tvoji bratia… a sestry?“
Elf sa usmial. V medzere medzi úzkymi a svetlými perami sa mu zaleskli špičky očných zubov. Boli trošku príliš…
„Upír?“ vyhŕkol Kráľ a zaspätkoval.
„Upír!“ vyhŕkli dvorania a zahučali – odporom a hrôzou. Krok za krokom cúvali.
„Stáť!“ zvrieskol Kráľ, ale hneď sa opanoval. „Pijan krvi, či nie – pozvali sme ho! Ak sa bude správať ako hosť, je tu vítaný!“
Dvorania zahučali ešte raz a stíchli – autorita panovníka je nespochybniteľná.
„Tvoja úloha je rovnaká ako Niallova, Nimoy – povedz, čo skrýva druhá misa!“
Elf pokýval hlavou a podišiel ku stolu. Položil bledú ruku so štíhlymi prstami na hlinené dno a otočil tvár k panovníkovi.
Potom odpovedal.
„Bože môj,“ vydýchol si Kráľ, keď sa upír naposledy zachvel a znehybnel. Niall už neležal na chladnej podlahe sám, pripojilo sa k nemu tridsať dvoranov. Krv im veľmi netiekla, elf zabíjal účelne a rýchlo. Obetiam polámal väzy, a niektorým vykričal hrôzu do tváre tak, že im vybuchol mozog. Aj keď sa bránil, správal sa prirodzene – snažil sa, aby krv neprišla nazmar.
„Zkurvysyn,“ odpľul si panovník aj na druhého kandidáta a kopol do dreveného kolíka, čo mu trčal z hrude. Prikázal Artušovi pozbierať strieborné kríže, čo sa povaľovali okolo mŕtvoly a na roztrasených nohách sa pobral k trónu. „Nech príde aj Nečistý,“ povedal, keď sa usadil. Skúsil sa upokojiť pohárom vína, ale nechutilo mu a šmaril pohár ďaleko od seba.
V tme zapišťala trafená krysa a zvyšní dvorania priviedli cigána.
„Ostal si sám, Egypťan.“
„Osud, môj pane.“
„Osud?“ rozosmial sa Kráľ a preletel pohľadom mŕtvoly všade naokolo.
„Áno,“ nenechal sa vyviesť z rovnováhy cigán. Nečakal na vyzvanie a kráčal rovno k stolu s misami. Podišiel k tej, čo čakala naňho a položil dlaň na jej dno. Štíhle hnedé prsty sa ani nezachveli, keď ho od smrti delila len tenká vrstva hliny.
Napokon sa pousmial a ruku odtiahol. Obrátil sa k panovníkovi.
„Volám sa Rory O'Tinker, môj pane. Pod misou… nie je nič.“
Kráľ sa ani nepohol. Po chvíli napätého ticha pokrútil hlavou. „Prekvapil si ma,“ riekol.
Dvorania sa konečne nadýchli.
„Tak, to by sme mali,“ Kráľ poklopkával prstami o dosku stola. Nalial si víno a dolial aj Rorymu O'Tinkerovi. Sedeli v komnate sami, len Artuš čupel pod dverami a dával pozor. „Skúškou si prešiel, Egypťan,“ povedal, keď už mlčali hodnú chvílu.
„Nie,“ prerušil ho cigán.
„Čo nie? Skúškou si predsa prešiel!“
„Nie som Egypťan.“
„Ale čo, pozrime sa…, a čo teda si? Sidhé?“ Kráľ sa rozosmial. Cigánovi prebehli po chrbte zimomriavky, ale nenechal sa zmiasť. Toto bola životná šanca, a nie len pre neho. „Neprichádzam z Egypta a teda nemôžem byť Egypťanom, môj pane. Som Cigán!“
„No, hrdosť ti nechýba… a tak to má byť! Mám rád odvážnych mužov.“
Cigánovi sa zaleskli hlboké hnedé oči a pozbieral sily ešte raz. Zovrel pohár až mu zbeleli hánky a kývol na pozdrav k panovníkovi.
Kráľ zúžil oči, O'Tinker sa pohyboval na tenkom ľade.
„Nebudeme tu márniť čas,“ povedal napokon, „Kráľovná mi čo nevidieť porodí dediča a tebe pripadne úloha postarať sa o jeho budúcnosť.“
Rory sa uklonil.
„Elfovi som napokon želanie tiež splnil,“ pokračoval Kráľ.
Artuš sa rozosmial. Panovník sa naňho s odporom pozrel a odvrátil pohľad. „Upír bol posledným a túžil po smrti. Jeho podivná viera mu však zakazovala… samovraždu.“
Cigán nevravel nič, tvár mal nehybnú, ako z kameňa.
„Tvoje želanie je podivné, Eg… cigán. Ale splním ho. Slovo kráľa je z ocele.“
„Oceľ… môže zhrdzavieť.“
„Ty pes!“ vykríkol Kráľ a vyskočil. Odhodil pohár do kúta a chytil Roryho pod krk. Očervenel a na krku mu nabehli žily.
Napínaná halena napokon nevydržala a praskla. Cigán zachrčal a ťažko dopadol na lavicu. „Prašivý pes, takto sa zahrávať s osudom!“ prskol Kráľ.
„Pravda sa nedá umlčať,“ zasipel O'Tinker. „Som už starý a na živote mi nezáleží. Môžeš ma nechať zbičovať či vláčiť koňom.“
„Nie,“ zvrieskol Kráľ. „Dal som slovo! Sadnime si a začnime tento rozhovor ešte raz. Nič si nepovedal a ja som nič nepočul.“
Aj Artuš mlčal, len zuby v náhrdelníku sa mu chveli.
„Tak, a teraz mi ukáž budúcnosť, ktorá ho čaká!“
Cigán zbledol. Z komnaty nad nimi sa ozýval krik prvorodičky, preklínajúcej svojho kráľovského manžela. Panovník sa neprítomne usmieval.
„Predpovedaj, Nečistý! Povedz mi o bitkách, víťazstvách, dupote nekonečných stád a o speve krásnych žien… Predpovedaj!“
Rory O'Tinker mlčal. Sústredil sa a zavrel oči.
„Moje želanie,“ zašepkal napokon. Neotvoril oči a dodal: „Pamätaj!“
Potom sa zachvel a na krku sa mu zjavila tenká červená čiara. Po hrdle mu stiekol jemný pramienok krvi. Kráľ a jeho Blázon sedeli ako prikovaní a nedýchali.
Keď cigánovi skĺzla hlava z krku, uťatá hladko, akoby sekerou kata, ozval sa z komnaty nad nimi krik. Bol plný bolesti a Kráľ zosivel.
Potom sa ozval plač…
…a spev Beanshee.
Nebol to plač novorodenca a víla Smrti sa nemýlila.
„Ale Kráľ slovo dodržal,“ pokračoval Maedwynn O'Tinker a oheň vystrelil do tváre noci ďalšiu salvu iskier. „Splnil Roryho posledné prianie. Panoval potom ešte dlhé roky, ale v bitke pri Harddlechu spolu s ním vyhasol aj jeho rod. Po smrti pani Riannon sa už nikdy neoženil.“
Myška sa rozplakala. Okolosediace ženy ju tíšili, kým muži kývli rukou na starca. Chceli vedieť, ako to bolo ďalej, aké bolo cigánove posledné želanie.
Maedwynn dlho mlčal a hľadel do pahreby.
„No, už je neskoro, poďme spať,“ povedal napokon a zodvihol sa z lavice, na ktorú ho posadili. Pritiahol si pléd bližšie k telu a pobral sa do tmy.
Zahučali. „Želanie!“ ozvalo sa jednohlasne.
Maedwynn sa obrátil. A trpko sa usmial.
„Jeho želaním bolo to, vďaka čomu sme dnes mohli sedieť tu – ďaleko od strachu a napätia miest. Prial si, aby sa cigáni mohli túlať krajinou…, aby na nich nepoľovali ako na besných psov. Vďaka nemu na nás nepozerajú ako na prašivých tak ako na kontinente a jeho zásluhou…“
„Domov je všade tam, kde si ťa vážia.“ zašepkali.
Maedwynn prikývol. Otočil sa do tmy a odchádzal.
„Jeho zásluhou sme, akí sme,“ dodal ešte a dvere jeho karavanu vrzli. „Hrdí, voľní, slobodní. Sme…“
„Pútnici.“ zašepkali muži a ženy.
Potom uhasili oheň a nechali noc, nech ďalej panuje na Írskom – zemou, kde môžu aj cigáni voľne kráčať.