 |
 |
 |
Akonáhle som sa dopočul, že v našich končinách vyšlo niečo od majstra Straczynského (a navyše komiks!), srdce mi začalo biť rýchlejšie a vedomím mi s neodbytnosťou mantry začali rezonovať dve slová: Babylon 5… Babylon 5… BABYLON 5! Vynorili sa sladké spomienky na pravidelné hltanie každého nového dielu tohoto seriálového skvostu až po takmer orgazmické vyvrcholenie v záverečnej časti. Keby Straczynski nevytvoril už nič iné (a že mal prsty v kadečom…), tak by to až toľko nevadilo. B5 ho dostal do povedomia miliónov, svojou kvalitou a na seriál nezvykle bohatým myšlienkovým posolstvom mu vyslúžil nehynúcu slávu. S hlavou hrdo vztýčenou môže stáť po boku Rodenberyho a Lucasa.
Toľko superlatíva na Straczynského adresu, aký je však konečný verdikt po tom, čo sa mi Krajina půlnočních stínů dostala do rúk? Nuž, nie moc lichotivý. Ale pekne po poriadku.
Hádam sa najprv budem venovať grafickej stránke. Predsa len, je to to prvé, čo si každý na komikse všimne. Aj keď z obálky žiari meno presláveného scenáristu a ilustrátor je uvedený podstatne drobnejším písmom. No k veci. Kresba sa nesie v silvestriovskom duchu. Tj. ostrá linka kolorovaná počítačom, pretiahnuté postavy, neuveriteľne dlhé nohy a úžasne ploché brušká. Oblečenie viac odhaľuje, ako skrýva, no ak by sa mala na scéne objaviť, nedajboh, bradavka, je cudne prekrytá tu obláčikom, tu rozviatou plachtičkou, či lúčikom svetla. Korektný americký štýl. Nikoho neuráža, ale ani nikoho nenadchne. Ak ste niekedy mali pochybnosti o význame slovného spojenia nemastný-neslaný, po tomto už mať nebudete. Okienka sú síce prehľadné, postavy jednoznačne rozlíšiteľné, no oko sa nemá čoho zachytiť. Jednu výhodu však takýto prístup má. Neruší pri sledovaní príbehu. V tomto prípade je to však na škodu. TOMUTO príbehu by nejaké to odpútanie pozornosti výrazne pomohlo. Je totiž natoľko jednoduchý, že prerozprávanie celého, aj s obsahom sporadických filozofických pasáží zaberie len pár odstavcov. O čo v ňom teda ide?
Hlavným hrdinom je David Gray. Američan. Policajt. Jeho osobnosť je najmenším spoločným menovateľom amerických detektívov všetkých čias. Drsný, ale vnútri citlivý. Úspešný v práci, avšak nie v súkromnom živote. Samotár. A trošku nahlúply. Ako vždy, vyšetruje ďalšiu brutálnu vraždu. S nasadením života. Ináč by to ani nešlo. No v tomto prípade sa to akosi zvrtne, a David, namiesto toho, aby umrel ako sa patrí a ušetril nás zbytočného trápenia, sa ocitne v „Medzisvetí“. Čo je miesto, kam sa dostávajú všetci tí, ktorých nechceme vidieť. Bezdomovci, blázni, čudáci, či iné stratené existencie. Nápad je to dobrý, no potešenie z neho mi kazí matný pocit déja-vu. Aby sa tam nestratil, dostane sprievodkyňu menom Laurel. Pravdaže, od prvého okamihu sa neznášajú. To však znamená jediné. Že na konci sa budú čo? Áno, milovať. No kto by to bol povedal!
Samozrejme, na začiatku ich vzťahu (a spoločnej púte) sa častujú „ironickými“ poznámkami. Ironickými v úvodzovkách preto, lebo mám pochybnosti, či vôbec tušia, čo to irónia je. O vtipnosti taktne pomlčím. Po absolvovaní pár stretnutí pochybného významu sa David dozvie, že mu bola odňatá duša a má presne rok na to, aby ju získal späť. Tak sa spolu s Laurel vydajú naprieč Spojenými štátmi. Z L.A. do New Yorku. Pešo. Nechápem prečo. V „Medzisvetí“ síce platia zvláštne pravidlá a používať sa dajú iba veci, ktoré sú príslušníkmi viditeľného sveta opustené, zavrhnuté, či odhodené, no nik ma nepresvedčí, že sa na niektorom z mnohých amerických vrakovísk nenájde aspoň jedno pojazdné auto. Ale nech. Nuž, plahočia sa teda cestou-necestou a, na počudovanie, zažijú aj jedno-dve (doslova) dobrodružstvá. Čo je však nečakanejšie, postupne sa v pozadí začína rysovať akási temná sila. Aké prekvapenie, za všetkým stojí kto? Predsa samotný Satan! S dôrazom na slovko samotný, pretože jeho prisluhovači sú nepredstaviteľne tupí a bezduchí. Až mi je divné, že dokážu zvládnuť aj tie najjednoduchšie príkazy, ako napríklad „Zabi!“ alebo „Prines!“. Aj tie však plnia s uslintaným polodebilným výrazom na tvári. Ich konverzácia sa dá zhrnúť do jedného citoslovca: „Šššša!“ Jediné, čo preukázateľne dokážu bez dostatočného popchnutia, je preháňať sa po uliciach na „štýlových“ čiernych dodávkach. Čo však nie je nič ohurujúce; mnoho im podobných (ľudí) má dokonca vodičský preukaz. Legálne. Aha, vedia ešte niečo – vyzerať cool. I keď,opäť ten nejasný pocit déja-vu. Koho to svojím výzorom pripomínajú? Podčiarknuté, zrátané, pekelná horda, z ktorej si cvrknete do gatí. Od smiechu. Keby mal Satan skutočne takýchto „pomocníkov“, Armageddon by bol už dávno rozhodnutý. Nebesám by sa nemal kto postaviť na odpor a celá tá „Veľká šou“ by sa mohla odbaviť pekne potichúčky. Bez toho, že by sme museli niečo postrehnúť, tobôž sa tým nechať vyrušiť od nejakej inej, mnohokrát príjemnejšej činnosti.
A propos, Satan. Tragická to postava. Toľko námahy, čo musí vynaložiť na získanie každého jedného služobníka. Najprv si ho starostlivo vyberie medzi ľudmi. Pochopiteľne, musí to byť materiál nevšedných vlastností. Potom mu dá rok na to, aby dorazil do jeho hlavného stanu v N.Y. Posiela na neho svojich miláčikov, ktorých mimochodom získal rovnakým spôsobom. Na stratách mu očividne nezáleží, ináč by ho nenechal také množstvo z nich vyzabíjať. (Otázka: Ako je možné, že jeho armáda nemá klesajúcu tendenciu?) Spôsobuje mu ťažkosti, ako keby ani nechcel, aby úspešne doputoval do jeho rúk. Nuž a čím sa ho nakoniec snaží presvedčiť, aby sa definitívne dal naverbovať? Filozofiou hodnou žiačika na prahu dospievania. (Týmto prirovnaním mám na mysli to, že jej chýba hĺbka skúseností, nie že by bola vecne nesprávna, tak sa, milí puberťáci, neurážajte!) A navyše je aj melancholický. Brrr! TOTO má byť ten veľký Odporca a Pokušiteľ? Knieža lží a najväčší spomedzi anjelov? Ako sa mu vôbec podarilo vzbúriť? Mať diabla takýchto kvalít vôbec nie je povzbudivé. Aký potom musí byť Boh?
Čo ma však dorazilo úplne, bola samostatná poviedka „Drahocennosti“, zaradená po záverečných titulkoch, ako bonus. Odohráva sa kdesi na „stredozápade (rozumej „v riti sveta“), hneď vedľa cesty“. Naši hrdinovia tu počas svojej cesty do N.Y. nachádzajú tajomnú chalúpku a v nej sa stretávajú s ešte tajomnejším deduškom, ktorý sa (ak stojíte, držte sa!) stará o diela, ČO NESTIHLI BYŤ VYTVORENÉ! Nájdete tu napr. J.R.R.Tolkien: Sauron vracia úder, Beethoven: Óda na slobodu, či Dickens: Dobrodružstvá Ebenezeera Scroogeho v Amerike. Samozrejme, medzi týmito velikánmi nesmie chýbať ani taký titán ducha, akým je J.F.Kennedy a jeho 2. inauguračný prejav. AAAAAHHH! Toto už nie je neškodné vypožičiavanie si, ale krádež. A otvorenejšie sa snáď už kradnúť ani nedá! Byť Gaimanom, už dávno mám obvolaných svojich právnikov a uvažujem o žalobe. Pre tých, ktorí by úplnou náhodou nevedeli, o čom je reč, odporúčam zobrať do rúk Sandmana.
Aby som to celé zhrnul – pokiaľ patríte k nekritickým obdivovateľom M.J.S., alebo ste posledných desať rokov prežili v úplnom vákuu, prípadne ste sa práve naučili čítať, či preferujete nenáročnú zábavu a ani náhodou neočakávate originalitu, v zakúpení tohto dielka vám brániť nebudem. Tým ostatným radím – vyhnite sa mu širokým oblúkom. Z úcty k Straczynskému, no predovšetkým z úcty k sebe.