Boli časy, boli, ale už sa pominuli, keď najväčšími hitmi vo videopožičovniach boli hongkongské akčné série Red Force, Ultra Force, Iron Angels a zopár ďalších. Filmoví kritici pri týchto „veľdielach“ páchali hromadné samovraždy, filmoví znalci na nich oceňovali aspoň skvele zvládnuté bojové a výbuchoidné scény. Vtedy sme si mysleli, že podobné shitovky (ktoré jeden môj priateľ vďaka prehnaným kung-fu skokom – momentálne viď Xena – zhrnul pod označením „létající Čestmír“) sú vrcholom šikmookého akčného žánru. Lenže potom prišiel do Hollywoodu génius John Woo, dal si malú rozcvičku solídnymi strieľačkami Živý terč a Operácia: Zlomený šíp, aby jeho nezameniteľný štýl vyvrcholil jedným z najlepších akčných filmov vôbec Face Off (v slovenských kinách Tvár toho druhého). John Woo dobyl Ameriku. Dalo sa čakať, kedy sa jeho súpútnik a spolupracovník TSUI HARK pokúsi o čosi podobné. Jeho prvý americký film Double Team bol natočený ešte vo viac-menej tradičnom hollywoodskom štýle. To však nebolo to pravé orechové, a tak sa Tsui s príručnou batožinou s nálepkou JEAN-CLAUDE VAN DAMME vrátil do rodného Hongkongu a zinscenoval tam dobrodružstvo KONTRABAND.
Toto je najšialenejší akčný film, aký som kedy videl. Príbeh je nepodstatný, herecké výkony mizerné, ale režisér, kameraman a strihač odviedli robotu, pred ktorou treba búchať čelom o zem. Kontraband vypadá, ako keby ho natočil epileptik s permanentným záchvatom, ktorý nejakým zázrakom zameral objektív vždy na to podstatné. Celý (opakujem: CELÝ!) film je nepretržitým sledom bleskurýchlych akčných scén, až k neprehľadnosti nastrihaných zo stoviek rôznych pohľadov na jeden a ten istý výjav, zbesilých nájazdov a záberov snímaných z neskutočných uhlov. Vedľa Kontrabandu aj také divoké jazdy ako Indiana Jones a chrám skazy alebo z novších Skala vypadajú ako nedeľná poobednajšia prechádzka slimačej rodinky. Z toho, čo sa na plátne deje, vás po polhodine začne bolieť hlava, po hodine sa vám obracia žalúdok a na konci ďakujete Bohu, že už to skončilo. Ale fanúšik akcie nemôže odchádzať z kina nespokojný. Je pravda, že filmu by nezaškodilo občasné spomalenie – Tsui Hark očividne nemá taký zmysel pre rytmus ako John Woo. Ten pre vyváženie tempa prestriháva podobné šialenstvá spomalenými, precízne aranžovanými zábermi, v ktorých môžete napríklad vidieť naraz sedem chlapov, ako na seba navzájom pália samopalmi a presne načasované výstreky krvi veselo poletujú vzduchom. Tsui sa s podobnými chuťovkami netentuje. Sloňou váhou dupe na plyn a strieľa na diváka jeden originálny nápad za druhým – vrátane explodujúcich nohavíc (v gombíku je nanobomba), vďaka ktorým Kontraband môžeme zaradiť do nášho žánru. Vrcholom bizarnosti je zabiják-intelektuál, ktorý podrezáva svoje obete sklami z okuliarov. Adresu jeho optika by som potreboval.
Pokiaľ ide o hlavných hrdinov a ich predstaviteľov, tých výbušná vizuálna podoba filmu doslova prevalcovala. Alkoholik Van Damme je tu nemožný ako vždy, jeho baleťácke kopačky ani údery lakťami už nie sú, čo bývali. Skrátka: toto nie je ďalší Van Dammov film, lež nepríčetné sebaukájanie sa jedného maniackeho hongkongského režiséra. Zájsť na Kontraband je ako zviezť sa na horskej dráhe: ohodíte si oblek obedom, ale aj tak budete mať pocit, že ste zažili niečo jedinečné.