Zotrela som si z tváre posledný prach a klesla som na zem. Ostatní na mňa upreli začudovaný pohľad. Všimli si, že som sa vrátila sama skôr než moje zakrvavené nohy, spotené handry a zaprášené vlasy. Z tmy vystúpil Pes a jeho prvá otázka ma vôbec neprekvapila: „Kde je tá malá ?“
Tá malá ? Pozrela som sa na neho ako v tranze. Prepadli nás Utečenci, keď sme hľadali niečo pod zub. Písal sa totiž rok 3999 a Zem bola plná zbraní s nevyčerpateľnou muníciou, ruín niekdajších honosných mrakodrapov a kovového šrotu, ktorý tu zostal po najvernejšom pomocníkovi človeka – robotovi. Chýbala voda, chýbalo jedlo.
Psovi sa rozšírili oči a zvolal: „Ty si ju zabila…a zožrala !“
My sme boli hladné, Utečenci boli hladní. Stala sa potravinovým článkom v prírodnom reťazci. Doteraz mi znie v ušiach jej rev, nikdy nepochopím, prečo ma nechali nažive. Aspoň by som sa nezbláznila. Alebo som už bola šialená ? Potichu som sa začala smiať. Bol to nepríjemný, hysterický smiech, ktorý prerástol do rehotu. Nebola som normálna a každý, kto prežil udalosti uplynulých dní, bol na tom rovnako. Chlapi z tábora ležali v kruhu, niektorí spali ako Jon Jon, iní pozerali do neznáma a z ich pohľadu sa dalo vyčítať, že nie sú celkom pri zmysloch. Oddychovali, aby vôbec mohli íst niečo nájsť pod zub a udržali v rukách zbrane.
Vtom Pes skríkol: „Ty kurva !“
A v zlomku sekundy sa na mňa vrhol. Chcel ma zabiť, pretože sám čakal na príležitosť niekoho vyprovokovať, aby mu nikto nič nezazlieval. Bránila som sa ako tiger, no ako muž mal nado mnou prevahu. A vtedy sa to stalo – zahryzla som sa do jeho bicepsu. Ak by som to neurobila, určite by mi rozhryzol tepnu na krku. Prekvapený cúvol a spadol do prachu, kde ostal ležať. Chuť Psovho mäsa ma na jazyku podráždila – mala jemnú chuť, ktorú som vôbec nepoznala vďaka geneticky upravovaným jedlám. Vychutnávala som si každý okamih, no potom som si uvedomila, že Pes na mňa stále civí. Polovicu odhryznutého mäsa som mu hodila k nohám.
„Tu máš, ty štena.“
Vstala som a keď sa Jon Jon, vyrušný revom, na mňa pozrel, spýtala som sa: „Môžem navštíviť tvoj revír ?“
Prikývol hlavou a opäť zatvoril oči. Ešte som kútikom oka zachytila obraz, kde si Pes požieral vlastné mäso a odpľuvla si.
Striehnuť na potkany bolo vždy ľahké. Tie potvory sa zdržiavali spolu a na každý, dobre mierený kameň ich padlo aspoň za dva. Tak trochu mi pripomenuli našu skupinu – boli chudé, niektorým vypadala srsť a takmer sa mi zdalo, že smrť je pre nich vykúpením. Neďaleko bola vyhĺbená jama s vodou. Špinavou, no človek sa musí uspokojiť s tým, čo má. Pomyslela som si, že som na tom relatívne dobre, niektorí autori hororových žánrov odmietli svojim postavám aj tento luxus.
Uprela som oči na sivé, mŕtve nebo a zahĺbila do svojich myšlienok. Ľudstvo dovolilo, aby sa vyrábali umelé potraviny a nikto netrpel obezitou a srdcovými chorobami. Vynašli liek na rakovinu a AIDS upadol do zabudnutia. Ovládali sme robotov a poznali celý vesmír. No človek ostal človekom, a jeho sila a výdrž sa nezmenila. Pud sebazáchovy fungoval, no bol značne narušený. Nikto nevedel nič vypestovať a ani založiť oheň. Vrátili sme sa tam, kde naši predkovia začínali pred miliónmi rokov a to bolo pre nás zúfalé.
Keď vtom tresol výstrel, inštinktívne som sa prikrčila a snažila som sa zachytiť pohľadom strelca. Vtom sa za mnou ozval Jon Jonov hlas: „Poď, tu už nemáš čo hľadať.“ Ťahal ma a ja som neprotestovala. V tábore bolo rušno, každý hovoril o výzve od Utečencov.
„Vyzvali nás, aby sme uzavreli mier, no my ho neuzavrieme.“ ozval sa Pes.
„Prečo nie ? Aspoň by sme sa spojili. Sú na tom rozhodne lepšie ako my.“ ozvala som sa a odmenou mi bol Psov nenávistný pohľad.
„Jedine ak by si sa chcela stať ich chvíľkovým pokrmom.“
„Už som sa takmer stala jedlom vo vlastnej skupine.“ odvetila som mu a obrátila sa k Jon Jonovi.
„Radšej by som zomrel v tvojom náručí, než sa im vydal do rúk.“ znela jeho chladná odpoveď. Objala som ho a spolu sme si ľahli na deku plnú otravných mikrozvieratiek, ktoré na nás mali hotovú hostinu a tým nám pripomínali, že nám stále prúdi krv v žilách a nie piesok. Takto schúlení vedľa seba sme sa snažili zahnať nočný chlad.
Bol to zvuk, akoby vybuchla benzínová cisterna. Nervózne som sa mykla, no Jon Jon ma upokojil slovami, že Utečenci skúšajú nejakú zbraň, ktorá im bude aj tak na hovno. Ozval sa ďalší výbuch, tentoraz bližšie k nám. Tentoraz sa mykol Jon Jon.
„Jon..“ začala som, no môj hlas prehlušil výbuch a v momente nás zasypalo prachom. Cítila som chmat Jon Jonovej ruky a spoločne sme sa snažili uniknúť tejto skaze.
Obloha bola neobyčajne modrá a jasná. Jon Jon sa na mňa nepozrel, odkedy sme zastavili v centre toho, čo sa niekedy nazývalo veľkomestom. Snažila som sa ho utešiť láskaním po hlave, no na dotyky nereagoval.
„Je to zlé, veľmi zlé.“ ozval sa a rukou si prehrabol vlasy.
Chcela som mu pripomenúť, že zlé to bolo už od začiatku, no namiesto toho som sa spýtala: „Čo keby sme našli ostatných ?“
„A kde ich chceš hľadať ? Možno odtiaľto zmizli nadobro a tí schovaní sa na volanie neozvú, ani keby ich pánbožko povolával k sebe.“
Nedal sa utešiť. Po chvíli si pretrel oči, ktoré sa mu akiste naplnili slzami.
„Prišiel som o spoločnosť ľudí, ktorí mi pomáhali zostať na tenkej hranici medzi rozumom a šialenstvom. Teraz mám len teba. Myslíš, že vyplníš diery v mojej duši ? Sme spojení len úctou a dávkou spolupatričnosti. Pre mňa si ako noviny, ktoré keď si prečítam, mi pripomenú, v akom skazenom živote to žijem.“
Pohrýzla som sa do pery a očí mi zaliala nepríjemná slanosť pri takomto vyznaní. Nikdy som od neho nechcela viac ako to, čo mi dával. Teraz, keď som zistila, že som pre neho zbytočná a praje si zomrieť, mi to začalo byť jedno. Pokúsila som sa zmeniť tému:
„Kto priniesol správu o zmierení s Utečencami ?“
„Pes.“ znela stručná odpoveď.
Ó, bože.
„Ty to nechápeš ? Toto je jeho robota !“ vykríkla som.
„Tak je.“ ozvalo sa za nami.
„Môžeš mi to vysvetliť, Pes ?“ Jon Jon sa prudko postavil a hlas mu znel hrozivo.
„Jasné. Som hladný. Zbohom, Jon Jon.“ zamieril na neho a s úsmevom vystrelil. Strelu nebolo počuť, no Jon Jon padol k zemi. Bol mŕtvy, o tom som nemohla pochybovať. „Sebe som sľúbil, že ty budeš tá posledná čerešnička na torte. Zaslúžiš si dlhšiu smrť po tom, čo si mi urobila.“
Odhodil zbraň. Nečakala som, zvrtla som sa a začala som zbesilo utekať. Bola vo mne heroická túžba bežať tak dlho, kým za behu neumriem alebo sa neskončí tento posraný život. Takmer som si nevšimla nebo, na ktorom sa ukazovali obrysy tmavej gule. Keď som uvidela na nebesách čiernu guľu, ktorá sa veľmi rýchlo približovala k našej planéte, klesla som na zem. Začula som Psov nárek, no nebrala som ho na vedomie. So Zemou, ktorú ľudstvo úmyselne aj neúmyselne využívalo, sa rozhodol vyporiadať sám vesmír. Na mojich perách sa objavil blažený úsmev, bola som rada – kvôli tej malej, Jon Jonovi a iným. Už som vedela, že oblasť, ktorú človek nikdy nebude ovládať, je vesmír.
Tretia svetová vojna sa po dlhom utrpení všetkých pozemšťanov skončila. Posledná ľudská myšlienka zanikla spolu s čiernou planétou…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.