 |
Na masívne dvere Culpranskej knižnice ktosi zabúchal. Novic zdvihol hlavu a striasol sa zimou. Zaspal. Mal ostať celú noc hore a strážiť mĺkvy pokoj knižnice, no nedokázal sa vyhnúť spánku. Celé mesto dnes oslavuje jarný slnovrat, a práve on musí mať službu. Kto by sa tu už len chcel vlámať? Čo by tu len hľadal? Pripití chlapi radšej obchytkávajú sporo odeté ženy, ktorým, napriek vŕzgajúcemu snehu pod nohami, nie je zima. Zohrieva ich vedomie, že práve v túto noc si určite zarobia viac, než kedykoľvek predtým.
Novicovi Michaelovi však zima je. V obrovskej budove s honosným názvom Museión, sa nenájde ani jeden plápolajúci plamienok. Oheň – akákoľvek jeho forma – tu je prísne zakázaný. Ani svetlo sviečky, ktoré by osvetľovalo čiernu tmu, nie je povolené.
Žiadne plamene, žiadne teplo.
Búchanie sa ozvalo znova, tentoraz hlasnejšie. Zadunelo sťa baranidlo narážajúce do dubového dreva a prinútilo Michaela vstať zo stoličky, na ktorej pred chvíľou zadriemal.
„Idem, idem!“ zahundral ospalo, aj keď vedel, že ho von nie je počuť.
Prešiel okolo políc plných kníh, ktoré naňho zízali sťa rozzúrené strážne psy.
Išiel z nich strach.
Novic sa sem dostal nedávno, čítanie mu robilo stále veľké problémy a umenie písať ešte dobre neovládal. Keď si len pomyslel, koľko námahy dalo iným, vytvoriť také množstvo kníh, rozbolelo ho brucho.
„Je tam niekto?“ zvonka sa ozval chrapľavý hlas.
„Čo vlastne v túto neskorú hodinu chcete?“ otvoril malé okienko na dverách a jedným okom sa pozrel von.
Stál tam muž. Starší, zarastený, strapatý a špinavý. Okolo neho sa šíril pach alkoholu, ktorý surovo vrazil novicovi do nosa.
„Mám pre vás niečo!“ riekol špinavec, čím odhalil čierne polámané zuby s veľkými medzerami „Teda, ak zaplatíte?“
„Čo by to malo byť?“
„Zvitky. Drahocenné zvitky.“
Spod kabáta začal vyťahovať akési dokrkvané listiny. &pri pohľade na ne sa Michael odvrátil s hnusom. Už-už chcel zatvoriť drevené okienko, no v lesku pochodní, ako sa sprievod valil námestím, uvidel na pergamenoch veľkú pečať.
„Počkajte! Hneď sa vrátim!“ povedal žobrákovi a odstúpil od dverí.
„Hovoríš veľká pečať? Čierna?“ náhlil sa za ním brat Adarámus.
Michael nebol oprávnený kupčiť s písomnosťami. Odkedy Museión vykupoval každú knihu, či zvitok, v ktorom sa mohli nachádzať vedomosti, prichádzalo množstvo ľudí, len aby sa zbavilo pre nich zbytočných pergamenov.
„Chce iba zopár medenákov na chlast. Možno tie listiny dakomu ukradol. Hovoríš, že na jednej si videl veľkú pečať? Hmm. Čiernu? Také pečate sa nachádzajú na úradných listoch z Čangskej ríše. To by … to by mohlo byť zaujímavé“ pomädlil si ruky Adarámus.
Bol akolytom v Museióne a jediným koho sa Michaelovi podarilo tak narýchlo zobudiť.
Vchodové dvere sa otvorili, pánty nepríjemne zaškrípali.
„Ešte ste tu?“ opýtal sa skôr, než muža zbadal.
„Tak chcete ich?“ zhúkol nervózne chlap.
„Ukážte!“ Michael očami naznačil, aby podal zvitky za ním stojacemu akolytovi.
„A peniaze?“ triasli sa chlapovi zimou popraskané ruky.
„Je to papier!“ vykríkol nadšením Adarámus „Nie pergamen, dokonca ani papyrus! Je to čistý papier!“
„Budú!“ pritakal novic cudzincovi a drgol do akolytu, aby spod hnedej sutany vytiahol mešec.
Chlap ho poťažkal v rukách, jednu mincu vybral a zahryzol do nej. Bola mäkká, pravá. Žiaden podvrh.
„To je málo.“
„Viac nedostanete. Berte, alebo sa straťte aj s týmito listami!“
„Pche! Žgrlaví klerici!“ odpľul si.
Potom odkráčal.
Michaelovi ho aj bolo ľúto. Ak majú listy nejakú cenu, mohli mu dať viac. Tých pár medenákov mu nestačí ani na krčah tuhého.
„Myslím, že sme urobili dobrý obchod!“ spokojne si zamrmlal akolyta.
Urobil pár krokov, zamyslel sa a otočil sa na novica Michaela.
„Zober zvitky bratovi Edhelsindovi. On zistí, či v nich nie sú stopy po mágii.“
Zaklopal a mlčky vstúpil do cely. Správcovia culpranskej knižnice nemali žiadne súkromie a nikdy oň nežiadali. Preto ani mužovi sediacemu za nahrubo opracovaným stolom neprišlo zvláštne, že ho niekto uprostred noci ruší. Vzduch v izbici bol vydýchaný, no oproti štipľavému chladu v knihovni tu bolo teplejšie.
„Prepáč, brat…,“ ospravedlňoval svoju prítomnosť Michael „ Vedel som, že si hore. Brat Adarámus ti posiela toto.“
Položil mu na stôl ledabolo pokrčené listiny.
„Zasa vás mám uistiť, že v nich nie je žiadna Šajdánova mágia?“ uškrnul sa Edhelsind.
„Alebo iná.“
„Kedy sa vy, ľudia, prestanete báť kúziel?“
Až teraz si Michael všimol, čo klerik pred jeho príchodom robil.
Na stole ležala roztvorená kniha. Hrubý zväzok popísaný drobnými neznámymi runami.
„Pokazíš si oči, brať Edhelsind!“
„Moje oči sú v poriadku. Stačí mi len trocha mesačného svitu. Asi ti o mne nehovorili, však?“
„Ešte tu nie som dlho.“
„Aha.“ otočil sa k nemu a z hlavy si sňal kapucňu.
Spomedzi dlhých rovných vlasov mu vytŕčali elfské uši.
Ranné lúče Slnka zaklopali na farebné sklá knižničných okien a pošteklili Michaelovu unavenú tvár. V noci už nezaspal. Zvonka sa ozývali oplzlé výkriky a často aj vzlykot nešťastných žien, z ktorých nejedna bola prinútená poskytnúť mužom slasť. Nad ránom sa mu tiež zazdalo, že sa pred Museiónom strhla bitka. Nebodaj vražda.
No nielen nočný hluk mu nedovolil usnúť. V hlave mu vírilo množstvo obrazov a nezodpovedaných otázok. Predstavil si žobráka so vzácnymi listinami, elfa študujúceho za chladnými múrmi knižnice, aj brata Adaráma strachujúceho sa pred temnou mágiou.
„Ešte tu nebol?“ ozval sa akolyta vstúpiac do miestnosti.
„Kto?“
„Brat Edhelsind. Ešte ma nehľadal?“
Novic pokrútil hlavou: „Nie, nehľadal.“
„Škoda, škoda. Vieš, ten Edhelsind je…“
„Elf!“ doplnil ho Michael.
„Áno elf. Šedý elf. Vzdelaný. Je srdcom a dušou našej knižnice.“
„Srdcom a dušou?“
„Pozri tu!“ prešiel rukami po miestnosti plnej políc s knihami, „On ich čítal. Možno aj všetky. A pozná ich lepšie, než ty sám seba, brat Michael!“
„Myslíš … vie ich naspamäť?“
„Je srdcom a dušou knižnice. Srdcom a dušou!“
Pozeral sa z okna na mestský ruch. Obyvateľstvo sa pomaly prebúdzalo a zapĺňalo ulice Culpry. Videl mohutných mužov z Knautie, aj pár trpaslíkov. Skupina Axtlapáncov si doberala vychudnutého škrata. Najviac tu však bolo Snérijčanov, ktorí predávali svoje výrobky na neďalekom trhu a samozrejme Culpranov, ktorí boli drzejší a výzorom chudší než ostatní.
Tohto mesta sa akoby Šajdánova hrozba netýkala. Všetci, či už boli na strane Temného Pána alebo bojovali proti nemu, sa tu stretávali kvôli obchodu a nedávali na sebe znať, že tých druhých nenávidia.
Michaelovi zaškvŕkalo v žalúdku. Od včerajšej večere nemal nič v ústach. Aj mnísi z kláštora v Knautii boli lepšie živení než novici v knižnici. Striedma strava jasne ukazovala svoju moc na pobledlých tvárach obyvateľov Museióna.
Ozvalo sa klopanie na vstupné dvere. Tentokrát však bol brat Michael pripravený. „Želáte si?“ otvoril okienko.
„Mám len malú prosbu, “ ozvala sa zvonka štíhla nízka postava zahalená v čiernom plášti, „Včera … včera som sa stal obeťou krádeže.“
„Áno? …“ sám nevediac prečo, otvoril dvere.
„Moje listiny sa ocitli u vás. Predal vám ich jeden zlodej. Nemýlim sa, však?“
Až teraz si všimol čepeľ meča, ktorý si ledabolo ukrýval pod plášťom.
„Neviem presne, pane, čo myslíte. Popýtam sa.“ zaklamal.
„Ty vieš, čo myslím!“ zasyčal neznámy sťa jedovatý had „Tomu hlupákovi ste zaplatili. Na, tu máte naspäť.“
Hodil mešec na zem a mince sa rozkotúľali. Michael si všimol, že väčšina z nich bola sfarbená krvou.
Cinkot peňazí zaujal aj ostatných, či už tých, čo boli dnu, no aj ľudí na ulici. To sa už cudzí muž uvedomil a akoby zázrakom zmenil tón svojho hlasu.
„Tie listy,“ riekol „tie zvitky boli jediným dedičstvom po mojom otcovi. Napísal ich matke, ešte pred smrťou.“
„A mal váš otec šikmé oči?“ z ničoho sa za novicom objavila Edhelsindova postava.„Klamete! Sú napísané v čangštine a rozhodne nie sú venované žene. “ Vysoký šedý elf prekryl Michaela, ktorý sa stiahol do úzadia.
„Je to moje!“ zasipel čierny muž.
„Ak mi to dokážete.“
Eflova sutana bola prepásaná koženým opaskom, za ktorým bol zastrčený ligotavý meč. Na jeho rukoväti bola položená Edhelsindova dlaň. Nechvela sa.
„Ako chcete!“ skrivil ústa neznámy a dupol nohou. Keď však uvidel okolo seba množstvo divákov, otočil sa a odkráčal preč.
„Bol to ghúl.“ obrátil sa šedý elf na Michaela. „S nimi sú vždy problémy.“
V to poobedie sa mladý kňaz už nedokázal sústrediť na učbu písma. Sedel nad roztvorenou knihou, prstami sa dotýkal zožltnutého pergamenu, no myseľ mu behala kade-tade, len nie po písmenách.
Na stôl si sadol motýľ.
Rozprestrel pestrofarebné krídla a opatrne cupital smerom k Michaelovým prstom sosáčikom sa neustále dotýkajúc studeného dreva. Priletel zvonka. Zo sveta, ktorý novic nikdy nevidel. Z krajšieho, pestrejšieho, veselšieho, než bol život v knižnici. Michael vyrastal v sirotinci, bol vychovávaný v kláštore ako väčšina tu pôsobiacich kňazov.
„Je iný.“ preriekol nahlas, aby ho Adarámus začul.
„Kto?“
„Edhelsind. Je iný, než my. Prečo je tu? Skrýva sa?“
„Prečo ťa to zaujíma, brat Michael?“
„Mal meč. Nikto z nás nenosí zbraň.“
„… lebo vašou zbraňou nie je meč, ale vedomosti.“ zjavil sa šedý elf.
Mladík sa strhol.
„Neukrývam sa. Hľadám odpovede.“
„Už vieš, čo v tých zvitkoch je?“ opýtal sa Adarámus
„Ako si vravel. Sú tam čary.“ usmial sa na akolytu „Popisy kúziel. Ako vyrobiť oheň, čo zbĺkne, keď naň vyleješ vodu. Ako zapáliť na diaľku budovu len pomocou skla a Slnka. Čangské kúzla. Nebezpečné. Preto ich ten ghúl chcel. Možno ho poslal samotný Šajdán.“
„Toho zlodeja najskôr zabil. Videl som krv na medenákoch.“ zhrozene si uvedomil Michael.
„Ghúl je schopný všetkého“ prisvedčil akolyta „No, nemusíme sa báť. Sme pod ochranou mesta.“
Edhelsind sa načiahol ku knihe a vybral ju z poličky.
„Tým by som si nebol taký istý.“
Príchodom večera vstúpila medzi múry Museióna štipľavá zima. Plstená deka nedokázala mladého Michaela ochrániť pred chladom a preto, ako každú noc, aj teraz sa triasol zimou. Vo vedľajšej cele ktosi nahlas chrápal. Monotónne a uspávavo, ale novic si nedokázal prestaviť, že by ešte noc dokázal zaspať.
Prvý výkrik nezačul.
Druhý však áno. To už bol na nohách. Narýchlo na seba hodil oblečenie. Vybehol von. Chodba sa naplnila rozospatými klerikmi.
„Vražda!“ zalial priestor prenikavý výkrik.
Jeden z kňazov utekal smerom k nim.
Nedobehol.
Ligotavé čepele nožov si našli jeho strachom spotený chrbát a zaborili sa doň.
„Vraž…!“ nešťastník nedokázal dokončiť svoj výkrik.
Padol na najbližšieho človeka.
Na konci chodby sa objavili desivé postavy. Nízke, čierne, v rukách vrhacie nože, ktoré rýchlo opúšťali ich dlane raziac si cestu k prekvapeným ľuďom.
Výkrik. Ďalší človek padol mŕtvy k zemi.
Na chodbe nastal chaos. Všetci začali splašene pobehovať. Chceli utiecť pred istou smrťou. Nebolo však kam. Skupinka ghúlov vytiahla meče a istými krokmi sa blížila k nim. „Uteč!“ Adarámus chytil novica za rameno a otočil ho smerom k sebe.
„Uteč!“ skríkol ešte raz.
Bol to jeho posledný výkrik. Ostrý meč mu prešiel krkom a oddelil hlavu od tela.
Michael zreval hrôzou. Srdce mu na chvíľu prestalo tĺcť, keď uvidel ostrie šable smerujúce na jeho hlavu.
Podarilo sa mu uhnúť. Potkol sa o akolytovo telo a padol na zem. Otvoril oči. Všade bola smrť. Krik, rev, cvengot zbraní a mláky dymiacej sa krvi na ľadovej dlážke.
Zvuk meča preťal vzduch. Mladík zatvoril oči. Teraz to príde. Jeho posledný nádych … a potom už nič. Kov zazvonil o kov.
Ostrie sa stretlo s ostrým, elfov meč prekazil ghúlov úmysel rozťať Michaelovi lebku.
„ Tohto nie!“ zazneli Edhelsindové pokojné slová.
Ghúl zavrčal.
Napol sa k druhému úderu, šedý elf ho však poľahky vykryl. Ostatní útočníci si všimli, že sa im ktosi postavil na odpor.
„Chcete zvitky! Nie nás!“ vykríkol Edhelsind vidiac, ako sa ďalší ghúli vrhajú naňho.
Čas sa zastavil.
Aspoň tak to novicovi pripadalo.
Po elfových slovách ghúli stuhli dívajúc sa mu do tváre.
„Mám ich v cele. Na konci chodby.“
„Keď klameš…“ zasyčal sťa vretenica jeden z ghúlov.
„Neklamem.“
Nešťastní muži v sutanách si vydýchli. Mordovanie prestalo. Aspoň na chvíľu. Ghúl otvoril dvere Edhelsindovej cely. Čiernu chodbu osvetlila žiara plameňov a priestor sa zaraz zaplnil hustým dymom.
Izba horela.
A v nej horeli aj zvitky.
„Prekliaty lotor!“ zreval ghúl a obrátil sa na šedého elfa.
On sa sebaisto postavil k obrane. Pokrčil mierne ruky držiac v nich svoj meč.
„Tak čo? Koľkí z vás dnes v noci umrú?“ uškrnul sa.
Nezomreli.
Nikto už tú noc neumrel.
Ghúli pochopili, že ich snaha bola márna. To, po čo si prišli, bolo preč.
Na druhý deň, keď sa začalo s balzamovaním tiel mŕtvych kňazov, bol už šedý elf prichystaný na odchod.
„Nemôžeš ostať?“ držiac mu kožené sedlo, zahľadel sa Michael elfovi hlboko do očí.
„Porušil som poriadok rádu. Zapálil som oheň. Musím ísť.“
„Ale … všetkých si nás zachránil.“
Šedý elf sa usmial a potľapkal ho po pleci.
„Ja si poradím. Nebol som vždy klerikom.“
Urobil pár krokov a potom sa znova obrátil k novicovi.
„Skoro som zabudol. Ulož to do knižnice.“
Spod ľanovej košele, ktorá mu hriala telo, vytiahol dvojicu listín.“
„To ako? Veď horeli!“
„Naučil som sa ich naspamäť. Ráno som ich prepísal. Raz, možno, nájde sa niekto, kto tie vedomosti bude vedieť využiť. A nebude to Šajdán.“
Mladík žmurkol očami a prikývol.
„A nauč sa čítať. Aj písať. Knižnica bude potrebovať ďalšieho, kto bude jej srdcom aj dušou.“
Toto je poviedka z tretieho ročníka súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav. Okrem napríklad toho, že konkrétne autorka tejto poviedky pri priamej reči pôvodne použila automatické odrážky, čo značne skomplikovalo výsledok, takže priama reč podľa najlepšieho vedomia a svedomia redakcie bola pracne vkladaná do úvodzoviek.