Ten film k nám priplával na mohutnej vlne úspechu a do plachiet mu duli nadšené recenzie i spokojný hukot divákov. Jedáci popcornu na druhej strane oceánu búšili do pokladníc kín ako neustávajúci príboj a v konečnom dôsledku ich zasypali toľkým zlatom, že aztécky poklad je vedľa toho len hrsť grošov. Ej veru, johohóóó, žáner pirátskeho veľkofilmu konečne zlomil dlhoročnú kliatbu. A rozčeril hladinu takým razantným spôsobom, že sa človek až pýta, prečo je morský vlk so šabľou v zuboch tomu človiečiku v prítmí kina stokrát milší než obstarožný robot či kozatá lovkyňa pokladov. Je to skutočne odraz kvality samotného filmu alebo len syndróm hladu divákov po určitom type príbehu, aký tu už dlho chýbal?
Tento film napísali tí istí srandisti, ktorí dali svetu Aladina a Shreka. Ted Elliot a Terry Rossio sa babrali so scenárom PIRÁTOV KARIBIKU dobrých desať rokov a je to veru vidieť – ani nie tak na dákej vycibrenosti (hoci vytvoriť obstojnú story podľa atrakcie v Disneylande asi nie je med lízať), ako skôr na tom, že ten príbeh má všetko. Aj to, čo by mať nemusel. Zápletka o prekliatom poklade, ktorý posádku lode Čierna perla premení na bandu zombíkov (načo je však bukanierovi nesmrteľnosť, keď si nemôže užiť nič z pozemských slastí, zahŕňajúcich jedlo, ženy a chlast?) je v poriadku. Spojenectvo charizmatického piráta a sympatického mladého šermiara za účelom záchrany jednej sladkej pusinky (zlý kapitán Barbossa si myslí, že práve krv guvernérovej dcéry vypne kliatbu) je tiež fajn. Navyše producent Jerry Bruckheimer už tradične riadne zatriasol mešcom, takže PIRÁTOM KARIBIKU nechýbajú pestré kostýmy, krásne lode, veľké výbuchy a skutočne dobré triky od ILM. Bohužiaľ, tvorcovia akosi zabudli, že aj dobroty treba dávkovať s mierou, v dôsledku čoho išli ku dnu tempo i gradácia. Je tu veľa výborných gagov, ale aj kopec zbytočného tárania a neskoro odstrihnutých dialógov. Niekoľko úžasných bojových scén, ale aj neznesiteľne rozťahané šermiarske súboje. Keby z filmu niekto rozumne vysekal aspoň pol hodinky, bola by z toho skutočne strhujúca plavba. Takto to celé zhruba v dvoch tretinách (po veľkej medzilodnej kanónovej prestrelke) začne strácať vietor a pri finálnej šermovačke už film ťahá kotvu po dne a zachytáva sa o ťažké balvany nudy. Nedá mi nespomenúť toľko zatracovaný Ostrov hrdlorezov, ktorý (keď už nič iného) mal aspoň našliapaný úvod, romantikou a vtipom osolenú zápletku a bombastické vyvrcholenie. PIRÁTI KARIBIKU to majú tiež, ale potom nasleduje ďalšie zapletanie deja (celkom zbytočné) a vyvrcholenie číslo 2, ktoré, bohužiaľ, predchádzajúcej delostreľbe vidličkami nesiaha ani do pol sťažňa. Ťažko s istotou povedať, nakoľko tomu \„pomohla\“ Verbinského réžia, ktorá je bezvýrazná ako pouličná cundra z Tortugy. Nedostatok osobitosti prekvapí hlavne vzhľadom na režisérov predchádzajúci snímok, formálne bezchybný nervák Kruh. Ten zostane v pamäti divákov najmä vďaka hustej atmosfére a štýlovosti celkového stvárnenia. Čosi podobné PIRÁTOM chýba. Nuž ale dobrodružná komédia nie je depresívny horor a treba si asi položiť otázku, či tomuto typu príbehu nesvedčí práve toto až \„lucasovsky\“ obyčajné stvárnenie, oprostené o akékoľvek moderné vizuálne žonglérstvo.
Napriek akýmkoľvek výhradám sa však PIRÁTI KARIBIKU vyznačujú neobyčajne vysokou mierou zábavnosti. A môže za to predovšetkým kapitán Jack Sparrow v podaní neuveriteľne dohabaného Johnnyho Deppa. Ako môžeme súdiť aj z nadšených recenzií na novú rodriguezovku Once Upon A Time In Mexico, Depp je vo vrcholnej forme. Pirátskeho náčelníka stvárnil ako zhúleného rockového bonvivána, vďaka čomu vám túto podarenú figúrku len tak ľahko niečo z mysle nevytesní. Nezáleží na tom, že skutočný morský vlk by tohto afektovaného, ukecaného, akoby stále sfetovaného a rukami lepšie než šabľou šermujúceho panáka prehryzol napoly svojimi poslednými dvomi zhnitými zubami – ide o to, že práve v postave Sparrowa sa odráža vydarené balansovanie filmu medzi poctou žánru a jeho láskyplným parodovaním. Johnny už od úvodného strosko-pristátia v Port Royale kraľuje plátnu tak suverénne, že bez problémov spláchne z paluby i oscarového Geoffreyho Rusha v úlohe Barbossu. Potom už mu stačí povedať len čosi ako \„Vitajte v Karibiku!\“ a divák pred ním padá na kolená. Žiaľ, niektoré scény (vysadenie na ostrove) sú len o tom, aby Johnny zase predviedol niečo srandovného. A ono to srandovné skutočne je, ibaže to nemá s príbehom nič spoločné a minúty pribúdajú a pribúdajú… Depp sa tak stáva spásou i kliatbou filmu – je preň tým, čím oslík pre Shreka. Bez neho by to stálo len za veľmi malú fajku veľmi slabého tabaku.
PIRÁTI KARIBIKU sú však dobrý film. Síce nie až taký dobrý, aký by so všetkými tými možnosťami bol mohol býval byť, ale stále je to kúsok striebra vedľa kúskov zlata na hromade hnoja. Nech už ho obviníme z primárnych prehreškov proti filmovému remeslu, alebo ho budeme velebiť za výpravnú zábavnosť, odpoveď na otázku z prvého odstavca je jednoznačná. Divákom sa začínajú prejedať comicsoví superhrdinovia, spomalení futuristickí čiernoodenci, spermiami explodujúci teenageri či x-té reinkarnácie hrdinov úspešných akčných sérií. Dychtia po poctivom kuse klasického dobrodružstva. Napokon, keď sa rozplynie štipľavý dym z kanónov, na obzore uvidíme najväčšie filmové hity budúcnosti: Posledný samuraj, Alamo, Pán prsteňov: Návrat kráľa, Trója, Van Helsing, Kráľ Artuš, Alexander Veľký… Veru tak, PIRÁTMI tá historicko-dobrodružná hostina iba začala. Boli čímsi ako aperitívom v podobe glgu dobrého karibského rumu. Možno nás trochu striaslo a nezaškodí zahryznúť ten drink kúskom lembasu, ale napokon nám aj tak zostane na tvárach spokojný úsmev.