X-Meni sú tu! Film, ktorý zvalcoval všetkých amerických divákov. Filmoví X-Meni sú však len odchovancami tých komiksových. Kde sa vôbec vzali superhrdinovia a ako to, že práve marvelovskí X-Meni trafili do čierneho?
Napriek tomu, že sa to zdá byť u nás nemožné, príbehy so
superhrdinami patria v celosvetovom meradle komiksu k tým
najdôležitejším. Tvorcovia komiksu už od počiatku využívali možnosti
žánrov ako detektívka, cisnce fiction, horor… Rámec konania, aj keď už
samostatného hrdinu, sa však stále odvíjal od daného žánru. To sa zmenilo
až príchodom prvého superhrdinu – Supermana (1938), ktorý definoval tri
základné vlastnosti odlišujúce ho od ostatných bežných hrdinov ako Dick
Tracy, Tarzan, či Flash Gordon. Je to: kostým, tajná identita a
superschopnosti. Tento mixmal taký úspech, že roky 1940–45 sa považujú za
Zlatý vek komiksu. Hrdinovia vtedy rašili zo zeme rýchlejšie ako huby
v Černobyle. Pre hrdinov bolo treba vytvoriť aj vhodné svety – paralelné
univerzá, ktoré sú takmer identické s naším, až na drobnú výnimku:
žijú v nich superhrdinovia! Na začiatku 50-tych rokov bola zavedená
cenzúra „Comic Code“, podľa ktorej sa nevyhovujúce komiksy jednoducho
nedistribuovali. Ako to však pri cenzúrnych zásahoch býva, bvýsledkom boli
pravidlá absolútne negujúce normálny život a spoločenský a sociálny
vývin. Nesmeli sa napríklad ukazovať prehnané scény násilia, hororu, ale
nesmeli sa ani zosmiešňovať štátne inštitúcie, policajti, či nebodaj
politici. Zloduch musel umrieť vždy iba „nešťastnou náhodou“ a nikdy
nie rukou iného, proti nemu bojujúceho hrdinu. Slová ako alkohol, či drogy,
boli jednoducho vyškrtnuté zo slovníka komiksových hrdinov. Výsledkom tejto
absurdnosti boli komiksy odohrávajúce sa na ďalekých planétach, či boje
s obludami ohrozujúcimi Zem. Bola to iba reakcia na vtedy populárne japonské
filmy o netvoroch (Godzilla). Ani tieto recepty dlho nevydržali a výsledkom
bola nuda a samozrejme znižujúci sa dopyt po komiksoch. V tej chvíli (1961)
prichádza skupina talentovaných kresliarov, zoskupených okolo autora Stanley
Liebera.
Lieber, dnes každému známy ako Stan Lee, inovoval a vzkriesil tému
superhrdinov tak, že úspech jeho vydavateľstva Marvel trvá do dnešných
dní. Ako? Nuž, v prvom rade rozšíril spôsoby, ako sa môže stať
z normálneho človeka superhrdina: nehodou (Peter Parker – Spiderman),
vedou (Machine Man), alebo mutáciou, niekedy dedičnou (X-Men). Druhá a
najvýznamnejšia črta je individuálna charakterizácia hrdinov. Vec dovtedy
nevídaná, a keď z času na čas náhodou zazriem nejaký sitcom, neznáma
i dnes.
Zatiaľčo počas boja proti superzlosynom sú nasadené všetky superschopnosti
superhrdinov, v normálnom každodennom živote sú to normálni ľudia so
svojimi ľudskými slabosťami, nedokonalosťami a problémami. Týmto
úpriniesol Stan Lee do komiksov napätie a akciu, ale aj emóciu a vývoj
postáv, ktoré reagovali na normálny každodenný život. Tematika komiksov
zrazu nezahrňovala iba boj proti zloduchom, príšerám, či medzihviezdnym
katastrofám, ale aj životné prostredie, ekonomické problémy, medziľudské
vzťahy, či pravičiarsky radikalizmus. X-Meni, ktorí získali svoje
schopnosti dedične, sú vyhnancami na okraj spoločnosti, ktorá z nich má
strach a usporadúva na nich lov.
Úspech Marvelu však spočíva aj v tom, že boli vždy o krôčik vpredu a
nebáli sa riskovať. V 70-tych rokoch sa im podarilo prelomiť bariéru
stupídneho Comic Codu, v 80-tych vydávajú náročné grafické novely
v Epic Illustrated a v 90-tych rokoch priniesli rôzne fóriky, ako
špeciálne zberateľské kartičky, alternatívne, či holografické obálky a
popri normálnej produkcii aj graficky náročné príbehy ako Havoc and
Wolverine: Meltdown, ktorý je naozaj skvostom. Vydavateľstvo malo aj
vynikajúci nos na kresliarov ako boli: Jack „King“ Kirby, Roy Thomas, Barry
Windsor Smith, John Byrne, Tod McFarlane (!), Frank Miller (!) či Chris
Claremont. Práve posledný z menovaných prebral v roku 1975 sériu X-Men a
totálne ju prekopal. Časť starého tímu poslal do dôchodku a vymyslel pár
nových hrdinov, z ktorých najvýraznejší je Wolverine. Keď po roku prebral
sériu John Byrne a Terry Austin, začali noví X-Meni (New X-Men) svoj
víťazný pochod a čoskoro sa spolu so Spidermanom stali jedným
z najpredávanejších komiksov na tejto planéte. Táto séria bola tak
úspešná, že okolo nej vznikla aj samostatná filozofia.
Sympatické je, že v Marveli majú aj zmysel pre humor. V roku 1989 vyšiel
„Marvel“ magazín, ktorý mapoval udalosti predchádzajúceho roku. Našli
ste tam Top Ten najlepšie či najhoršie oblečených hrdinov, ale aj reklamy
pre firmy činné v marvelovskom univerze – Roxxon-Oil-Company, alebo Damage
Control – stavbárskej firmy, ktorá upratuje po bojoch superhrdinov.
Predstavivosť tvorcov však dlhé roky fungovala iba na papieri. Ich prechod na
iné médiá nebol, snáď s výnimkou hračkárskeho priemyslu, veľmi
úspešný. Kreslené filmy zo začiatku 70-tych rokov boli viac než
drevenné – Pinnochio bol pri nich hotový Michael Jackson. Hrané filmy
narážali na trikové obmedzenia tých dôb. Našťastie v Marveli vedia
čakať na správnu chvíľu a potom ju perfektne využiť. Filmy ako Batman,
Jurský park či Matrix ukázali, že prišiel konečne správny čas, keď sa
aj tieto príbehy dajú transformovať na plátno dychberúcim spôsobom.
Často sa podnikajú pokusi zistiť, prečo práve žáner superhrdinov je taký
obľúbený, nezávisle od konkrétneho obsahu danej série. Jedni tvrdia, že
ide iba o identifikačné charaktery pre pubertiakov. Iní tvrdia, že je to
len potešenie prizerať sa papierovým hrdinom v papierovej aréne, ktorí pre
pobavenie publika bojujú proti sebe duchom i silou ako kedysi gladiátori, či
wrestlingoví zápasníci. Ďalší melú čosi o úteku z normálneho, často
neuspokojivého sveta okolo nás, či o radosti nad logicky vybudovanými
svetmi.
Myslím si, že z každého trochu, dôležité je zažiť a pocítiť ten
neopakovateľný zážitok, ktorý poskytuje ponorenie sa do sveta komiksov,
ktorého obyvatelia majú kúsok z vlastností, snov a túžob každého
z nás… Verte mi, je to fakt PECKA!!!  Bystrík Antalík