ZÁMOK HRÔZY (The Haunting), r. Jan De Bont, USA, 1999 Tak sa nám Catherine Zeta-Jonesová vydala za chrena Douglasa. Ach-jaj. Našťastie si ale môžeme zaspomínať na časy, keď bola ešte slobodná a štíhla, a to pri ZÁMKU HRÔZY, ktorý koncom novembra dorazil do videopožičovní. Priznám sa, že som tento film v kine nevidel – nechal som sa odradiť príliš negatívnymi recenziami a ohlasmi. Počkal som si až na video, a dobre som spravil. Rozhodne je príjemnejšie pomyslenie, že som za zhliadnutie tohto filmu zaplatil iba 25,–Sk, než keby to malo byť kinových 70 či viac.
Asi už tušíte, čo chcem povedať. Kuvici mali pravdu – ZÁMOK HRÔZY
skutočne nie je nič extra. S Janom De Bontom, ktorého vynikajúca
Nebezpečná rýchlosť voľakedy vystrelila do pozície režisérskej
superhviezdy, to očividne ide dolu vodou. Twister bol ešte celkom zábavný,
ale Nebezpečná rýchlosť 2 už naznačila zostupný trend. A obávam sa,
že jeho najnovší počin, historka o štyroch ľuďoch v starom baráku
plnom duchov a čudesných zjavení, definitívne odsunie De Bonta do béčkovej
kategórie. To, aký je tento film priemerný, je totiž jednoznačne len a len
jeho vina. Prečo to tvrdím s takou istotou? Pretože okrem odfláknutej
réžie má ZÁMOK HRÔZY všetky predpoklady byť špičkou vo svojom
žánri.
Najvýraznejším pozitívnym prvkom sú solídne herecké výkony.
Predovšetkým hlavná hrdinka Eleanor v podaní Lili Taylorovej nie je
chvalabohu žiadna uvrešťaná hysterka, ale vnímavá žena, ktorá sa nebojí
tajomné nočné šepoty v zákutiach zámku pozorne počúvať a zistiť, čo
jej chcú vlastne povedať. Netradičné, osviežujúce. Takisto Catherine
Zeta-Jonesová, hoci ju ani trochu neupodozrievam z toho, že by bola dobrá
herečka, tu predvádza zjavne najodviazanejší výkon vo svojej kariére. Jej
temperament spoľahlivo odháňa nudu niektorých scén. I Liam Neeson sa
chvalabohu zaobišiel bez topornosti a otrávených grimás, ktorými tak
výrazne prispel k nášmu znechuteniu z Epizódy I. Ďalší, kto odviedol
kus dobrej práce, sú chlapíci z výpravy. Dekorácie sú veľkolepé,
pôsobivé, ako stvorené do pompézneho hororu v starom cormanovskom štýle.
Ešte viac nadšenia a profíckej zručnosti vložili do veci tvorcovia
zvukových efektov. Len vďaka nim dokáže film občas vyvolať aké-také
zimomriavky. A napokon ani tým počítačovým efektom niet čo vytknúť –
o ich účelnosti ešte bude reč, ale technické prevedenie je bezchybné.
Však to zatiaľ znie, ako keby bol ZÁMOK HRÔZY mimoriadne vydarený film?
Prečo je teda výsledok, mierne povedané, rozporuplný? Jednoducho preto, že
počas tej hodiny a trištvrte sa nedočkáte jedinej scény, pri ktorej by ste
sa naozaj báli, obávali sa o osud inak sympatických hrdinov, či aspoň boli
zvedaví, ako to všetko dopadne. Jan De Bont skrátka nevie strašiť, ba ani
hororovo zabávať (ako nám to naposledy predviedol trebárs Tim Burton
s Ospalou dierou). ZÁMOK HRÔZY je napoly adaptáciou bestselleru Shirley
Jacksonovej The Haunting On Hill House a napoly remakom jeho prvého filmového
spracovania z roku 1963 v réžii Roberta Wisea. Každý hororový znalec
vie, že tento čiernobiely kus je absolútna klasika, ktorá spoľahlivo
vystraší i dnešného diváka odchovaného všetkými tými Halloweenmi a
Vreskotmi. Do dejín filmu sa zapísal predovšetkým nervydrásajúcou scénou
s dvoma hrdinkami zamknutými v spálni, do ktorej sa s príšerným
hučaním, rachotom a revom snaží dostať neznáma sila. Tento legendárny
výjav, postavený na hrôzostrašných zvukových efektoch a fakte, že hrdinky
ani divák netušia, čo to vlastne búši na dvere, neskôr citoval (a
zdokonalil) Sam Raimi v Evil Dead 2. Prečo vás s tým otravujem? Stačí si
totiž pozrieť totožnú scénu v ZÁMKU HRÔZY a zaplačete nad nedostatkom
invencie jeho tvorcov a ich absolútnej neschopnosti vyvolať čo i len
minimálne napätie. Jan De Bont trestuhodne zavrhol Hitchcockovu zásadu, že
najstrašidelnejšie je to, čo divák nevidí, a napchal svoj film
počítačovými efektami, vďaka ktorým máte pocit, že sa dívate na
ďalšie pokračovanie Caspera. Navyše je všetko neustále veselo nasvietené
a plné farieb, poriadne temné zákutie plné pavučín a prachu aby jeden
pohľadal. Nie je tu ani štipka tej správnej pochmúrnej atmosféry, ktorú sa
Shyamalanovi v Šiestom zmysle či Zemeckisovi v Pod povrchom podarilo
spoľahlivo vyvolať s omnoho skromnejšími prostriedkami.
Pri ZÁMKU HRÔZY skrátka žiadnu hrôzu neokúsite. Zaručujem vám, že keď
si namiesto pozerania tohto filmu otvoríte svoje ohmatané Tajomstvo
strašidelného zámku zo série Traja pátrači, zažijete stokrát viac
zábavy i príjemného mrazenia.
Hodnotenie: 5/10  Michal Jedinák