Zo zabudnutého kufríka vyťahujeme kultový horor predstaviteľa nemeckého filmového expresionizmu, režiséra Roberta Wieneho.
„Duše nás obklopujú zo všetkých strán…“ poznamenal veľavýznamne, desivo naňho vypliešťajúc oči starca. On to prijal pokojne, sledujúc vílu v bielom. Kráčala okolo, stratená vo vlastnom svete. „Môj drahý,“ odpovedal mu. „To, čo sme ona a ja zažili, je ešte neobyčajnejšie, ako váš príbeh. Bolo to takto…“
Ako dlho budem žiť?
Tmavou ulicou vinúcou sa ako had na kubistickom obraze, náhli sa neznáma postava. Muž ako vystrihnutý zo starých grotesiek. Za zvuku orchestra skladá cylinder a so sileným úsmevom na tvári zastavuje okoloidúcich. „Môžete mi poradiť, kde by som našiel starostu?“ pýta sa s lišiackym pohľadom v očiach.
Čiernobiele filmy a klavírny podmaz šli vždy dokopy, často vyvolávajúc na tvárach divákov úsmev, ktorý však v tomto prípade potrvá len do chvíle, kým už spomínaný pán, doktor Caligari, neotvorí svoj „stánok hrôzy“ a mestečko Holstenwall, dovtedy pokojné a tiché, nezhliadne najkurióznejšie predstavenie vo svojej histórii.
„Ako dlho budem žiť?“ kladie svoju otázku Alan a odpoveď vyvolá zimomriavky nielen na zátylku mladého chlapca. „Do svitania,“ predpovedá mu námesačný Césare, čím roztáča koleso šťastia. Či sa zastaví a kde, to sa ešte donedávna ospalé mesto dozvie s prvými rannými lúčmi – a nebude to príjemné prebudenie.
Námesačný muž, ktorého vôľa a myslenie závisí len od rozmaru pološialeného doktora, ospalo priviera oči. Césare s vyziabnutou bledou tvárou toho totiž skrýva oveľa viac – opakujúce sa vraždy či únos mladej dievčiny – a všetky stopy vedú práve k stánku doktora Caligariho…
Odkaz, ktorý tento film nesie, je Césaremu v mnohom podobný – tajomstvo, skrytá hĺbka niekde pod povrchom, vám nedajú spávať. A to už prešlo pekných pár rokov, odkedy ho prvýkrát premietali – v podstate už takmer celé storočie. Medzivojnové obdobie prinieslo veľa nových žánrov a prúdov, celý svet bol otvorený novotám. Snímka Roberta Wieneho z 1920. roku je prelomovým dielom v nemeckej kinematografii. Radí sa medzi prvé expresionistické diela, čo je žáner, ktorý má korene práve v povojnovom Nemecku. Kým sa krajina spamätáva z vojnových hrôz, ďalšie sa objavujú na filmovom plátne. Spolu s filmom Nosferatu tvorí Kabinet základný kameň hororového žánru vo svete.
Pôvodne sa mal režisérskej úlohy zhostiť samotný Fritz Lang, zodpovedný za mnohé slávne filmy tej doby (M – či azda o niečo známejší Metropolis), no napokon sa rozhodol pre iný film (Die Spinnen). Ktovie, akoby Caligariho kabinet vyzeral v jeho podaní…
Búrkou zmietané mesto
Kedysi dychberúci film dnešného diváka až natoľko neprekvapí, ale poľahky vtiahne do duchu tej doby. Dôkladne premyslené kulisy, výkony hercov a celkové výtvarné stvárnenie filmu však dodnes vzbudzuje úctu divákov po celom svete.
Za scénickou stránkou stojí nemecká avantgardná skupina mladých umelcov Der Sturm (Búrka). Ich tvorba, reprezentovaná zväčša expresionistickými a kubistickými dielami, sa vo veľkej miere premietla do celkovej vizuálnej stránky filmu. Neprehľadné, krivolaké uličky vyvolávajú pocity klaustrofóbie, dusivú atmosféru podčiarkuje aj čiernobiele prostredie a prehnaná divadelnosť napúdrovaných hercov. Na pohľad asi najviac zaujmú miestami až surrealisticky poňaté exteriéry plné hrán, asymetrických a pokrivených útvarov, z ktorých sú zložené budovy, chodníky a ostatné časti mesta. Paradoxom ostáva, že hoci ľudskému oku lahodiaca symetria chýba, prostredie dokonale umocňuje celkovú atmosféru a chaotické vyznenie diela.
Kedysi slávne mená hlavných predstaviteľov dnešnému divákovi už len málo povedia, no skúsme si ich pripomenúť a tak čiastočne oživiť. Vo filme jednoznačne najviac upúta samotný námesačník Césare, stvárnený Conradom Veidtom. Strnulé pohyby, minimálna gestikulácia a len občasné mihnutie očami mu pridávajú na znepokojujúcom výraze. Rola Césareho nebola preňho žiadnym začiatočníckym kúskom, už pred Caligarim mal za sebou bohatú filmovú karéru, aspoň v rámci možností svojej doby. Úlohy pomäteného doktora sa ujal Werner Krauss, z ostatných spomeňme aspoň spanilú „dámu v ohrození“ Lil Dagoverovú (hrala napríklad v Orientexprese, r. 1927) a predstaviteľa rozprávača Francisa, Friedricha Fehera.
Caligari človekom a človek – ?
Ak vás pri pohľade na námesačného jasnovidca zamrazí, vedzte, jeho pôvod je rovnako zaujímavý. Hovorí sa, že za nápadom sa skrýva náhodná udalosť v živote jedného zo scenáristov. Na jarmoku videl v tieni stáť tajomného muža, jemu úplne neznámeho. Neskôr sa dozvedel, že neďaleko bolo brutálne zavraždené mladé dievča. Je to pravdepodobne len náhoda, no práve onoho cudzinca videl medzi hosťami na pohrebe. Žiadnu spojitosť s vraždou však dokázať nemohol…
Po zhliadnutí filmu nastáva v mysli diváka menšie zemetrasenie. Snímka je plná protichodných a nejednoznačných myšlienok, nesie v sebe viacero významových rovín. Ani v závere nie je celkom jasné, kto vlastne reprezentuje tú „temnú stránku“ ľudskej mysle a kto dvíha pomyselný ukazovák a upozorňuje, že nie všetko je naozaj také, ako sa spočiatku javí. Bolo by chybou prezrádzať viac, každý sám sa musí v tomto, hoci mnohoznačnom a relativizujúcom, diele nájsť.
Das Cabinet des Dr. Caligari (Kabinet doktora Caligariho)
Réžia: Robert Wiene
Scenár: Hans Janowitz, Carl Mayer
Žáner: horor
Výroba: Nemecko, 1920
Hodnotenie: 90 %
<a name=„fb_share“ type=„icon_link“ share_url=„www.fandom.sk/clanok/kabinet-pre-namesacnych“ href=„http://www.facebook.com/sharer.php“>Zdieľať na Facebooku Fantázia na Facebooku