Sanitka zastavila pred bielym domom. Pri dverách bola pribitá malá tabuľka s nápisom „HOSPIC u milosrdných sestier“. Jedna zo sestier sa už ponáhľala privítať prichádzajúcich. Za sanitkou zastavil mercedes. Z neho vystúpili dvaja muži vo veku asi päťdesiat rokov a ponáhľali sa k zadným dverám sanitky. To už z nej sanitári vyberali nosítka so starším mužom. Jeho tvár bola bledá a zrkadlilo sa v nej utrpenie prežité počas posledných pár mesiacov. Jeden z mužov pristúpil k pacientovi:
„Neboj sa, otec, tu ti bude dobre, lepšie ako v nemocnici.“
Starý pán slabo pokrútil hlavou:
„ Už aby to bolo, len aby smrť prišla čo najskôr.“
Sestra ukázala sanitárom cestu k izbe, kde mal starý pán prežiť posledné dni svojho života. Potom sa obrátila na jedného z jeho dvoch synov:
„Pán Kováčik, mohli by ste ísť so mnou. To viete, byrokracia sa nevyhýba ani nám. Potrebujem podpísať nejaké papiere.“
Keď starší z bratov odišiel so sestrou, mladší pomáhal sanitárom s otcom. Keď ho spoločne uložili do postele, vybalil a uložil mu do stolíka pri posteli pár nutných vecí.
„Ach otec, je mi to veľmi ľúto.“
„Nič to synak, ja to tu už nejako doklepem do konca. Viem, že vy obaja ste príliš zaneprázdnení, než aby ste sa ešte otravovali s nevládnym a chorým starcom. Martin ten behá stále po svete po bankárskych sympóziách a ty si stále zavretý v tom tvojom laboratóriu. Však si sa preto ani oženiť nestihol.“
„Ak by som mohol pre teba niečo urobiť, tak povedz, nech je to čokoľvek.“
„Ja už nič nepotrebujem. Len som strašne smädný. Môžem ťa poprosiť o pohár vody?“
Syn pristúpil k umývadlu a nabral do pohára vodu. Váhavo držal pohár v ruke. Potom sa rozhodol. Položil pohár na umývadlo a vybral z vrecka saka papierové vrecúško s nejakým práškom. Pomaly vsypal prášok do pohára a počkal, kým sa rozpustí. Potom podal pohár otcovi.
„Čo si to tam nasypal?“ spýtal sa.
„To je jeden nový liek. Dúfam, že ti pomôže.“
„Mne už nijaký liek nepomôže, “ zašepkal starec a vypil obsah pohára.
Vtom sa otvorili dvere na izbe. Vstúpil starší brat.
„Tak poď už konečne, kto ťa má stále čakať. Keď ťa mám odviezť do toho vášho výskumáku, tak je už najvyšší čas,“ obrátil sa na brata.
„Prídem ťa navštíviť. Čo najskôr, keď mi to práca dovolí. Dovidenia,“ rozlúčil sa mladší syn s otcom. Starší syn sa zrazu cítil nepríjemne. Veď nebyť brata, tak sa s otcom ani nerozlúči.
„Ja asi nebudem môcť prísť tak skoro. Zajtra odchádzam do Švajčiarska. Ale pošlem sem Annu aj s deťmi.“
Keď sa za oboma synmi zatvorili dvere, starý pán na posteli iba hlasito vzdychol.
- –-
MUDr. Andrej Kováčik, šéf výskumného laboratória, bol plne zaujatý tým, čo sa mu zobrazovalo v mikroskope, takže na zvonenie telefónu zareagoval s dlhším spozdením. Ale volajúci bol vytrvalý.
„Tak ku tebe sa dovolať, to je takmer nemožné.“
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa trochu prestrašene. Veď jeho starší brat Martin mu ešte nikdy do práce nevolal.
„Volám ti zo Švajčiarska. Ešte, že si mi dal toto utajované číslo. Volali mi z hospicu.“
„Stalo sa niečo s otcom?“ Andrejov hlas bol ešte prestrašenejší. V duchu už očakával tú najhoršiu novinu. Čo sa ale dozvedel mu úplne vyrazilo dych.
„Áno, stalo. Ten starý blázon snáď potratil všetok rozum. Rozhodol sa, že sa jeho synovia o neho nedostatočne starali, a tak sa teraz chce oženiť s jednou sestričkou.“
„Ale veď bol úplne nevládny. Nedokázal ani vstať z postele.“
„Vraj je úplne zdravý a chystá sa aj s tou svojou sestričkou odísť na svadobnú cestu na Mallorku. Užiť si peňazí, čo si našetril. Zajtra má opustiť hospic a chystá sa vrátiť do svojho domu. A samozrejme aj s tou sestričkou.“
„Ale veď rehoľné sestry…“
„To nie je nijaká rehoľná sestra, tá ženská tam bola iba na výpomoc, to vieš, rehoľných sestier nie je veľa. A teraz sa podrž. Vraj má 35 rokov. Veď to by mi mohla pomaly byť aj dcéra. Juj, taký som naštvaný. Mladá ženská určite ide len po otcových peniazoch. To vieš, bývalý prezident SUPERIONu je zaujímavý aj keď má vyše sedemdesiat. Najmä keď má ešte rakovinu.“
„Vieš, čo, nechaj to na mňa, ja okamžite idem do hospicu a preverím to.“
- –-
Správa z tlače:
Minulú sobotu sa konala svadba bývalého prezidenta nadnárodnej spoločnosti SUPERION pána Antona Kováčika (72) so slečnou Evou Krnovou (35). Naša redaktorka Adela Surková položila pri tejto príležitosti pánovi Kováčikovi zopár otázok:
- Pán Kováčik, dovoľte mi, aby som vám poblahoželala a v mene našich čitateľov položila zopár otázok. Kde ste sa zoznámili s vašou pani manželkou.
- Pani redaktorka, viete čo je to hospic? To je nemocnica, kam sa chodí umierať. Bol som dlho vážne chorý a tak, keď sa už blížila moja posledná chvíľa, požiadal som synov, aby ma tam dali previezť. Evička tam robila sestru.
- Smiem sa spýtať, čo spôsobilo vaše zázračné uzdravenie? Vraveli ste, že ste už ležali v hospici a chystali sa umrieť. Bola to prítomnosť vašej manželky?
- Ale kdeže, ona je iba môj anjel strážny. To bola zásluha môjho syna. Dal mi taký zázračný liek. Viete môj syn Andrej je šéfom výskumného oddelenia vo Výskumnom ústave liečiv.
- A ako sa stavajú k tejto vašej svadbe vaši synovia? Predsa len, vaša manželka je podstatne mladšia, než sú oni. Ani jeden z nich sa na svadbe neobjavil.
- Starší syn, Martin, bohužiaľ prerušil so mnou všetky kontakty. A mladší Andrej má spústu práce. Ale vravel, že príde aspoň na hostinu.
- Čo máte v pláne na najbližšie obdobie?
- Chystáme sa na svadobnú cestu na Mallorku. A potom sa uvidí. Viete, napriek tomu, že sa už cítim zdravý, musím sa ešte šetriť.
- Ďakujem vám za rozhovor a želám vám a vašej manželke veľa šťastia.
- –-
„Andrej, ty si sa snáď zbláznil. Testovať Juxenu na človeku! V tomto štádiu výskumu! K testom na ľuďoch sa malo pristúpiť najskôr po troch rokoch,“ riaditeľ Výskumného ústavu liečiv Koloman Petrík zúril.
„Nemohol som vedieť, že to otec vytára do novín,“ chabo sa bránil Andrej Kováčik. „Veď mal rakovinou prerastené celé telo, lekári mu museli dávať vysoké dávky utišujúcich prostriedkov, aby tú bolesť vôbec vydržal. Keď sme ho prevážali do toho hospicu, mal pred sebou najviac dva týždne života. Pochop ma, otec mi umiera pred očami a ja možno mám liek, ktorý by mu mohol pomôcť. Veď aj tak už nemal žiadnu inú šancu.“
„Ale uvedomil si si, že Juxena môže mať vedľajšie účinky, ktoré nepoznáme? Tvoj otec sa musí okamžite podrobiť lekárskej kontrole našich ústavných lekárov. A zostať pod ich stálym dohľadom.“
„To nebude také jednoduché. Otec je práve na svadobnej ceste. A keď sa vráti, neviem, či bude mať chuť sa dať skúmať týmu lekárov. Po tom, čo prežil v nemocnici…“
„Bude musieť. Však ty už vieš, čo na neho zaberie.“
- –-
„To nie je možné,“ ústavný lekár Parička krútil hlavou. „Sú to naozaj vaše röntgenové snímky? Podľa toho, čo vidím na snímkach z dnešného rána, ste absolútne zdravý. Vaše telo ako keby patrilo päťdesiatnikovi,“ obrátil sa k Antonovi Kováčikovi. „Ale napriek tomu, chcel by som vás požiadať, aby ste pravidelne raz za mesiac prišli na kontrolu, aby sme vedeli, či sa niečo nezmenilo.“
„V poriadku, budem sem teda chodiť pravidelne. Viete, už som na vlastnom tele pocítil ako to je, keď sa zanedbá prevencia. Dovidenia,“ rozlúčil sa Anton Kováčik a ponáhľal sa tú dobrú správu oznámiť vonku čakajúcej Eve.
„Takže môžeme začať s testmi na ľuďoch?“ spýtavo sa pozrel Andrej na riaditeľa. Ten najskôr iba nemo prikývol, potom ale vydal príkaz:
„Ale chcem byť o všetkom informovaný.“
- –-
Správa z tlače:
Nobelova cena pre slovenských lekárov.
Po dlhoročnom úsilí sa týmu slovenských lekárov pod vedením MUDr. Kolomana Petríka a MUDr. Andreja Kováčika sa podaril objav hodný Nobelovej ceny v oblasti medicíny. Obaja menovaní páni si práve dnes večer preberú Nobelovu cenu za objav lieku s názvom Juxena. Tento vskutku zázračný liek je dlho hľadaným liekom, ktorý lieči všetky známe formy rakoviny, srdcovo-cievne ochorenia, cukrovku, obezitu a viacero doteraz nevyliečiteľných chorôb. Práve teraz sa výskumný tým zaoberá testovaním ľudí HIV-pozitívnych a chorých na AIDS a už sa aj tu ukazujú veľmi sľubné výsledky.
- –-
Správa z tlače:
Obrovský úspech nového lieku.
Nový liek Juxena, ktorý bol pred necelým mesiacom uvedený na náš trh, má obrovský úspech. Napriek tomu, že je na lekársky predpis, jeho cena je asi 3 000,– Sk za jedno štvorkusové balenie, a okrem výnimočných prípadov nie je hradený žiadnou zo zdravotných poisťovní, predalo sa ho odo dňa uvedenia na trh neuveriteľných 179 000 balení, čo je množstvo, ktoré mnohonásobne presahuje predaj akéhokoľvek lieku na našom území. Z dobre informovaných zdrojov máme ale informácie, že cena tohto lieku na čiernom trhu presahuje až 50 000,– Sk za jednu tabletku a stal sa obľúbeným aj u ľudí, ktorí sú zdraví, najmä kvôli jeho vedľajším účinkom a poverám, že po jeho užívaní človek omladne.
- –-
Správa z tlače:
Rozvod bývalého prezidenta.
Bývalý prezident nadnárodnej spoločnosti SUPERION pán Anton Kováčik sa po necelých dvoch rokoch rozviedol so svojou manželkou Evou. Pani Eva Kováčiková požaduje po svojom bývalom manželovi niekoľkomiliónové odstupné. Právnici jeho syna Martina sa snažia pred súdom dokázať, že pani Kováčiková sa vydávala za svojho o 37 rokov staršieho manžela zo zištných dôvodov. O ďalšom vývoji vás budeme informovať.
- –-
„Andrej, okamžite príď ku mne domov. Niečo sa deje s otcom,“ Martinov hlas v telefóne Andreja poriadne vystrašil. Preto neváhal ani chvíľku, nasadol do auta a ponáhľal sa do bratovej vily. Po tom nešťastnom rozvode sa Martin s otcom udobrili a otec sa k nemu nasťahoval. Andrej ho už dlhšiu dobu nevidel, keďže práca v laboratóriu ho ešte stále úplne pohlcovala.
Auto zaparkoval pred domom a hneď sa ponáhľal do otcovej izby. Pri posteli stál Martin, ktorý mu nechtiac zakrýval výhľad na posteľ. Keď Andrej zazrel postavu ležiacu na posteli, neveril vlastným očiam. Na posteli ležal asi 15-ročný chlapec.
„Čo sa to tu deje?“ spýtal sa Andrej zarazene.
„Vieš, otec chcel vyzerať stále mladšie a mladšie. Po tom, čo Eva pred súdom priznala, že si ho vzala iba kvôli peniazom, lebo pri jeho veku a diagnóze dúfala, že čoskoro zomrie, začal sa správať ako blázon. Užíval aj niekoľko tabletiek Juxeny denne. Včera večer by si mu hádal tak najviac tridsaťpäť. Keď mu Anna priniesla ráno raňajky, tak v posteli ležal asi dvadsaťročný mladík, ktorý sa nedokázal ani pohnúť, ani vydať zo seba jediné slovo. Za tie dve hodiny, čo si prišiel, omladol o ďalších päť rokov. Nedá sa to nejako zastaviť?“
Andrej pokrútil hlavou. „Môžeme už iba čakať až kam to dospeje.“
„A kam to až môže dospieť?“
„To naozaj netuším.“
Synovia čakali pri otcovi, ktorý pred ich očami z hodiny na hodinu mladol. Čím ďalej, tým rýchlejšie. Nakoniec v posteli ležalo malé bábätko a zrazu prišiel koniec. Už nebol možný žiadny vývoj smerom naspäť a tak sa telo jednoducho rozpadlo. Presne po troch rokoch a dvesto dňoch od podania prvej dávky Juxeny.
- –-
Andrej sa vrátil do laboratória. Po tom, čo sa stalo s otcom, sa potreboval nejako odreagovať. A práca bola pre neho najlepší relax. Zrazu vedel, čo treba urobiť, v čom sa ich testy uberali nesprávnym smerom. Výskumný ústav bol väčšinou bez prostriedkov na výskum. Preto iba skúmali, čo všetko sa pomocou Juxeny dá liečiť. Negatívne následky jej užívania neboli zistené, veď všetky pokusy končili zázračným uzdravením ako pokusných psov a opíc, tak aj ľudských dobrovoľníkov. To, že im pred pár rokmi počas noci zmizli z laboratória všetky myši, ktorým večer aplikovali Juxenu, pokladal za nevydarený žart niektorého z kolegov. Pokus už nikto neopakoval, nebolo dosť peňazí. Potom zrazu prišlo veľké haló okolo Nobelovej ceny a hromadná výroba Juxeny.
Andrej vzal niekoľko klietok s pokusnými myšami a aplikoval im Juxenu. Celú noc strávil ich pozorovaním. Ráno už poznal výsledok. Juxenu v tom čase užívalo niekoľko stoviek miliónov ľudí. O pár rokov bude na Zemi dosť ľudoprázdno.