PÁN PRSTEŇOV: SPOLOČENSTVO PRSTEŇA (The Lord of the Rings: The Fellowship of the Ring), r. Peter Jackson, Nový Zéland/USA, 2001 (kino)
Profesor Tolkien o tom sníval celý život. A snáď ešte viac po tom túžili ilustrátori jeho diela, autori viacerých pokusov o sfilmovanie Pána prsteňov a samozrejme milióny oddaných fanúšikov na celom svete. Aby bájna Stredozem, ktorej podobu vždy hnietli len zo svojich predstáv a snov, aspoň na chvíľu vyvstala pred ich zrakmi hmotná a skutočná, plná farieb a zvukov. Aby mohli putovať trebárs do tých slávnych čias, kedy státisícové armády elfov a ľudí pochodovali k úpätiu mordorskej Hory osudu, kde sa láva v ohnivých vodopádoch rúti do priepastí a čierna pevnosť Barad-dúr sa čnie až k temnej, zadymenej, plameňmi sršiacej oblohe. A aby mohli ako prízračný pozorovateľ vzlietnuť nad nedozierne bojisko a vidieť tisícky orcov s príšerným revom sa vrhajúcich proti blýskavej hradbe elfských a gondorských štítov, aby boli vzápätí zrazení k zemi mračnami šípov z tetív Elrondových lukostrelcov a mečmi a sekerami Isildurových rytierov. Aby aj oni cítili všeprestupujúcu hrozbu pri príchode Saurona – Temného pána, ktorý s prsteňom moci na prste a s ozrutným palcátom v dlani vtrhol medzi statočných bojovníkov a drvil ich rady, ako keď silná víchrica vytrháva stromy z koreňov. Až kým sa nezrazil s kráľom Isildurom a vzduchom nezasvišťala zlomená čepeľ Narsilu…
Tak teda vitajte v Stredozemi. Po rokoch čakania, pochybností a tajných nádejí sa kinosály konečne ponoria do tmy a magický hlas kráľovnej Galadriel načne príbeh o prsteňoch moci. A v tej chvíli nastane hlboké, bezdyché ticho, pretože v priebehu dvoch-troch minút sa aj tým najväčším skeptikom a cynikom rozbúchajú srdcia, po tele naskočí husia koža a všetci si zrazu uvedomia, že sa to naozaj podarilo, že sú naozaj tam, vo svete, ktorý niekedy a niekde MUSEL jestvovať, pretože inak by ho predsa nikto nemohol priviesť k životu v takejto dokonalej kráse. Toto už vlastne ani nie je film, tu vzniklo čosi, čo sa množstvom odvedenej práce, počtom spolupracujúcich ľudí a výslednou impozantnosťou skutočne dá porovnať s tými najúžasnejšími výtvormi ľudskej civilizácie. A, hoci sa to zdala byť úloha nad ľudské sily, našli sa takí, ktorí tento kolos dokázali nielen vytvoriť, ale ho aj rozhýbať. Tým zaklínadlom, vdychujúcim SPOLOČENSTVU PRSTEŇA život, bola láska a úcta, s ktorými Peter Jackson a jeho spoluscenáristky Fran Walshová a Philippa Boyensová pristúpili ku knižnej predlohe pri jej pretavovaní do filmového scenára. Samozrejme, boli nevyhnutné kompromisy a mnoho motívov muselo byť potlačených či celkom eliminovaných(tolkienisti však budú reptať na absenciu Toma Bombadila a ducha Mohylových hôr len do chvíle, kým nezistia, že to filmu vôbec, ale vôbec neuškodilo!). Výsledok je v pravom slova zmysle geniálny a zložité pozadie vojny o prsteň (vrátane jeho nájdenia istým Bilbom Pytlíkom a dopravenia do Kraja) musí pochopiť aj ten, kto práve priletel z preďalekej Galaxie a o Tolkienovi v živote nepočul. Sú tu samozrejme drobné nedostatky, ako napríklad príliš unáhlený prerod hobitov z ustráchaných domasedov na mečmi švihajúcich hrdinov, či takmer absentujúci motív nevraživosti medzi Gimlim a Legolasom, lenže aj tieto chybičky pravdepodobne vyretušuje 40 minút vystrihaných a na DVD naspäť doplnených scén. Prekvapivo dobre fungujú i prvky, ktoré naopak kniha neobsahovala – ľúbostná zápletka medzi Aragornom a Arwen je tu takpovediac pre dievčatá, ale do deja zapadla hladučko a nad Arweninou túžbou vzdať sa elfskej nesmrteľnosti kvôli láske k človeku nevyroní slzu snáď len svitaním zastihnutý troll. Avšak nielen dobre napísanými dialógmi a emóciami je príbeh nabitý – je tu samozrejme i konská dávka napätia (a niekoľko ľakačiek, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny horor) a predovšetkým plné hrste humoru. Ten hobitský zabezpečujú hlavne Pipin a Smiešok (\„Nie, pán Aragorn, ešte nemôžeme zrušiť tábor, nemali sme predsa druhé raňajky!\“), na ten láskavý je tu Gandalf (jeho žiariacim očiam a spokojnému pochechtávaniu sa počas prípravy ohňostroja na \„dlouho očekávaný dýchánek\“ sa nič nevyrovná) a na ten drsnejší trebárs Aragorn (\„Usporiadame štvanicu na orcov. Berte si len to najnutnejšie!\“ vraví Chodec, pričom na seba vešia jednu zbraň za druhou).
Samozrejme, kúzlo takého emotívne silného príbehu by sa zlomilo bez dobrých hereckých výkonov. Aj keď je otázne, či to, čo SPOLOČENSTVO PRSTEŇA ponúka, možno vôbec ešte nazvať hereckými výkonmi – ústrední predstavitelia totiž svoje postavy nehrajú, oni sa do nich naozaj prevtelili. Ozdobou filmu sú predovšetkým Elijah Wood ako Frodo a Ian McKellen ako Gandalf (čarodejník v jeho podaní dokáže byť nielen zábavný, ale aj dôstojný či poriadne hrozivý – byť Balrogom, tak sa z jeho \„Nesmíš projít!\“ pošpiním plamennými výkalmi, stiahnem krídla, zahodím ohnivý bič a upaľujem naspäť do Trpasluje). Ale rovnako naplno sa svojimi úlohami nechali pohltiť aj všetci ostatní: človek okamžite zabudne, že drsný hraničiar Aragorn je v civile slizký blonďák Viggo Mortensen, Ian Holm sa zmenil na milo roztržitého, avšak prsteňom poblázneného Bilba, Cate Blanchett na vznešenú Galadriel (ale pozor – pri ukážke jej temného ja vám zamrzne úsmev na tvári!), Christopher Lee je Saruman ako maľovaný. Orlando Bloom je elf až po špičku uší, on vlastne ani nechodí, ale tak akosi pláva priestorom. A v prípade Seana Beana v úlohe Boromira zostáva len smutne si pozdychnúť nad faktom, že ho už v ďalších častiach neuvidíme. V dokonale zosynchronizovanom hereckom súkolí to zaškrípe snáď iba raz – keď Elrond v podaní Huga Weavinga osloví Froda: \„Vitajte v Roklinke…\“, polovica kina bez zaváhania dodá \„…Mr. Anderson!\“. Ale tým sa nenechajte vyrušiť.
Pokiaľ ide o technické spracovanie, nedá mi nespomenúť slová istého recenzenta, ktorý tvrdil, že digitálne efekty v SPOLOČENSTVE PRSTEŇA vôbec nie sú až také úžasné a napríklad Epizóde I nesiahajú ani po členky. Ten chlap musel vidieť nejaký iný film. Triky Jacksonovej firmy WETA sa môžu s úsmevom pozrieť do očí čomukoľvek od ILM či Digital Domain. Napríklad ILM-ácka Anubova armáda z vracajúcej sa Múmie alebo vojsko Gunganov z Epizódy I sú iba smiešnymi prehliadkami počítačových pandrlákov oproti hemžiacim sa, obludným životom kypiacim hordám orcov z úvodnej scény SPOLOČENSTVA či z úchvatného prenasledovania Moriou. Takisto úžasne vyzerajú aj trikovo mimoriadne náročné súboje s jaskynným trollom a s balrogom (ktorý je naozaj stelesnením povestného \„tieň a plameň\“). Glum, hoci sa objaví len na chvíľočku, je… jednoducho Glum Glumovič. Slizký, odporný, poľutovaniahodný. Snáď len to, čo vyliezlo z jazera pred bránou Morie, mohlo radšej ďalej iba hrozivo bublať vo vode – ale to by sme zase prišli o pohľad na Aragorna a Boromira, ako s chuťou sekajú jedno chápadlo za druhým. Počítače však celú tú pastvu pre oči iba dochutili, základom neopísateľného vizuálneho obžerstva sú pompézna výprava (ktorá strčí do vrecka desať Gladiátorov aj s dvadsiatimi Statočnými srdciami a Kleopatrami) a perfektné kostýmy (detto). Čo však naozaj ohúri, je Jacksonov zmysel pre detail, ktorý takmer hraničí s posadnutosťou. Teraz nehovorím len o zbraniach a rekvizitách, na ktorých sú krásne vidieť stopy po použití, ale napríklad aj o takých zdanlivo nepodstatných prkotinkách, ako že členovia Spoločenstva sú počas púte čoraz zamazanejší, majú špinu pod nechtami a čím ďalej tým mastnejšie vlasy. Skrátka tu nebolo zabudnuté ani na tú najmenšiu maličkosť a mnohé z týchto drobných chuťoviek si divák môže všimnúť len pri opakovaných pozretiach. Avšak famózne triky, bombastická výprava, prekrásne exteriéry a počítačom zmonumentalizované scenérie nie sú na počudovanie to najdôležitejšie. To, z čoho divákovi skutočne spadne čeľusť, je spôsob, akým je to všetko prevedené na plátno. To nemôže pochopiť nikto, kto na vlastné oči nevidel, ako kamera v jednom dlhom zábere sleduje let motýľa ponad fakľami osvetlené hradby Železného pásu, okolo orcami sa hmýriacej hlbočiznej bane, kam goblini zhadzujú stromy vytrhané z koreňov, odtiaľ ku Gandalfovi trpiacemu na vrcholku vysokánskej Sarumanovej veže a potom strmhlav až dole, niekoľko stovák metrov do podzemia, kde v svetle plameňov dunia kladivá a nákovy a zo špinavého slizu sa rodia ďalší Sauronovi prisluhovači. Ale nielen panoramatické zábery sú krásnym darom pre každého fantasy fanúšika. Kamera dokáže byť v správnej chvíli výborne kontaktná, čo spolu s brilantným strihom (tu je Oscar jasný) diváka doslova vrhá doprostred akčných a bojových scén. Naháňačka Arwen s Prsteňovými prízrakmi je jednoducho strhujúca a takisto záverečný boj je prehliadkou nielen Legolasovej ľudským okom takmer nesledovateľnej lukostreľby a úderov, pri ktorých priam cítite, ako meče a sekery pretínajú čiernou krvou pulzujúce goblinské mäso, ale hlavne filmárskej zručnosti, ktorá neomylne dávkuje dlhé zábery i bleskurýchle strihy a posúva výraz \„bojová scéna\“ do celkom inej kvalitatívnej roviny. K nezabudnuteľnosti vizuálnej podoby filmu prispieva i to, že jednotlivé scény sú špecificky farebne ladené. Napríklad scéna \„zrkadlo Galadriel\“ má utlmené farby, je jemne rozostrená a ladená do bledomodra, takže skutočne vyzerá, akoby vystúpila z obrazov Alana Leeho. Nezostáva mi než opäť blahorečiť Jacksonovi za rozhodnutie prizvať k spolupráci uznávaných tolkienovských ilustrátorov – ich vklad je vidieť na každučkom políčku filmu.
Už sa naozaj môžete prestať \„netešiť\“. Akokoľvek veľké budú vaše očakávania, ten film ich hravo prekoná. Všetko, o čom tu bola reč, spolu funguje v dokonalej harmónii. A najlepšie na celej veci je, že divák má otvorené ústa a vnútornú triašku aj vtedy, keď na plátne práve nepochodujú státisícové armády. Je to totiž práve ten úžasný príbeh, tie jednotlivé, hlboko dojímavé osudy hobitov, ľudí, elfov a trpaslíkov, ktoré vás načisto opantajú a prinútia vás zabudnúť na každodenný \„Mordor\“ tam vonku. Keď v závere chlpaté hobitské nôžky vykročia po studených kameňoch v ústrety temnej hradbe hôr a kinosálu opäť objíme tma, nikto sa ani nepohne, ba nepovie ani slovka, pretože návrat zo Stredozeme do šedivej reality sa ukáže byť ťažký-preťažký. A práve v tom je Jacksonov triumf a preto vás SPOLOČENSTVO PRSTEŇA prešpikuje pocitom, o akom ste doposiaľ ani netušili, že ste ho schopní. Ale to je tým, že takéto niečo sme jednoducho ešte nevideli. PÁN PRSTEŇOV: SPOLOČENSTVO PRSTEŇA je nádherný, veľkolepý film. Nádhernejší a veľkolepejší, než sa hocikto z nás odvážil dúfať a než to slová, posplietané do akokoľvek prehnane oslavných ód, dokážu popísať. Je to pre vývoj kinematografie rovnako zlomový film ako svojho času Hviezdne vojny či Matrix. Svojím spôsobom je to učinený zázrak. A ja sa nemôžem zbaviť predstavy, ako majstri Spielberg, Lucas, Cameron, Bay či Scott sedia vo svojich hollywoodskych rezidenciách, nemí od úžasu a bledí od závisti, hľadia kamsi k oceánu a v duchu si neprestávajú opakovať: \„Ako sa toto, sakra, mohlo stať? Kde vlastne ten pišišvor z ostrova na druhom konci sveta nabral tú drzosť, že nakrútil film, ktorý naše najlepšie kusy strčí do jedného vrecka na svojich hobitích šortkách?\“. A za tým oceánom, ďaleko na západe, sedí vo wellingtonských štúdiách na Novom Zélande onen malý, okrúhly, strapatý chlapík v kraťasoch a tričku a s partiou priateľov pracujú na strihu a trikoch pre pokračovanie toho úchvatného dobrodružstva. Ten chlapík sa palcom jednej bosej nohy spokojne škrabká na lýtku druhej, potmehúdsky sa uškŕňa popod fúzy a vraví si: \„Len počkajte, chlapci. Toto bola len taká komorná predohra. Už sa teším, ako sa budete ksichtiť, keď pred vás v decembri postavím Dve veže.\“ A k tomu, presne v duchu svojho kratulinkého šteku v úlohe opilca z Hôrky, s chuťou dodá: \„Grg!\“
Hodnotenie: 10/10