Chcem sa podeliť o emócie, ktoré vo mne vyvolal Comics salón/Istrocon 2007. Emócie, ktoré prišli ex post. Som nasratý.
Začalo to nenápadne. Pri príchode mi dievčinka z registračného družstva povedala, že sa musím nájsť v zozname. Mládenec dodal, že sa tam musím podpísať. (Žiadne: „Pomôžete mi nájsť Vaše meno v zozname?“, ani „Tu, prosím, podpis.“ ) Povytiahol som obočie, našiel sa v zozname, pripojil ku svojmu menu tri krížiky poznámkou „pre Wina“ , zaplatil nepatrné vstupné za moju drahú manželku a šiel ďalej. Potom som prežil čosi vyše dňa CS/IC. (V nedeľu ma čakala práca, inak by to bolo čosi vyše dvoch dní.)
CS priniesol to, čo sa od neho očakávalo. (Nepíšem „čo by som očakával“, lebo by som v prvom rade neočakával svoju účasť.) Akosi mi uniklo, prečo mala táto akcia prídomok Istrocon. Šlo o zneužitie mena Istrocon na klamlivú, ba priam podvodnú reklamu CS, ktorú táto úspešná akcia vôbec nepotrebuje? Alebo to bol pokus novej generácie organizátorov oživiť hibernujúci IC? Hádam, že to druhé. Že šlo o medvediu službu si zodpovední neuvedomili. A možno v ich slovníku toto archaické slovné spojenie chýba. Veru, veru. CS/IC 2007 bol viac japanofilným podujatím než stretnutím priaznivcov fantasy, hororu a science fiction. Chýbalo viac tvorivých SF, F a H programov, viac prednášok s hlbším obsahom. Nie, to nebol dobrý Istrocon. Bol to dobrý Comics salón s nepatričným prívlastkom. To však vo mne vyvolalo nanajvýš slabé rozčarovanie – veď mnoho prítomných bolo veľmi spokojných.
Nasrala ma až historka môjho priateľa, ktorého som stretol v cestou domov, v sobotný večer. Bol na akcii hosťom a mal prednášku. (Rádovo lepšiu ako ja.) Pri vstupe sa dozvedel, že si musí zaplatiť vstupné za dni, kedy neprednáša. Neskôr mu ktosi vysvetlil, že (necitujem, toto je moja interpretácia onoho vysvetlenia) je spravodlivé aby platil, pretože ako by k tomu prišli chudáci organizátori po celodennej šichte, keby na ich prazitoval v deň, keď ani krížom slamy nepreložil. Keby toto dajaký pablb povedal mne, svoju prednášku by som zrušil, vynadal by so Winovi a všetkým organizátorom nadosluch (asi pol budovy) a akciu by som opustil. Takýto prístup k hosťom spojený s varovaním vopred by bol dosť nešťastný. Bez varovania je však vrcholne neslušný.
A teraz, milé deti, si povedzme prečo.
Vychádzam z tradície conov na území bývalého Česko-Slovenska. Na conoch sú organizátori (uťahané bytosti, ktoré dobrovoľne obetujú svoj čas, sily a prostriedky pre dobro spoločnej veci), účastníci (bytosti, ktoré na vlastné trovy prišli na akciu získať príjemné zážitky a uspokojiť svoj spoločenský pud) a hostia. Prednášajci je hosť a prichádza v dobrej viere. Organizátori ho vidia radi, pretože im pomáha robiť z ich akcie podujatie kultúrne, pre zúčastnených podnetné, prínosné či zábavné. I keby toto robil v malej miere, princíp pohostinnosti ukladá hostiteľovi povinnosť o hosťa sa postarať (poskytnúť mu v rámci svojich možností materiálne výhody) a jednať s ním s úctou. Ten, kto úlohu hosťa prijme, je povinný byť za pohostinnosť vďačný (a v prípade možnosti ju rovnakou mierou odplatiť). Toto je prastará súčasť ľudskej kultúry. Fandom je hnutím kultúrnym, vzťahy v ňom sú primárne zakladané na priateľských princípoch a slušnosti do takej miery, že nevylučuje zo svojich radov ani tých, ktorí sa voči týmto princípom dajako previnili. Nevznikol však ako pôsobisko pre chrapúňov.
Odmenou organizátorov je spokojnosť účastníkov a hostí. Majú právo na chválu a uznanie, ak vykonali svoju prácu dobre. Nemajú nárok chválu a uznanie si vymáhať. Ich práca je dobrovoľná, čo vylučuje nárok na hmotný prospech a porovnávanie svojho postavenia s účastníkmi a hosťami. Ak to nevedia či nechcú uznať, nemajú pri organizovaní čo hľadať. Pokiaľ niekto chce „hmotnú spravodlivosť“, môže si založiť usporiadateľskú agentúru, s hosťami uzatvárať dohody o vykonaní práce, inkasovať a platiť. A strčiť si také akcie niekam. Fandom o tomto nie je, vážení! A nesmie byť. Aj keď si to zopár idiotov myslí. Zvyknem ďakovať organizátorom conov, pretože viem, čo ich práca znamená. Teraz však nemám chuť.