 |
 |
 |
 |
Miloš Jesenský je autorom vyše dvadsiatich kníh venovaných popularizácii vedy, publicistom, bádateľom, záhadológom, jediným titulovaným alchymistom na Slovensku, držiteľom ocenenia Krištáľový tiger ako najúspešnejší spisovateľ literatúry faktu a hraničných javov zo SR a ušľachtilým gentlemanom.
Napriek diplomu získanému na Univerzite veterinárskeho lekárstva v Košiciach ste si vyberali zamestnania skôr v personálnej a kultúrnej oblasti. Čo vás podnietilo k tomu, že ste sa rozhodli ísť práve touto cestou?
Myslím, že na počiatku môjho záujmu o veterinárnu medicínu stáli romány Jamesa Herriota o zverolekárskej praxi, a pokiaľ viem, nie som v tom ojedinelý prípad. Názov jednej z jeho kníh je príznačný práve pre mňa, aj keď to autor predsa len myslel v trochu inom kontexte – „To by sa zverolekárovi stať nemohlo“. A zatiaľ čo on vo svojej knihe opisuje všetky možné trapasy, aké zažil so štvornohými pacientmi a ich pánmi pri výkone svojho povolania, ja by som to mohol zhrnúť do lapidárneho ponaučenia o zverolekárovi, ktorý by sa naozaj nemal zamilovať do literatúry. Nuž, a mne sa prihodilo práve to. Po ukončení univerzity som chvíľu koketoval s myšlienkou venovať sa parazitárnym chorobám a odísť na pobyt do Afriky, nakoniec som si to však predsa len rozmyslel a ostal na Slovensku, kde som sa postupne zamestnal v múzeu, knižnici, krajskej samospráve a napokon opäť v múzeu v manažérskej funkcii. Ak je však toto veľmi stručným prehľadom mojich zamestnaní, povolanie od svojich osemnástich rokov, keď som sa rozhodol stať spisovateľom, nemením. A po dvadsiatich dvoch vydaných knihách mám dojem, že by už na zmenu bolo aj tak neskoro.
Od detstva ste inklinovali k nerozlúšteným hádankám minulosti, prírody a spoločnosti. Vedeli by ste opísať svoju prvú mysterióznu skúsenosť, ktorá vo vás vyvolala nadšenie, aby ste sa profesionálne venovali tejto oblasti?
Mojou prvou mysterióznou skúsenosťou, na ktorú si však napriek zásadnej dôležitosti pre môj budúci život spomínam len matne, je asi môj príchod na svet. Niekedy mám pocit, že už v tom období, ktoré je pred príchodom na svet zahalené do hlbokého tajomstva, som si musel klásť otázku, či verím v život po narodení. Samozrejme, žartujem a nehovorím to úplne vážne, ale chcel som tým povedať, že som sa narodil hlavne preto, aby som kládol otázky a pochyboval tam, kde sa naše poznanie dostáva na neznáme územie. A zatiaľ čo v prvých rokoch života som pocity záhadna zažíval iba pár krokov, ktoré som dokázal urobiť bez cudzej pomoci od detskej postieľky, dnes je mapa môjho sveta predsa len omnoho väčšia a jej kontúry sa rozplývajú do záhadných a nepoznaných území, do ktorých stredovekí kartografi vykázali všetky zázraky, bájne bytosti a tajomstvá.
Ste autorom vyše dvadsiatich kníh venovaných popularizácii vedy. Napísali ste však aj dve zbierky esejí a jej tretie pokračovanie chystáte v najbližších týždňoch do tlače. Čo vás inšpirovalo k odklonu od literatúry faktu a skúmaniu tajomných javov?
Asi by som to nemal komplikovať a snažiť sa vyhnúť priamej odpovedi, takže by som mal priznať, že to vlastne spôsobili ženy. Myslím, že to popri obvyklej mužskej fascinácii ženami bol práve záujem o ten zvláštny druh intuitívneho poznávania, ktorý je im blízky. Práve to ma viedlo k napísaniu antológii „Moja láska, Snehulienka“ a „Ženy chcú počuť rozprávky“, ku ktorým čoskoro pribudne „Tanec pre Popolušku“. Pokiaľ dokážeme vnímať prejavy súčasnej kultúry, ktorá uviazla v akejsi schizofrénii vedúcej k rozštiepeniu myslenia, tela, citov a duše takmer v každom človeku, musíme si rovnako uvedomiť potrebu a význam ženskej spirituality, ktorá sa iba pri povrchnom pohľade netýka mužov. S rozširujúcim sa vedomím a tlakom, ktorý nás núti vyjadrovať svoje pocity a tušenia sa my, muži, musíme tvorivo konfrontovať nielen s rozvíjajúcou sa ženskou spiritualitou, ale tiež so svojím vlastným vedomím. Ak sa lepšie rozhliadneme navôkol, nemôžeme necítiť prúd kreatívnej energie, ktorý opäť prúdi prostredníctvom výtvarníčok, spisovateliek, hudobníčok, liečiteliek a tvorivých žien každého povolania, ktoré sa rozpamätávajú, aké to je dať prednosť kráse, predstavivosti a schopnosti liečiť dušu. A práve takouto inšpiráciou, nie imitáciou, som sa nakoniec prepracoval k textom, ktoré stoja na pomedzí esejistiky, fantasy a archetypálnych príbehov, hoci nezabúdam ani na čitateľov, ktorí oceňujú predovšetkým prednosti literatúry non-fiction.
Viem o Vás, že máte veľmi blízky vzťah k vlkom. Prečo práve k tomuto zákonom chránenom druhu predátora?
Vlci ma fascinujú už oddávna, zrejme preto, že v hlbinách nášho podvedomia ide o archetyp rovnako starý a vzácny, ako to platí aj o rozšírení tohto druhu v prírode. Vlci sú odvážni, inteligentní a vytrvalí lovci. Tieto skutočnosti sú však často deformované, takže si množstvo ľudí vypestovalo k vlkom odpor alebo sa ich bojí. Napriek všeobecne vžitej predstave však vlci nestoja o problémy s ľuďmi a v drvivej väčšine prípadov nie sú vôbec zodpovední za to, z čoho ich obviňujú. Z pohľadu šamanizmu je vlčí totem tradične užívaný iba tými najlepšími bojovníkmi kmeňa. Schopnosť vlka stopovať je povestná a v spirituálnej rovine je to skvelý spoločník na cestu. Je to verný ochranca, ale žiaden maznáčik. Magická moc vlka je divá, podfarbená prenikavou inteligenciou, veľkou emočnou citlivosťou a zmyslom pre správne miesto v skupine. V tomto symbole prežíva dedičstvo divočiny, odkaz, ktorý môže slúžiť ako východisko všetkým, ktorí sa ho rozhodnú prijať, nezávisle od toho, či žijú v mestskom alebo prírodnom prostredí.
Aký je teda odkaz symboliky vlka práve vo vašom živote?
Vzhľadom na pôvodnú profesiu a miesto, kde žijem, mám k tomu zrejme bližšie, ale napriek tomu spôsobov života s inštinktívnou povahou je príliš mnoho na to, aby sa dalo povedať asi toto: Urobte toto a tamto v takomto poradí a všetko vo vašom živote bude prebiehať v pohode. Ale nemôžem urobiť nič lepšie, ako odporučiť skúsenosť Clarissy Pinkoly Estésovej, ktorej kniha „Ženy, ktoré behali s vlkmi“ má pre mňa vizionársku hodnotu práve preto, že sa pokúšala prísť na to, ako môžu vlci žiť v takmer dokonalej harmónii. Pokojne môžete začať pri akomkoľvek bode nasledujúceho zoznamu a všetkým, ktorí sa trápia, veľmi pomôže, ak začnú číslom desať:
Všeobecné pravidlá vlka pre život
- Jesť
- Odpočívať
- Túlať sa
- Oplácať vernosť
- Milovať deti
- Hašteriť sa za mesačného svitu
- Nastražiť uši
- Starať sa o kosti
- Milovať sa
- Často vyť
Ubezpečujem vás, že pre život a tvorivosť ide o veľmi dôležité a fungujúce pravidlá.
Patríte k najúspešnejším spisovateľom faktu a hraničných javov na Slovensku. Kam smerujú vaše ďalšie ambície?
Neviem, či mi takýto kompliment právom náleží, hoci som pred dvanástimi rokmi dostal ocenenie Krištáľový tiger práve za to, čo ste povedali. Ale ak dám falošnú skromnosť bokom, poviem, že je to pre mňa predovšetkým záväzok, hoci ani to nie je celkom presné, keďže sa bez tvorby nezaobídem ani len jeden jediný deň. Moje ambície nie sú ani tak príčinou ako následkom – keď ma niečo okúzli, je ťažké odolať túžbe zachytiť to slovami. A múdrejší človek ako ja už dávno povedal, že je našou prirodzenosťou a osudom chcieť to, čo chceme. Vložte do živného roztoku nervové bunky a vytvoria embryonálnu nervovú sústavu. Postavte hĺbavého človeka pred záhadu, prisuňte mu k rukám laptop a on bude robiť to, čo naozaj chce: používať svoj mozog, objavovať nové veci a žiť zázrakom okamihu. A to všetko dáva obrovskú chuť tvoriť. Pozrite, vy a ja dobre vieme, že už od svojich desiatich rokov píšeme ďakovnú reč, ktorú plánujeme predniesť pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru. Vy a ja vieme – hoci to nemusíme pred nikým hovoriť – aké bezbrehé sú naše predstavy, sny a chuti. Ja to viem o vás a vy to viete o mne. A je to jeden zo základných znakov tvorivosti, za ktorý sa hanbiť rozhodne nemusíme.
Čo podľa Vás robí spisovateľa dobrým spisovateľom?
Odpoviem veľmi stručne: Je to schopnosť prijímať nové výzvy.
Ďakujem za rozhovor a prajem Vám veľa ďalších inšpirácií,
Lucia Droppová