 |
Znie to možno prekvapivo, no death metal – štýl, ktorý vydal svoje prvé smrteľné zachroptenie už v okamihu svojho narodenia, je tu zatiaľ stále s nami. Počty plastikových vriec s dlhovlasými hnijúcimi mŕtvolami, kedysi priam upchávajúcimi mraziace boxy márnic, síce za poslednú dekádu preriedli, no pozostalí okovaní zombíci, ktorí sa vplyvom zubu času ešte nestihli rozložiť, nám stále majú čo povedať. Aj keď to vo väčšine prípadov už dávno nemusia byť otrepané patologické témy podávané v ortodoxnej growlingovo-klepačkovej forme. Darmo, ani po smrti nemusí byť jediným pokrokom práve rozklad.
V takom Švédsku je pre dlhodobé uchovávanie vlasatých mŕtvoliek v aktívnom stave očividne zvlášť vhodné podnebie. Práve deatheri z tejto severskej krajiny sa totiž stále výrazne podieľajú na udržiavaní štýlu „pri živote“ a formovaní jeho novej pokrivenej tváre.
To, že Švédom vonia melodika je známe pomerne dávno. Už AT THE GATES, jedni z prvých pionierov death metalu v Škandinávii, prepletali pomedzi utrieskané záhrobné riffy hromadu priam „bétovenovských“ harmónií a tvorbu súčastných severských death-stars IN FLAMES, SOILWORK alebo DARK TRANQUILITY si je len ťažko možné predstaviť bez popevkov vhodných na popiskovanie (prípadne na zneužitie v podobe znielky na mobil) a veselých „tralala“ vyhrávok.
Štokholmskí HYPOCRISY stoja kdesi na rozhraní medzi starou a novou
školou. Ich hudba nie je ani prehnane melodická ani prehnane brutálna a ich
imidž nie je ani príliš „gore“ ani príliš uhladený. Sú takí…
Ehm… svojskí. Po textovej a vizuálnej stránke teda určite. Aj ich
fanúšikov rozoznáte veľmi ľahko. Stačí si na nejakom letnom hudobnom
festivale pozornejšie obzrieť skupinky popíjajúcich vlasatých indivíduí
ošatených (nezávisle na počasí a teplote) v čiernych mikinách, čiernych
kapsáčoch a čiernych kanadách – akonáhle si medzi nimi všimnete
chlapíka, ktorému z trička kukučkujú namiesto bezduchých krvilačných
zombíkov mierumilovné ksichtíky emzákov, vedzte že ide s najvyššou
pravdepodobnosťou o fanúšika vyššie spomenutého spolku. Aj keď,
mierumilovné ksichíky… Neviem, či som sa vyjadril úplne presne…
Najobľúbenejšou témou Petra Tägtgrena (nesnažte sa to priezvisko
vysloviť – nie, že by sa jeho nositeľ zjavoval na zavolanie ako Candyman,
ale mohli by ste si proste polámať jazyk), šéfa, gitaristu, speváka,
hlavného skladateľa a textára HYPOCRISY v jednej osobe, sú totiž únosy
ľudských jedincov mimozemskými bytosťami a naopak – mimozemských
ľudskými. Tento Švédsky vesmírny deather-paranoik má všetko okolo UFO
(vrátane legendárnych udalostí v oblasti Roswell) preštudované lepšie,
než má väčšina jeho kolegov-textárov preštudované učebnice patologickej
anatómie a okultizmu. Jeho najobľúbenejšími filmami sú Oheň v oblakoch
(Fire in the sky) a Priepasť (Abyss) a nikoho určite neprekvapí, že okrem
toho, že oba zhudobnil, tak podľa druhého z nich nazval i svoje domáce
štúdio (Abyss) a uletený vedľajší black metalový projekt (ABYSS), kde si
dočasne pre zmenu sadol za bicie a prenechal vyvrieskané spevy a gitary na
starosť svojim spoluhráčom z domovskej bandy.
Popisy blízkych stretnutí tretieho druhu môžeme v textoch HYPOCRISY
v najrozličnejších obmenách sledovať už od tretej platne The Fourth
Dimension (1994) – prvého počinu kapely, vydaného v rámci akéhosi
znovuzrodenia po rozpade pôvodnej, zakladajúcej zostavy. Tägtgren vtedy
z núdze prevzal opraty hudby i slova, postavil sa k mikrofónu a nechal do
archaického a relatívne prízemného death metalu výraznejšie preniknúť
melódie, snové prvky vláčneho doom metalu a mrazivú atmosféru vzdialených
vesmírnych svetov a tajných podzemných laboratórií. Že to bola šťastná
voľba, dokázal už nasledujúci album Abduced (1996), ktorým sa HYPOCRISY
definitívne začlenili do zlatého fondu štýlu. Nejedna metalová kapela si
môže gratulovať, ak sa jej za celú kariéru podarí vydať hoci len jedinú
takto silnú, vyváženú a nápaditú platňu. A prekročiť podobnú latku
kvality vyžaduje skutočného génia. HYPOCRISY však potvrdili, že ich
úspech nebol náhodný a ešte len potom začali chŕliť jeden skvost za
druhým – platňa Final Chapter (1997) Abduced jednoznačne prekonala,
Hypocrisy (1999) sa mu minimálne vyrovnala, Into the Abyss (2000) priniesla
spomienky na svižné a agresívne začiatky a mierne experimentálna Catch 22
(2002) obohatila vytýčený smer prvkami a technickými trikmi, ktoré
Tägtgren medzičasom cibril vo svojej ďalšej úspešnej elektro-rockovej
bokovke PAIN.
A ako zhodnotiť novinku „The Arrival“? Nuž veru – HYPOCRISY tohto roku
jednoznačne znova nesklamali, i keď (porovnávajúc s predchádzajúcimi
počinmi) tentoraz radšej vsadili na istotu a experimentovaniu sa vyhli.
Rýchlovky a vypaľovačky striedajú (tak ako sme u nich zvyknutí)
strednotempové i pomalšie oddychovky, nové skladby sú jednoduché, ľahko
zapamätateľné, postavené na precízne zahraných a energicky sypúcich
riffoch a nezameniteľnej severskej melodike, badateľnej predovšetkým
v priam hitovkových refrénoch (Stillborn, Slave to the Parasites, Dead Sky
Daening, atď.) Tägtgrenovci neprekvapili, ale predsa potešili. Už dávno si
našli svoju tvár a nehrajú sa, ako kopa iných starých bánd na niečo, čo
nie sú. A tak to je správne. Načo sa predsa znižovať k nejakému
(hy)pokrytectvu?