Hrdinská smrť

Poviedka zo súťaže zo sveta Pohrobka - 2010

Literárna súťaž

„Tak toto teda neny dobré!“ zafučal od bolestnej únavy Korrak, kráľ trpaslíkov, a nechal svoju ostrú sekeru, aby priamo dopadla na hrubý krk útočiaceho škrata.

Kosti nepríjemne zachrapčali a obludná hlava sa oddelila od hustosrstého tela.

Situácia vôbec nevyzerala ružovo.

Húfy netvorov sa valili na nedávno zvoleného trpasličieho kráľa a jeho bojom preriedenú družinu. Svaly na rukách ho boleli, ako by ich držal v samotnom pekelnom ohni. Svoju vernú sekeru ledva vládal dvíhať. Porisko na nej bolo presiaknuté krvou, šmýkalo sa pri každom pohybe, trpaslíkove prsty mali čo robiť aby ho pevne udržali v rukách.

Tri dni a tri noci prenasledovali nepriateľov, ktorí prepadli ich vojenský tábor. Tri dni a tri noci sa hnali zaslepene za nimi, aby im ukázali, čo je to trpasličia odvaha.

Akí len boli hlúpi!

Tým tupohlavým škratom padli do jednoduchej pasce.

Hukot zbraní, rev a výkriky umierajúcich sa teraz miešajú s množstvom horúcej krvi, ktorá im sťa potok preteká pod nohami.

Zľava dorazil ďalší tucet škratích bojovníkov a Korrak si uvedomil, že to môže byť jeho koniec. Z tejto pasce ako víťaz nemôže vyjsť.

Vedľa padol ďalší z jeho druhov. Kopija preletela cez jeho útroby a dvojica zdivočených nepriateľov sa vrhla na jeho umierajúce telo trhajúc ho na kusy. Kráľ ho nevidel, začul len jeho pridusené volania o pomoc. To ale rýchlo ustalo. Nikto mu nepomohol. Nemal kto. Sám Korrak stál na hromade mŕtvol ako zúrivý poloboh oháňajúc sa svojou ťažkou sekerou, no v jeho pohyboch bolo badať únavu.

„Ešte neumieram! Ešte pár tých odporných zmatkov pošlem do večnosti!“ zavyl unaveným hlasom a sekol po dobiedzajúcich tvoroch.

Vrelá krv mu postriekala prepotenú bradu.

„Toto už vážne neny dobré!“ odpľul si a jeho sliny sa na zemi zmiešali s rozmočenou hlinou.

Bojové výkriky škratov zvyšovali svoju intenzitu. Trpaslík už tušil, že zostal úplne sám.

„Bodaj by vás…!“ nedokončil, lebo zozadu mu protivník skočil na chrbát a zahryzol sa do pleca.

Zareval bolesťou zacítiac ostré zuby trhajúce mu svaly, rozohnal sa sekerou a v okamihu sa otočil, čím nechal škrata útočiaceho spredu, aby zasiahol svojho druha visiaceho mu na chrbte. Potom sa znova otočil a ľadová oceľ bojovej sekery len dokonala, čo mala.

Všetci jeho vojaci boli mŕtvi. Tí, čo šli s ním na túto trestnú výpravu sú už na večnosti a možno hodujú za božským stolom.

Zostal sám.

Rady tupých škratov však tiež preriedli. Je ich pomenej, neprichádzajú v divokých húfoch, no Korrak dobre vie, že tí, čo prídu, ho napokon zdolajú. Jeho telo je ako v ohni, unavené, oslabené bojom. Z množstva rán mu cícerkom vyteká životodarná tekutina a aj jeho dlhá brada, na ktorú bol taký hrdý, je teraz zlepená potom i krvou nepriateľov a ťahá ho k zemi.

„Konec!“ zareve očakavajúc smrť „Je konec! Očujete? Prídte si po mna! Nadýchajte sa mojej smrty! Pozerajte jako umierajú hrdynovia!“

Rozbesnení škrati sa však náhle prestali hýbať. Zastavili sa. Rytmicky pohybujú svojimi dlhými rukami, ostré špinavé chlpy na tele majú naježené, dívajú sa na postavu trpaslíka stojaceho nad kopcom mŕtvych tiel.

Pozerajú sa chvíľu naňho, potom ich pohľad zamieri kamsi za Korraka a v očiach sa im zablysne iskierka strachu. Trvá to len chvíľu, len jeden úder srdca, kedy je všetko mŕtve, ako pohybom kúzelných rúk magicky zmrznuté. Žiaden pohyb, žiaden zvuk sa v okolí neozve.

A zrazu ktorýsi zúrivec diabolsky zareve a boj pokračuje ďalej.

Štíhla ženská postava oblečená v tmavom koženom brnení sa vynorí z ničoho za Korrakom a jej nabrúsené scimitári sa zalesknú v odpoludňajších lúčoch ostrého slnka. Na rukovätiach sa rozžiaria magické elfské runy a ona nepríjemne drzo zasyčí: „Tak poďte!“

Jej slová zaraz preberú trpasličieho kráľa z omámenia, obzrie sa, aby videl, kto to stojí za ním. Neznáma sivá elfka má nádherné telo. Dlhé štíhle nohy, úzke boky a na ženu trocha širšie plecia. Usmeje sa na trpaslíka a vyzývavo mrkne okom. Ten pohyb mu vleje energiu do tela a prestane si všímať jej dlhé mihalnice, plné pery a sivasté špicaté uši, ktoré jej vykukujú spod prameňov havraních vlasov.

„Sivý elf?!“ zadiví sa

„Teraz nie je čas na predstavovanie!“ kývne elfka elegantne hlavou k tlupe škratov pred nimi. Tých už bojový duch začal opúšťať. Je iné trhať na kusy trpasličích skrčkov, ktorým síce nechýba odvaha, ale v boji sú slabí ako stáť tvárou v tvár sivému elfovi zrodenému k zabíjaniu.

Neznáma vycítila ich strach a ladne vyskočila do vzduchu. Za letu si skrížila svoje čarovné meče, ktoré ostro zaiskrili.

Skočila presne doprostred zúrivej skupiny škratov a rozvlnila svoje telo do víru smrtiaceho tanca.

Sekala a ťala vôkol seba, jej meče hltali krv preľaknutých protivníkov, oddeľovali končatiny od trupov s nekonečnou precíznosťou a vdychovali ich nekonečnú hrôzu. Výkriky strachu prebudili v Korrakovi rozhodnosť a okamžite sa pridal k neznámej bojovníčke. Pevne uchopil porisko svojej krvou umazanej zbrane a rozbehol sa proti nepriateľom. Zabíjal. Vraždil, sekal, rúbal, stínal hlavy tým, ktorí ho ešte pred chvíľou chceli pripraviť o život.

Škrati sa snažili ustúpiť, no nebolo kam. V ich strede rozosievala smrť elfská kráska, zozadu ich čakalo ostrie trpasličej zbrane. Potkýnali sa o padlých druhov, no každé ich zakopnutie znamenalo smrť.

Už ani neútočili. Nebránili sa. Bolo to zbytočne. No vraždiaca dvojica nepoznala zľutovanie.

„Enem sa tak zjavíš, jak náký duch a pozabíjaš mojich škratov?! Skadál si sa vzala? A jak sa vlastne menuješ?“ štuchol svojou sekerou elfku do stehna, čo však na jej brnení zanechalo škaredú krvavú šmuhu a preto naňho zazrela priam vražedným pohľadom.

„Myslím, že sa to budeš musieť dozvedieť až neskôr. V diaľke vidím prichádzať ghúlov.“

Dvihnúc ruku ukázala do ďalekej stepi.

Korrak nevidel nič. Žmúril, ostriac si zrak, no nakoniec musel uznať, že elfovia vidia lepšie a mladej vražedkyni uveril.

„Tak pójdeme, ne?“ otočil sa.

„Mám tu koňa!“ zahvízdala a ako šibnutím čarovného prútika sa pred nimi zjavil elfský grošák.

„Tak to né! To nykdá nebude, aby sa král Korrak III. na chrbte takejto chlpatej mršiny nosil. Pójdeme pěkne pešky!“

„Len sa nepaprč. Už si na koni jazdil.“

Nasadajúc na koňa mu schytila ruku a mocným švihom vyhodila prekvapeného trpaslíka za seba do sedla.

Noci pod hviezdnatou oblohou trpasličí rod neobľubuje. Cítia sa nesvoji, znepokojene, priam vystrašene z nikde sa nekončiacich diaľav tmavej oblohy. Chýba im útulnosť jaskýň, bezpečnosť ich podzemných domovov a krása svietiacich kryštálov, ktorých svit len ťažko nahradia vzdialené blikajúce hviezdy.

Kráľovi Korrakovi sa myšlienka na noc prežitú pod holým nebom nepáčila.

„Ďalšia noc bivakovanya, pfúj!“ frflal neustále, pričom na zem vypľúval guče svojich horúcich slín.

Zistil, že pár zubov sa mu kýva, to akiste od úderov, ktoré mu uštedrili škrati svojimi špinavými hnátmi.

„Aspon stan si nám mohla postavit. Alebo vykúzlit. Šak si kúzelnica, či ne?“ provokoval mladú elfku, ktorá ho ale úspešne ignorovala a prikladala do ohňa suché haluzie.

Oblohou preletel netopier a trpaslík sa strhol.

„Bojíš sa?“ posmešne sa usmiala.

„Koho? Teba?“

„Netopiera.“ zasvietili jej snehobiele zúbky.

„Ja sa nebojím. Any škratov som sa nebál. Len neny som zvyknutý takto nocúvat vonku. Pred pár dnami sme aspon stany maly. Ale tý odporný škraty, všetky ich potrhaly.“

„Tak to vás vyprovokovalo k ich prenasledovaniu?!“ zasmiala sa „Trpaslíci sú naozaj hlúpi:“

Korrak sa napaprčil. Na rukách sa mu zježili chlpy, no pokúšal sa nedať znať na sebe, že ho elfkina veta urazila. Očividne mu to však nešlo.

„Už si ale nocoval vonku.“ priložila ďalší kus dreva do plameňov. „Však? Že sa nemýlim?“

„Gdo vlastne si? Ako to, že o mne tolko víš?“

Sivá elfka podišla k nemu a svojimi červenými očami sa mu zahľadela do tváre.

„Lamia. Som Lamia, jediná dcéra elfa Furkrriga. A ty si princ Korrak. Je to tak?“

„Ááááá – mohél sem si to myslet. Tá podoba.“

Zaklamal. Vôbec si to nemyslel. Ani ho nenapadlo, že by mohla byť dieťaťom toto sivého elfa, ktorý s ním a ostatnými putoval po kraji chrániac život človeka – Richarda.

„Tak preto o mne tolko víš!“

„Neviem však všetko. Otec mi o vašej ceste nestihol nič porozprávať. Zomrel vo vašich rukách, pamätáš?“

„V našich rukách? Nééé! Tak to nebolo. Hopsny si ku mne a král Korrak – král, né princ, jak si ma nazvala… Král Korrak ty porozpráva presne jako sa to bylo.“

A tak rozprával. Kostrbatou rečou, tvrdou a nepeknou, ktorú len trpaslíci dokážu správne používať jej pri ohnisku začal vykladať príbeh o putovaní prazvláštnej štvorice sprevádzajúcej mladíka Richarda divokou prírodou. Dokonca aj biela hmla sa zvedavo priblížila k ohnisku nedbajúc, že jej žiara môže ublížiť a počúvala slová sediaceho trpaslíka opierajúceho sa o svoju bojovú sekeru. Korrak rozprával pomaly a precítene. Dával dôraz na všetko cudzie a neznáme, čo počas obdobia, keď bol s Rišom, ako volal tajomného mladíka, zažil. Šeptom vyslovoval meno cudzieho mesta, kam sa cez čarovné dvere dostal. Divoko sa rozrečnil o svojom boji s indiánom menom Ostrý nôž, ktorí sa k nim následne pridal. Hovoril o prenasledovaní besnými škratmi aj o večnom doťahovaní sa medzi svetlým a sivým elfom. Boli to jeho priatelia a práve sivý elf, Furkrrig, bol Lamiiným otcom.

„Ako zomrel?“ Korrakova reč elfku zjavne nudila.

Tá spozornela len pri vyslovení otcovho mena.

„Prečo nepovieš, ako Furkrrig zomrel?“

„Bahnyak ho zabil.“ vypadlo rýchlo z trpasličieho kráľa. „Boli to bahnyaci a Rišova zbrklost, ktorá ho pripravila o život. Richard sa nevyznal tuná, v tomto svete, šak tu bol enem kratúčko. Všetko bolo prenho čudesné, úplne jiné než tam, kde dovtedy žil. Možno mu v mozgu dačo preskočilo, akýsi skrat v gebuli, že sa mu zachcelo byt samému. Chcel od nás, od našej družiny ubziknút a vtedy sa to stalo.“

Nad nimi zahúkala sova, ktorú zaujalo dohárajúce ohnisko. Korrak sa tentokrát nestrhol od ľaku. Nechal sa úplne pohltiť spomienkami. Prestal vnímať čiernu tmu rozkladajúcu sa okolo neho, tajomnú hmlu aj zahmlený svit nočných hviezd. Svojou sekerou štuchal do červenkastých žeravých uhlíkov pokračujúc v odpovedi na jej otázku.

„Rišo zapadol do močiara a my sme sa snažily mu pomóct. Boli tam šak tý monštrá – bahnyaci. Jedna tvojho tatu klepla po lebeny, keď zachranuval chlapca. Už sa neprebral. Takto to bolo.“

„Takže neumrel ako hrdina!“ skonštatovala Lamia

„Snažil sa šuhaja zachránit. Čo je hrdynskejšie jak obetuvat svúj život za život teho druhého?“

„Nechápeš!“ vyskočila na rovné nohy a ostrým pohľadom prepichla Korrakovu zachmúrenú tvár. „Jeho smrť nebola hrdinská. Nie pre elfa. Jeho osudom bolo zomrieť v boji obkľúčený morom nepriateľov. Jeho sudbou bolo zobrať si so sebou do večnosti toľko duší, koľko len stihne pred smrťou nazbierať. A nie váľať sa v bahne jak nejaké prasa, len aby pomohol faganovi, ktorý ani nepatrí do tohto sveta. Príďte si po mňa! Nadýchajte sa mojej smrti! Pozerajte ako umierajú hrdinovia! – pamätáš. To si kričal na bojisku, keď si bojoval so škratmi. To mal kričať aj môj otec a nie dusiť sa špinavým blatom. Boli ste traja, čo ste mu mohli pomôcť! Ako ste to mohli dopustiť?!“

Potom si sadla. Celá červená, rozčúlená. Sadla si, bradu si oprela o kolená a riekla: „Jeho duša sa nedostala do večnosti. Nehoduje tam s najväčšími bojovníkmi našich mýtov. Nepije nektár z večného kalicha. Kvôli vám. A teraz ja … ja budem musieť odčiniť jeho smrť. Ja budem musieť pripraviť jeho blúdiacu dušu na cestu k večnému životu.“

Nastalo ticho. Už sa nikto neozval. Celé okolie ostalo mĺkve ako tajomné priestory najhlbších jaskýň.

Korrak ostal nechápavo sedieť. Mlčky dumal nad ňou, nad Furkrrigom, nad celou rasou sivých elfov. Ako to, že sú takí iní? Ako, že ich zmýšľanie je také odlišné od trpasličích?

Žiješ – tešíš sa z toho. Umrieš – si mŕtvy. Nie je to žiadna česť umierať.

Urobil Lamiin otec chybu, keď svojou smrťou zachránil život človeka?

Ráno bolo pochmúrnejšie než inokedy. Hmla, ktorá sa k nim v nocia prikmotrila, zaliala široké okolie a len ťažko cez ňu bolo vidno obrysy nevinnej slnečnej gule. Rosa obalila skrehnuté trpasličie telo a vpila sa mu do studeného oblečenia.

Dvíhajúc sa z vlhkej zeme pocítil v tele všetky premrznuté kosti a naťahujúc svoje stuhnuté svalstvo zvraštil tvár bolesťou.

Lamia bola preč.

Ohnisko už dávno dohorelo, aj uhlíky prikryla ranná vlhoba.

Po Lamii nebolo ani stopy.

Jej tátoš priviazaný o neďaleký strom zafŕkal.

„Šak nemohla odjet daleko!“ zívol si trpaslík. „Musí tu nekde byt!“

Sliedivým pohľadom začal po nej pátrať hľadajúc na mokrej zemi stopy. Zrak bytostí, žijúcich väčšinou hlboko v podzemí nebýva najlepší a tak tomu bolo aj u Korraka. Všadeprítomná hmla rýchlo zabezpečila, že sa kráľ trpaslíkov už o nejakú chvíľu stratil. Nevedel, kam sa podelo ohnisko, kde je jej kôň a ani … kde je on sám.

„Pomóc!“

Nebol to jeho vlastný hlas, i keď aj on už mal namále a chcel vykríknuť toto slovo.

„Pomóc!“ začul znova hlas.

„Lamia?!“ pochopil, kto kričí.

Všetko okolo neho bolo biele až strach. Stúpal do neznáma, občas pod nohami zacítil kamene, stúpil na suché konáriky, ktoré zaraz zapraskali či zakopol o hrubý trs trávy. Korrak nevidel nič. Ostal v hmle úplne sám, len Lamiin hlas ho volal k sebe.

„Lamia, kde si?“

„Pomóc!“

„Lamia!“

„Sem !… Tu som … Pozor!“ ozvala sa blízko neho „ … Je tu močiar. Dávaj si pozor!“

Vtedy ju uvidel.

Po hruď ponorená do čiernej mazľavej hliny sa zmietala a očami hľadela na palicu, čo by jej mohla pomôcť vyslobodiť sa.

„Nechoď sem! Si nízky! Menší než ja!“

„Ja ty pomóžem.“

Odhodil svoju sekeru, v mihu oka sa zbavil ťažkého koženého brnenia, kovová helma, ktorú nosil neustále nakrivo dopadla na zem.

„Tak ako tvoj tato – on tyež pomohol Rišovi.“ s týmito slovami skočil k nej.

Trup sa mu zaboril do tmavého blata. Okamžite zistil, že to bola hlúposť, čo práve vykonal. Napriek tomu sa snažil dostať sa bližšie ku kráske a nejakým spôsobom jej pomôcť.

„Opri sa o moje telo! Vyštveraj sa po mne!“ riekol jej.

Ona sa nepohla. Aspoň nie hneď.

„Ja sa ale netopím,“ preriekla.

Urobila jednoduchý pohyb.

Vstala.

Doteraz čupela v bahne. A zrazu sa postavila, zákerne sa pozrela na trpaslíka.

Korrak vytreštil oči.

„Úbohý skrčok. Ty si to ešte nepochopil?“ usmiala sa neveselo naňho.

„Lamia?“

„ Je mojou povinnosťou odčiniť hanbu môjho otca. To, že neopustil náš svet hrdinsky je len vaša vina. Vina Ostrého noža, elfa Ilvareela, hlúpeho chlapca Riša a tvoja. Okrem teba a toho mladíka sú už ostatní mŕtvi. Zostali ste len vy.“

Odmlčala sa.

Už sa naňho nedívala, to by potom trpaslík videl, že prečudesný úsmev sa jej stratil z tváre a po lícach jej začali tiecť slzy.

„Odpusť mi!“ riekla „Musím to urobiť. Pre pokoj jeho duše!“

S týmito slovami vytiahla za opaskom zasunutú elfskú dýku. Jej zubaté ostrie sa vycerilo na nechápajúceho Korraka. V ten moment sa Lamia rozohnala a celou silou vrazila prekvapenému trpaslíkovi čepeľ hlboko do krku.

Trpasličí kráľ zachrčal.

Vypúlil oči, snažil sa niečo povedať, no studený kov v hrdle mu to nedovolil. Za ním sa čosi pohlo.

„Prepáč mi!“ riekla ešte raz bojovníčka. „Muselo to byť. Musíš zomrieť, ako zomrel môj otec.“

Zotrela slzy z tváre: „Zostáva už len jeden. Posledný. Richard.“

Z mohutného krku umierajúceho trpaslíka cícerkom vytekala krv. Aj on plakal. To si však už Lamia nevšímala. Zahvízdala a hneď sa pri nej zjavil jej tátoš.

Trpaslíkova tvár strácala farbu. Díval sa na odchádzajúcu sivú elfku – bohyňu smrti, ktorá ho práve obrala o život.

Umieral.

A za ním sa zjavil obrovský bahniak.

Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2010. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.


22. septembra 2011
Slavomíra Kubicskóová