 |
Osemnásť poviedok, úryvok z románu, jeden kratší román vcelku. Čítanka k Slovníku české literární fantastiky a science fiction zostavená autorom tohto slovníka. Pochúťka pre milovníkov staršej fantastiky. Časovo zahŕňa úsek od druhej polovice devätnásteho storočí po rok 1948. Úryvky sú sprevádzané krátkymi portrétmi autorov. Poďme ale k samotným textom.
Knižku otvárajú klasici. Jan Svatopluk Čech (Náčrtky z r. 2070) prináša očakávane bizarno-satirickým obrazom sveta budúcnosti so značným počtom dobových (v zmysle reálneho roku vzniku diela) narážok a otvoreným koncom; dielko, v ktorom kulisy rozbíjajú dej, pripomína fragmentárne utópie ruského romantizmu (Odojevskij, Bulgarin, Veltman).
Naopak, Jan Neruda smeruje priamo k bráne pointy, vedecko-fantastická poviedka s krimi motívom (1890) znesie oveľa modernejšie kritériá posúdenia.
O kus ďalej vnútri antológie natrafíte na autora Cirkusu Humberto. Eduard Bass (Susin) prichádza s čudesným vynálezcom, látkou premeny, humorom, hrôzou a pointou, ktorú predvídame my dnes, no v čase vzniku musela byť pôsobivá; v každom prípade, z poviedky vanie prinajmenšom náznak atmosféry Ambrosa Bierca.
Ďalším klasikom v knižke je, samozrejme, Karel Čapek. Ťažko objaviť u tak často vydávaného autora neznámu vec, no Bajky z let budoucích zaujmú nielen myšlienkou, ale i postupom písania. Cez krátke prestrihy vlastne vidíme kostru románu (možno i ságy) postkatastrofického rázu; Čapkova hutnosť a trefnosť je skutočne obdivuhodná.
Predstaviteľ prúdu medzivojnovej českej utopickej literatúry a priekopník českej detektívky Emil Vachek má v antológii umiestnený jeden z najrozsiahlejších textov. Oprávnene. Päťdesiatstranová próza Mor profesora Solomitnikova je mrazivo presným, desivo čiernohumorným rozprávaním o egoizme vynálezcu, no predovšetkým sile chýru a výmyslu.
Ďalší pomerne známy utopista, Jiří Haussmann je čitateľom predstavený groteskou Výlet. Väčšmi než úryvkovite načrtnutým obrazom budúcnosti zaujme karikovaním a odkrytím procesu „tvorby“ akejkoľvek angažovanej literatúry. Satira ako hrom a bič.
Pôsobivá je i poviedka dramatika, lekára, legionára Františka Langera. Názov Muž, který sa ztratil ve své utopii, prezrádza dejovú kostru, prechod z idyly cez sentiment, melanchóliu a zúfalstvo do beznádeje už ale musíte z riadkov vdýchnuť sami.
Zakladateľ Devětsilu, básnik, dramatik, karikaturista, vo fandome známy predovšetkým ako zostavovateľ antológie zahraničnej antológie science fiction Labyrint (1962) Adolf Hofffmeister (u tohto pána mi ako Nečechovi troška v portréte chýbal širší kontext) iste priaznivcov fantastiky námetom strachu z odľudštenia a straty emócií neprekvapí, no stále by poviedkou Milenci mohol dojať.
Pozrite sa teraz hore, vážení slovenskí čitatelia a uvedomte si, že česká fantastika prvej polovice dvadsiateho storočia je nielen oveľa početnejšia, no najmä užšie prepojená s hlavným prúdom literatúry. Píšu a zaoberajú sa ňou kvalitní autori, nestojí na okraji, ľahšie sa teda potom zdôvodňuje aj jej kultúrna hodnota.
Ale vrátim sa od náčrtu porovnania k antológii.
Možno nie klasik českej literatúry, no českej science fiction rozhodne J. M. Troska prinesie svojim fanúšikom radosť v podobe úryvku novely publikovanej na stránkach časopisu Mladý Technik roku 1947. Novela, ktorá poskytla názov antológii, podľa hodnotenia editora patrí k tvorivému súmraku autora, ktorý ma, azda preto, že sme nemali tú česť stretnúť sa, keď som mal deväť, nenadchol ani svojimi vskutku beznádejne naivnými vrcholmi, takže už radšej o ňom ani slovo – pretože dojem som si, samozrejme, nenapravil.
Zato český Jules Verne, Karel Hloucha, ma napriek zjavnej archaickosti štýlu i pointy svojím humorom v poviedke Uvolněný běs zaujal.
Dobovo populárny autor cestopisov a tzv. exotických románov Jan Havlasa v próze Podmoří ponúka farbistý popis sveta v hĺbkach so zneisťujúcim záverom.
Znalcom, milovníkom a fanúšikom fantastiky nemôže byť neznáma ani milo humorná poviedka Jana Weissa o strýkovi-vegetariánovi (Po operaci), publikovaná v pomerne dostupnom výbere zo staršej autorovej tvorby Bianka Braselli, dáma se dvěma hlavami (1961). Príbeh stojí za pousmiatie, mňa osobne ale najviac zaujala vetička z rámcového rozprávania, ktorá je (nielen preto, že ňou text končí) pointou poviedky – a možno i (nielen) Weisssovej tvorby: „Copak spisovatel lže?“ (s. 381).
Mimochodom, otázkou končí i antológia (takže ide aj o jej pointu), nie ale recenzia, veď recenzie predsa pointu nepotrebujú, ešte sa teda spolu vrátime k svetom neúnavne vymýšľajúcich. Prejdem teraz k tvorbe autorov menej známych mne, širšiemu okruhu čitateľov i úplne neznámych.
Karel L. Kukla, kronikár pražského polosveta a podsvetia je známy v Čechách, za rieku Moravu chýry o ňom prúdia poriedko. Poviedka Zvířata a lidé za 10 000 let je postavená na v zásade jednoduchom, no pomerne dôsledne spracovanom nápade – krátka staršia, humorne poňatá česká verzia planéty opíc. Pokiaľ by niekedy v budúcnosti niekto zistil znalosť češtiny u Pierra Boullea, obvinenie z plagiátorstva by bolo skutočne namieste.
Josef Skružný bol za čias svojho života obľúbeným autorom krátkych veselých časopisecky uverejňovaných príbehov. Charakterom sem patrí i jednohubka o zrýchlení životného rytmu vydaná roku 1910 v zbierke poviedok Kotrmelce pod názvom Roku 2907.
A. J. Urban bol podľa údajov v portrétiku zlatokopom, námorníkom, reportérom, filmovým dramaturgom a redaktorom. Vnáša do antológie troška pateticky ladený, no bezpochyby beznádejne pochmúrny antiutopický pohľad (Druhé pozemské intermezzo z roku 2003 po Kristu).
Vladimír Raffel, prozaik mimoriadne tvorivo plodný v krátkom období konca dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia príbehom Elektrická Galatea príjemne pripomína viacero majstrov fantastiky. Pri čítaní zľahka vyrozprávanej hrôzostrašnej historky si tiež uvedomíte, komu ešte medziiným mohol byť čo dlžný svojho času extrémne plodný Eduard Martin.
A blížime sa k naozajstným raritám antológie.
Nikolaj Terleckij je dvojnásobný emigrant – po VOSR do ČSR, roku 1965 do Viedne. Poviedku Potopa napísal najskôr po rusky, do češtiny si ju sám preložil. Modelovo poňatá próza aj dnes zaujme nenápadne, no o to dôraznejšie podanou absurdnosťou ľudského správania, pravda, z môjho cynického pohľadu ochudobneného nadmieru nádejeplným záverom.
Ladislav Velinský je (opäť len opisujem portrétik) autorom jedinej knižky beletrie, ktorá vyšla roku 1912 pod názvom Bizarní novely. Pointu poviedky Síla chtění síce zrejme uhádnete hodne skoro, no predsa dúfate, že sa neuskutoční. Keď si ju, neprekvapene, s trochou ľútosti, prečítate, skúste si predstaviť, že sa píše rok 1912 a vy ste ani počas čítania nezložili z hlavy cylinder. Navyše, bizarnosť motívu ani dnes celkom neprekryje podtón schopnosti obetovať sa snu aj za cenu najvyššiu (ale úprimne povedané vznešenosť tejto myšlienky pri groteskne-hrozivom závere poviedky trocha bledne – práve zrejmý nesúlad zámeru so záverom je citeľnou slabinou textu).
A napokon Jan Barda, Převychovaní. Románová novela a či kratší román. Antiutópia napísaná a vydaná roku 1931 pod pseudonymom odhaleným viac-menej náhodou (ako, to si prečítajte priamo od objaviteľa v portrétiku autora, samotná cesta k objavu je ak nie napínavá, nuž iste zaujímavá). Samotný text diela ponúka pohľad na svet, v ktorom vládne spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, internacionalizmus, takže Európa je rozdelená na zóny hovoriace nemčinou, angličtinou, francúzštinou a ruštinou, Česi sú definitívne ponemčení. Pre dej knihy je ale najdôležitejší fakt neexistencie rodín – dieťa vo veku jedného roka je rodičom odobraté a vychovávané v ústavoch. Barda neuveriteľne prenikavo zobrazuje svet absolútnej priemernosti; jasnozrivo zobrazuje ako jednu z mála domén slobody v takomto systéme sex, ktorý ale vedie len k živočíšneniu vzťahov a ľahšej ovládateľnosti stáda, reagujúceho veľmi často ľahko predvídateľnými pudovými úkonmi. Úvodné upozornenie na štylistickú nevybrúsenosť moja nedokonalá znalosť češtiny nezachytila, ostal veľmi silný zážitok z prózy o živote podobnej niečomu nie až takému dávnemu. Publikovaním prózy sa okrem čitateľského zážitku deje i fyzická záchrana textu, ktorý v prvom a jedinom vydaní existuje už len v niekoľkých exemplároch.
Po tomto azda k významu prehľadne usporiadanej zaujímavými textami i informáciami (vrátane dnes nie už častej edičnej poznámky s údajmi o zdrojoch, z ktorých boli prevzaté texty – v dôsledku ktorejžto skutočnosti môže potom každý recenzent pôsobiť nesmierne premúdrelo) nabitej antológie môžem pridať už len blahoželanie a vďaku editorovi. Navyše v závere úvodu sa črtá nádej na ďalšie dve pokračovania projektu.
Držím prsty, teším sa.
Vládcové vesmíru
Kronika české science fiction od Svatopluka Čecha po Jana Weisse
Vydavateľ: Plus Triton, Albatros, Praha 2010
Zostavil: Ivan Adamovič
Počet strán: 384
Rozmery: 135×205
Väzba: pevná
Autor obálky: Miloš Novák
ISBN: 978 80 00 02635 0 (Albatros), 978 80 7387 314 1 (Triton)
Orientačná cena: 15,01 EUR
Zdieľať Fantázia na Facebooku