Horizont udalostí

Paul Anderson

Priznám sa, že po zhliadnutí temného vesmírneho thrilleru Horizont udalosti mi prišlo zamyslieť sa ani nie tak nad filmom samotným, lež nad tým, prečo ho zasvätení znalci fantastického filmu Franta Fuka a Standa Čermák hodnotili natoľko pozitívne – prvý z nich najmä z hľadiska horrorového, druhý z pohľadu scifistického. Tento film je totiž vrcholne neoriginálny a až na pár scén typu vyčkávanie-zľaknutie ani ktovieako napínavý. Tak prečo toľko superlatívov? Vysvetlenie je poruke – od dôb Votrelca a Veci už uplynulo pekných pár rokov a fanúšik kvalitného sci-fi horroru už je poriadne vyhladnutý. Mutant a Relic boli preňho iba studenými jednohubkami – nezasýtili, skôr len pripomenuli pocit hladu, na ktorý si už onen anonymný sci-fi-horrorista pomaly začal zvykať. A tak sa stalo, že nenásytne zhltol aj Horizont udalosti, tento prihrievaný odvar, vylízal tanier a ešte si aj odgrgol s pocitom, že do seba dostal filmovú lahôdku.

Je to len polovičná pravda. Druhý celovečerný film Paula Andersona sa pokúša skĺbiť klasické sci-fi motívy / lety do vesmíru, fenomén „čiernych dier“/ s tradičnými rekvizitami religiózno-satanistických horrorov / zápas s tajomným Zlom, šialenstvo prichádzajúce zo samotného Pekla /. Práve vďaka tomu však Horizont udalosti pôsobí dojmom veľmi nesúrodého zlepenca. Žánru znalý fanúšik sedí v kine bez toho, aby ho dej nejako mimoriadne strhol či zaujal, a namiesto toho si v duchu vyratuje filmy, na ktoré sa jednotlivé scény Horizontu podobajú. Úvodná polhodina snímku je vernou kópiou prvých dvoch Votrelcov – zachytenie ťažko rozlúštiteľného signálu z hlbín vesmíru, vyslanie záchrannej kozmickej lode k jeho zdroju, cesta v ochranných boxoch / tentokrát nie v hibernačných, ale v gravitačných /, prebudenie a postupné predstavenie jednotlivých členov posádky, pristátie pri cieli v búrke a turbulencii, zachytenie zvláštnych známok života, vstup do monštróznej kozmickej lode, kontakt jedného člena posádky so smrtiacim prvkom, poškodenie lode záchranárov a nutnosť opravy v určenom časovom limite… A tak ďalej. Po vstupe na kozmickú loď Event Horizon začnú mať hrdinovia veľmi nepríjemné halucinácie, súvisiace s každého osobnými problémami či traumami, pričom vidiny sú samozrejme smrtiace – podobne ako v Nočnej more z Elm Street. Vznikne podozrenie, že o životy posádky usiluje samotný hviezdolet, ktorý sa samovytvorenou čiernou dierou dostal do iného vesmíru a stal sa tam akousi zlovoľnou formou života – motív ako z 2OO1:Vesmírnej odysey, či z novely G.R.R.Martina Nightflyers. Hrdinovia hynú veľmi brutálnymi spôsobmi, pričom vizuálny štýl niektorých úmrtí silne pripomína Barkerovho Hellraisera – najmä na hákoch visiace vyvrhnuté telo, zjavenie horiaceho muža, či krvavými jazvami pokrytá tvár šialenca v záverečných scénach. Okrem toho dej obsahuje niekoľko nelogičností, ako napríklad voda, veselo si žblnkajúca vo fľaši v teplote hlboko pod bodom mrazu, alebo už klasické prekliatie horrorových filmov, keď sa postavy napriek zjavnému nebezpečenstvu ustavične motajú po tmavých chodbách samy a bez zbrane. Navyše dej je predvídateľný a postráda akýkoľvek moment prekvapenia – keď v úvode filmu niekto povie, že kozmická loď sa dá výbuchom rozdeliť na dve časti, pričom tá predná môže byť použitá ako záchranný modul, je aj menej chápavému divákovi jasné, že práve toto bude vrchol explozívnej záverečnej naháňačky, nie nepodobný úteku Ripleyovej z Nostromo.

Ale prestaňme už pitvať tie krvavé pozostatky nádejného filmu, poutierajme si sliz z rúk a pozrime sa, čo je v útrobách nášho nebožtíka dobrého. Niet pochýb o tom, že Paul Anderson je veľmi zručný režisér. Už svojím debutom Mortal Kombat nás presvedčil o tom, že dokáže natočiť navýsosť moderný film s vynikajúcou kamerou, diabolsky dynamickým strihom, brilantnými vizuálnymi efektami a veľmi energickou hudbou. Horizont udalosti tieto pozitíva rozhodne má. Zábery vesmírnych staníc, kozmických lodí a planét sú dokonca presvedčivejšie než v Star Treku a vynovených Hviezdnych vojnách. Takisto niektoré interiéry sú veľmi pôsobivé, najmä centrálna časť Event Horizonu s gravitačným jadrom. Dôležitou súčasťou filmu je mimoriadne pôsobivý zvuk – napríklad nezrozumiteľné tiesňové volanie vyvoláva husiu kožu omnoho spoľahlivejšie než zábery zvyškov zohavených tiel. Rovnako nemožno vzniesť námietky proti hereckým výkonom, najmä Fishburne a Neill tu odviedli kus poctivej práce. Avšak ani kvalitní predstavitelia, šikovný režisér a očividne vysoký rozpočet nič nezmôžu, keď chýba zaujímavý a aspoň trochu originálny scenár. Paul Anderson zatiaľ na dobrý príbeh nemal šťastie. Zostáva nám len dúfať, že na tretí krát už mu to vyjde a svojím precíznym filmárskym štýlom prevedie na plátna naozaj strhujúci príbeh.

Osobitnou kapitolou sú slovenské titulky. Na to, že nie sú doslovným prekladom, ale len akýmsi obsahom povedaného, sme si už v našich kinách zvykli – trebárs preklad vety „This ship is fucked!“ ako „Táto loď je prekliata!“ mi vyvolal na tvári iba zhovievavý úsmev. Používanie ohyzdného slova „priestoročas“ ma však úplne dvíhalo z kresla. Okrem toho Event Horizon je meno kozmickej lode, takže názov filmu mohol zostať radšej nepreložený ako v prípade Star Treku, Blade Runnera, či hoci aj Mortal Kombatu. Slovenský distribučný názov je ničnehovoriaci a keby som nevedel, o čo ide, vôbec by ma do kina nezlákal.

Takže aby som to stručne zhrnul – ambiciózny počin Paula Andersona potešil oko a ucho, avšak pre pravoverného scifistu je len malou rozcvičkou pred štvrtým kolom zápasu Ripleyová versus tekvicohlaví emzáci. Pretože skutočná udalosť, ktorá sa vynára na horizonte, má názov Vzkriesenie a podľa prvých ukážok a ohlasov je razantným dôkazom toho, že Votrelec je iba jeden, a nič na tom nezmenia ani skoky do roztaveného olova.


13. júla 2000
Ďuro Červenák