„Každý si myslí, že život cestovateľa je o cestovaní,“ zahlásil do lodného denníka a zapálil si cigaretu. Práve vletel do Slnečnej sústavy; o pár minút by mal pristáť na planéte Zem.
Cestoval sám. Odjakživa. A tak si zvykol zaznamenávať svoje myšlienky. Keď hovoril nahlas, mal pocit, že nie je celkom sám, že je s ním aj tichá ozvena hlasu. Pri troche fantázie a chľastu sa mu občas zdalo, že ten hlas ani nepatrí jemu. A niekedy, keď z temných kútov duše vyliezali tiene, chápal skutočný dôvod svojho počínania. Chcel nechať po sebe stopu. Aspoň zvukový záznam, keď raz jeho loď stroskotá opustená na povrchu nejakej planéty.
„Ľudia si myslia, že to robíme preto, aby sme objavovali vzdialené kúty vesmíru, nové planéty, civilizácie a tak ďalej… Áno, áno. Iste na tom niečo bude,“ jeho hlas bol poznačený začínajúcou opitosťou.
„Aj mne sa to spočiatku zdalo vzrušujúce a zábavné, plaviť sa nekonečným vesmírom… Ale časom si človek zvykne na všetko a potom, potom sú pre cestovateľa najväčším zážitkom príchody domov.“
Vyfúkol dym z cigarety a skontroloval radar, na ktorom naliehavo blikala cieľová stanica.
„Keď podnikáte novú cestu, výpravu do neznáma, odlietate s tým, že neviete čo uvidíte, čo zažijete a či sa vôbec vrátite. A keď sa vraciate, horíte nedočkavosťou. Vaša hlava je plná nových zážitkov a rozprávať ich lodnému denníku je ako súložiť s androidom. Trasiete sa vzrušením až konečne vypadnete z tejto plechovej hrobky,“ tresol dlaňou po riadiacom panely, „aby ste mohli zaparkovať v najbližšej krčme a ohurovať všetkých štamgastov svojimi príhodami z ciest. A je jedno, či sú vaše historky pravdivé, alebo nie…“
Odpil si z fľaše. Vždy pil, keď sa vracal domov.
„Keď je človek dlho na cestách, vracia sa vždy na iné miesto, hoci je to stále tá istá, stará Zem.“
V diaľke za sklom už musel vidieť modrú planétu.
„Stará dobrá Zem,“ zopakoval ticho.
„Žije si svojim životom aj bez vás. Mení sa ako decko. Áno, ako malé decko. Keď ho máte na očiach, vôbec si nevšimnete, ako rastie. Ako dospieva a starne… Ale keď ho nevidíte dlhší čas, zdá sa vám úžasné, akou premenou prešlo.“
Jeho loď sa dostala na obežnú dráhu Zeme. Zatajil dych.
„A potom to príde. Môj stroj začne krúžiť po jej obežnej dráhe, zapnem vysielačku a z rádia sa ozve staré známe: Hlási sa Zem. Verili by ste, že sa na to teším už pri odlete?“
Jeho hlas sa zlomil.
„No nie je to smiešne,“ pripito sa zasmial lodnému denníku, „odchádzam iba preto, aby som sa mohol vrátiť.“
Zhlboka sa nadýchol a zapol vysielačku… No z reproduktora sa ozval iba šum.
Nemusel povedať nič. Vedeli sme, že ticho vzlyká do dlaní. Táto pasáž sa objavovala v denníku s menšími zmenami každých dvanásť rokov. Nevieme, čo sa s ním nakoniec stalo. Týmto záznamom sa jeho lodný denník končí.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
