„Již odpradávna žijí v tomto světě nesmrtelní. Byli jsme zde v minulosti a jsme tady s vámi i teď. Jsme hnáni neustálým bojem o přežití, jenž nemá hranice místa, ani času. Stáli jsme u zrodu legendy, avšak náš skutečný původ zůstává neznámý. Jsme prostě zde…“
Áno, vážení. Je tu štvrtý diel dnes už kultovného Highlandera. Ale… Prečo ale? Zabudnite na to, že existuje nejaká „dvojka“, či „trojka“. Berte do úvahy iba ten celkom prvý a najlepší film a – túto „štvorku“. Tak sa vám nestane, že by sa kamsi vytratilo to tajomno, to napätie, tá atmosféra. Nehovorím, že „štvorka“ nemá svoje chyby. Ale je zďaleka najbližšia prvému dielu a najplynulejšie na neho nadväzuje. To je môj názor. Vy môžete mať iný.
Rachel, Connorova chovanka, prichádza do starožitníctva, ktoré jej Connor (v prvom dieli) zanechal. Dvere sú otvorené, dom prázdny. Zazvoní telefón a… bum! Starožitníctvo, včetne Rachel, je v lufte. Tlaková vlna zhodí na zem aj Connora, ktorý sa práve vracia do svojho bývalého domova. A z miesta činu nepozorovaný odchádza muž s troma krížmi na podpätkoch…
Desať rokov po tejto udalosti je Svätyňa, miesto, kam odchádzajú Nesmrteľní, ktorí sú unavení večným bojom o prežitie, napadnutá a zničená. Všetci Nesmrteľní, ktorí tam odpočívali, sú mŕtvi. Prichádzajú o hlavy rukou muža s troma krížmi na podpätkoch…
Duncan MacLeod má mory. Zlé a krvavé. A tak odchádza vyhľadať Methosa, najstaršieho z Nesmrteľných, aby sa s ním poradil. Prichádza žiadať o pomoc pri pátraní po Connorovi. Od Methosa sa dozvie o Connorovej smrti a zničení Svätyne. To, čo počuje, sa mu nepozdáva, navštívi teda Connorovo zdemolované starožitníctvo. Tam sa stretáva so svojou bývalou ženou Kate, ktorá k nemu veru žiadne nežné city nechová. Nevie mu zabudnúť, že práve on v nej prebudil nesmrteľnosť. Duncan dostáva príučku od jej kumpánov. Jeden z nich ho zastrelí. A kým v starožitníctve obnovuje disciplínu svojich ovečiek muž s troma krížmi na podpätkoch, je Duncanovo telo z ulice bleskovo odvezené čatou Strážcov a Duncan je „uskladnený“ v novej Svätyni. Tu ho nachádza jeho starý priateľ a Strážca Jim, a spoločne s Methosom ho oslobodia. A prezradia mu, kto je jeho protivníkom. Aj to, že sám Jacoba Kella, muža s krížmi na podpätkoch, poraziť nemôže. Na scéne sa opäť zjavuje Connor a posledný boj môže začať…
Keď som film videla po prvý raz, bola som spokojná. Žiadne futuristické vízie, štíty okolo zemegule, lovestory so záverečným letom ku hviezdam, žiadne kecy o planéte Zaist a podobne. Vyzerá to, že dej naväzuje časovo na dobu pár rokov po prvom dieli. A je v ňom aj kopec odvolávok na prvý diel. Priamych, ovplyvňujúcich a vysvetľujúcich dianie, i nepriamych. Medzi tie priame patrí jedna zo snáď najtvrdších scén ( podľa mňa tvrdšia, než všetky ukážky bojových umení a šermiarskeho kumštu), keď zaslepení a vystrašení dedinčania pod vedením kňazov zajmú Connora i jeho matku a tú potom pred jeho očami upália. K tým nepriamym patrí svetelný nápis Silvercup, na ktorom a okolo ktorého sa v prvom dieli odohral Connorov záverečný rozhodujúci súboj, alebo Connorovo správanie sa pri Duncanovom prvom oživení, ktoré tak veľmi pripomína Ramirezovo napohľad bezstarostné furiantstvo. Je tam toho samozrejme viac, ale fajnšmekri a znalci, popátrajte sami, prečo by som vám to mala všetko prezrádzať :o) Vo filme sa nájde aj zopár perličiek a nelogickostí. V jednom zo súbojov Duncan z lávky padá v kabáte a po dopade už kabát nemá – napríklad. Ale trúfam si tvrdiť, že pár tých nelogickostí má na svedomí aj preklad. Chcelo by to počuť originál, aby sme si boli načistom.
Hovorila som o atmosfére filmu. Je naozaj zodpovedajúca prvému dielu. Aj keď Endgame sa mi vidí byť trochu menej akčná, má tempo a spád. Bojové scény sú dobre prepracované, miestami pôsobia až priam tanečným dojmom – ale to nehovorím v hanlivom slova zmysle. Práve naopak. Som síce laik, pokiaľ ide o bojové umenia, ale rozhodne sa na tieto scény dobre pozerá. A k celkovej atmosfére veľmi kladne prispieva hudba. Áno, pri Highlanderovi (stále hovorím o tom prvom) sme zvyknutí na Queen a hlas Fredyho Mercuryho, na agresívne gitarové nájazdy, na baladické medzihry. Tu je hudba celkom iná. Priam diametrálne odlišná, pripomínajúca miestami balady Loreeny McKennitt. A skvele podfarbujúca príbeh.
Tento film je vlastne spojením prvého Highlandera a seriálu, ktorý sme svojho času mali možnosť sledovať v televízii. Jedným z hlavných hrdinov je tu práve hrdina seriálu – Duncan MacLeod – v podaní Adriana Paula. Oproti seriálu oveľa vyzretejší a mužnejší. Aj keď vo filme chvíľami pôsobí, ako stratené chlapča. Hlavne v kľúčovej scéne s Connorom. A Christopher Lambert sa zas na seba chvíľami ani nepodobá… Keď o Paulovi hovorím, že dozrel a nestratil nič zo svojej príťažlivosti a pohybovej grácie, o Lambertovi musím ( s ozajstnou ľútosťou) povedať, že ho roky dosť poznačili. Jediné, čo sa na ňom nezmenilo, je jeho povestný sarkastický úsmev a rozostrený pohľad. Roky a ich dôsledky sa na ňom odrážajú hlavne pri bojových scénach. Vyzerá skutočne ako vekom a bojom unavený a ilúzií dokonale zbavený muž… Jacob Kell v podaní Bruca Payna je hrozivý, nádherne hnusný a patetický. A výborne, presne v tomto duchu, nadabovaný. Methos (môj súkromný favorit celého seriálu) – Peter Wingfield, zas milo cynický…
Na celej veci mi však vadí jedno. Na obale videokazety ( mimochodom, napríklad do Košíc – neviem, ako inde na Slovensku – sa dostala v októbri, aj keď v Čechách je v predaji už od marca) sú zábery, ktoré som nikde vo filme nenašla, nech som hľadala akokoľvek pozorne. A tak sa natíska podozrenie, že film bol nejakým expertom z nejakých záhadných dôvodov zostrihaný. Aj preto by som chcela vidieť originál. Možno by som sa dozvedela, prečo Jacob Kell tvrdí, že „… to není konec…“ Napokon – je to pravda. Boli sme tu v minulosti a sme s vami i teraz. Sme proste tu…
Highlander 4 – Endgame (Zúčtování) Produkcia: Davis / Panzer Hrajú: Adrian Paul, Christopher Lambert, Bruce Payne, Jim Byrnes, Peter Wingfield… Hudba: Stephen Graziani Réžia: Douglas Aarniokoski