 |
Hneď na úvod sa priznám. Nie som veľkým fanúšikom Mikea Mignolu. Vždy som ho považoval skôr za skvelého výtvarníka, ako za scenáristu. A to, čo českí vydavatelia doteraz vydali, ma v mojom názore len utvrdzovalo. Akosi som nevedel prísť na chuť jeho mýtizovaniu nacistov a predpokladaniu ich metafyzických pokusov o zvrátenie priebehu vojny. Vyvolávanie diabla a podobne. Pripadalo mi to ako snaha ďalšieho Američana o démonizovanie už i tak dosť veľkého zla, s ktorým nám síce významne pomohli, ale s ktorým sme si aj tak museli poradiť predovšetkým my, Európania. A zakomponovanie tragickej postavy ruských dejín, Rasputina, v úlohe prisluhovača kozmického zla, nenávidiaceho všetko živé a snažiaceho sa o prienik/návrat do našej dimenzie? Jednak mi to silne pripomína Lovecrafta a druhak robenie slona z komára. Zostáva mi záhadou, prečo sa Mignola rozhodol pre, povedzme si, na magickom poli nie príliš významného prospechára Rasputina a nevyužil radšej niektorého z oveľa väčších mágov prelomu storočí. Áno, ako jednu z možných odpovedí mi napadlo dať do súvisu ozveny dobovej politickej klímy a Rasputinovu národnosť, ale to svedčí skôr v Mignolov neprospech. Tiež mi vadila nedostatočná znalosť (alebo zámerná neznalosť?) európskych reálií. Viď Karlštejn v Rumunsku a iné vychytávky. A nakoniec, možno tá najdôležitejšia prekážka, samotné B.P.R.D. (česky ÚVPJ). Paranormálna organizácia. Pche! Už ich je na svete toľko, že sa jedna od druhej ani nedajú rozoznať.
Z týchto (samozrejme aj iných) dôvodov som sa teda na Hellboya pozeral cez prsty. I keď, bolo tu niečo, čo chytilo aj mňa. Samotný Hellboy. I keď sú niektoré jeho hlášky hodné béčkového drsoňa, väčšinou sa pohybuje na pomedzí sarkazmu a irónie a vyhýba sa mu spasiteľský komplex, vlastný iným superhrdinom. Nie je príliš zainteresovaný a má nadhľad. Neberie sa príliš vážne. Jednoducho, typ podľa môjho gusta. Preto som bol ochotný siahnuť po najnovšom počine vydavateľstva Comics centrum, knihe poviedok Hellboy: Spoutaná rakev. Chcel som sa nechať presvedčiť. A podarilo sa.
Poviedky Mignolovi sedia. Scenáristicky sú na oveľa lepšej úrovni, než jeho dlhšie príbehy. Akčné, vtipné, inteligentné. Ani si nevšimnete, že mieša mýty a povesti, ako sa mu hodí. Tých sedem, tu uverejnených, vám ani nedá šancu, pretože dych chytíte až na poslednej stránke. To však súvisí aj s výtvarnou stránkou a s kresličským umením Mikea Mignolu. Mimochodom, výtvarná stránka. K tej fakt len pár slov, pretože nie som odborník, ale iba konzument. Ako som už uviedol, M. M. je pre mňa výtvarník par excellence. Originálnym štýlom kresby si zabezpečil nehybúcu slávu a mnoho napodobovateľov. To, ako kreslí, akým spôsobom radí jednotlivé okienka za sebou funguje natoľko dobre, že vás úplne vtiahne do príbehu. Nielen na prvýkrát, ale zakaždým. Poznáte to, začnete si len tak listovať a nakoniec sa prichytíte pri tom, že ste fakticky znova prečítali celý príbeh. A tie farby! Nech si tvrdí kto chce, čo chce, Hellboy je najlepší farebný. Kto raz zistil, akú atmosféru vedia Mignolovi koloristi (Sinclair, Holligngsworth, Stewart) svojimi netradične namiešanými odtieňmi vyvolať, už nikdy nepodľahne propagande redakcie magazínu Crew (ach, čierna a biela je tak atmosférická…). Aj týmto Mignola vyčnieva z davu.
Zostáva mi už len skonštatovať: pre fanúšikov je Spoutaná rakev jednoznačná voľba. No prečo by mali do najbližšieho kníhkupectva utekať aj ostatní? Aj keď iba dve poviedky v tejto knihe doposiaľ česky vydané neboli (Spoutaná rakev a Málem kolos), jedna (Vlci ze sv. Augusta) je podstatne rozšírená. Hlavne však sú pokope, farebne (!), vynikajúco preložené (Jan Kantůrek), ku každej je k dispozícii autorov komentár a je to asi to najlepšie, čo z Hellboya vyšlo. Jedným slovom, lahôdka.