Tak čo tu máme? Harry Potter je nadržaný na bacuľatú šikmoočku Cho Changovú (niet divu, keď je internet plný jej pornografických „fejkov“). Ron je nadržaný dvojnásobne – na francúzsku krásku Fleur Delacourovú a, hoci si to zatiaľ nepripúšťa, aj na Hermionu. Hermiona pre zmenu túžobne vzdychá pri pohľade na bulharského šampióna v metlobale Viktora Kruma. Hagrid je celý namäkko v blízkosti madam Olympe Maximovej (bodaj by aj nie, s jeho rozmermi si nájsť babu, ktorej môže pri tancovaní makať zadok bez toho, aby potreboval Saxaninu ruku, je zázrak). Dokonca aj Umrnčaná Myrtla je celá prítulná, keď si Harry príde do kúpeľa namočiť vajce (zlaté, od draka). A Voldemort, ten je najnadržanejší zo všetkých, lebo už sa blíži chvíľa, kedy bude môcť vytiecť z kotla a predviesť Harrymu svoju „záporácku záverečnú vysvetľovačku“.
A čo je príležitosťou pre túto bezuzdnú hormonálnu krútňavu? No predsa Trojčarodejnícky turnaj, na ktorý sa do Rokfortu zletia predstavitelia najprestížnejších magických univerzít. Akoby už z tohto dôvodu nebolo na chodbách školy dosť rušno (a dusno), Harryho zase prenasledujú zlé znamenia. Konkrétne trýznivé nočné mory plné cintorínov, hadov, smrtiek a iných veselých rekvizít. Navyše sa turnaj v metlobale stane cieľom útoku Smrtižrútov, uctievačov lorda Voldemorta (z ktorého sa v tejto časti nielen vďaka osloveniu „princ temnôt“ stáva hotový Antikrist). A to všetko sa udeje už v priebehu prvých pár úvodných minút – preč je obligátny rozjazd u Harryho pestúnov, scenárista Steve Kloves sa s ničím podobným nezdržiava (veď materiálu z tučnej knihy, ktorý musí do filmu natlačiť, je neúrekom) a vrhá hrdinov i divákov rovno doprostred deja. Prvá polhodinka je kvôli tomu riadne uponáhľaná a scény akoby nasilu osekané, ale nevadí to, divák dávajúci pozor (ktorý navyše nemusí kriesiť svoje sedemročné decko po záchvate z úvodnej strašidelnej scény) sa v deji pohodlne orientuje a víta rýchle vhupnutie do deja. Vzápätí na scénu prichádza lovec černokňažníkov Divooký Moody a už počas jeho prvej lekcie obrany proti čiernej mágii tempo poľavuje a film naberie ten správny rytmus, v ktorom elegantne doklusá až do záveru…
Mike Newell vraj zostal sedieť ako obarený, keď videl Väzňa z Azkabanu, pretože Cuarón mu vyfúkol prvenstvo v poriadnom zahustení atmosféry. A tak neváhal a prihodil temnoty ešte o dve hrste naviac. Okrem vizuálnych prostriedkov (všetko sa odohráva v modrozelenom šere, v daždi, pod mrakom či v noci) mu k tomu výdatne napomáha i podstatne dospelejšie uchopenie príbehu a postáv. Iste, všetka tá bublajúca chémia je i zdrojom humoru a konečne hlavných hrdinov výdatne poľudšťuje (vianočný ples s tými upachtenými prípravami i slzavými dohrami je asi režijným a hereckým vrcholom nielen Ohnivej čaše, ale i celej filmovej série), ale zároveň umožňuje brnkať aj na tie temnejšie vzťahové strunky – a v tomto ohľade vyznieva napríklad roztržka medzi Harrym a Ronom pochmúrnejšie než Voldemortovo afektovanie na cmiteri. A je to samozrejme aj lepšie zahrané. Radcliffovi konečne sem-tam uveríte nejakú tú vetu či emóciu, na rozdiel od predchádzajúcich častí, keď bol mizerný väčšinu času. Z dospeláckeho maratónu asi tri kilometre pred ostatnými dobieha brilantný Brendan Gleeson (Trója, Generál, Statočné srdce) v úlohe Moodyho – jeho šťavnaté podanie hravo odsúva medzi dýchavične zaostávajúcich nielen Rickmana (Snape sa iba mihne) či užívajúcu si, ale trestuhodne nevyužitú Mirandu Richardson, ale dokonca i výborného Gambona v úlohe Dumbledora a oduševneného Ralpha Fiennesa (jeho Voldemort je vážne hnusný, až z toho špľachcú tyčky hore gágormi).
To všetko vám spolu s pochvalou tentoraz už naozaj špičkových trikov, omračujúcej výpravy a strhujúcich akčných scén (brilantnou ukážkou všetkých troch je Harryho letecká naháňačka s drakom, ktorá je jednoducho dokonalá) asi naznačuje, že autor tejto recenzie si štvrtý návrat do Rokfortu mimoriadne užil. Áno, je to tak, a neznalosť predlohy na tom nič zásadné nemení – pocit, že by mi nejaké motívy unikali, sa nedostavil. Ohnivá čaša je ďalším (míľovým) krokom dopredu, oproti tretiemu dielu minimálne o toľko, o koľko bol Väzeň z Azkabanu posunom v porovnaní s prvými dvoma columbusovkami. V Newellovom poňatí má totiž Harry Potter teraz už nielen štýl, ale aj gule.