Goünidhárd

Skôr či neskôr na sever dorazí správa o porážke axtlapánskej armády v predhorí kráľovstva skrčkov, no už teraz sa dalo predvídať, čo bude nasledovať – vzbura vystrieda vzburu.

Šajdán zúril. Preventívne, ale najmä aby uľavil hnevu, rozkázal decimovať snérijských obyvateľov. Námestie pred radnicou zaplnili masy beztvarých tiel.

Popravy vykonávali Irinakhoiovia, a zakaždým, keď ostrie oddelilo hlavu od tela, škratie publikum zarevalo. Degenerovaní kríženci ľudí a trpaslíkov mohli zožrať všetko, čo im indiáni predhodili. Vrhali sa k mŕtvolám, šliapali po nich a ruvali sa medzi sebou o najlepšie kúsky. Od rínku sa do škratieho tábora tiahli nechutné šľapaje, sladkastý puch visel nad mestom niekoľko dní.

Šajdánov pobočník Kharzazgh sa v malom sprievode vydal pred začiatkom popráv na cestu. Vzdialenosť do Čangskej ríše mu zaberie mnoho času a i vedomosti o vybuchujúcom prachu, ktoré odtiaľ mal zadovážiť, nesľubujú nič určité.

Najvyšší ghúl sa na čosi tak zdĺhavé nemohol spoliehať. V zamyslení kráčal hore-dolu po miestnosti, kedysi patriacej mešťanostovi Kustaffovi. Výkriky z námestia ho napĺňali zvláštnym pokojom. Jeho temné srdce cítilo zvrátenú rozkoš, utrpenie iných doň vlievalo činorodosť.

Posadil sa do kresla na tribúnu. Čierny plášť zavial okolo nesmrteľného tela a Šajdán ešte nevedel, ako nadobúdané odhodlanie využiť, keď v tom k nemu dorazil príval energie.

„Pobehlica, biela suka,“ vykríkol radostne.

Zopár snérijských kolaborantov sa strhlo. V strachu postávali pred svojím vládcom. Teraz sa ešte viac prikrčili a očakávali najhoršie.

„Zmiznite!“ okríkol ich, „na námestí som vám nachystal zábavku.“ Nedbal na hlboké úklony, a keď osamel, vnútorný zrak ho preniesol do hlavy rohatého škrata. Videl Kharzazgha putovať zasneženou tajgou. Pobočník mohol byť niekoľko denných pochodov za Snériou.

Paripa sa pod mohutným ghúlom zabárala do snehu. Od pysku jej ulietaval mrazivý vzduch. Chripela a v tom zvuku bolo možné poznať, že nie je koňom z bežného ožrebenia sa. Chrbát mala prikrytý čabrakou z kožušiny a červeného velúru Po svalnatom, atramentovo čiernom krku jej v cícerkoch stekali roztopené vločky.

Viackrát nespokojne frkla, nenávidela pach čudných stvorení, ktoré pri nej chrámali príliš blízko.

Dvaja špinaví škrati, prostredníctvom ktorých Šajdán udržiaval spojenie s čangskou výpravou, zhypnotizovane hľadeli na elfa v jej sedle.

„Kharzazg?!“ ozvalo sa z úst toho, čo si na krku niesol kotrbu v tvare pyramídy.

Ghúlom myklo. Spod kapucne mu zasvietili krvavočervené oči.

„Ó, najvznešenejší,“ povedal neisto pri pohľade na odporného škrata. Ešte si nezvykol, že jeho papuľou môže rozprávať Šajdán.

„Vereneas čosi prevádza s tým opičiakom,“ prešiel temný pán priamo k veci. „Na prekvapenie ho predsa len poslala do inej roviny, a to môže značiť jediné – vráti sa s novými zbraňami.“

„Budem sa ponáhľať, ako to len pôjde… hoci je Čangská ríša ďaleko.“

„Neobávaj sa, tentoraz mi už opičiak neunikne. Sama ho posiela mne do náruče, vyfúknem jej ho rovno spred nosa. Zostaň na mieste a čakaj ďalšie rozkazy, možno budeš užitočný tu.“

„Ako povieš, Najvznešenejší.“ Elf sa premohol a v sedle urobil úctivý úklon pred škratím médiom. Na chvíľu ustrnul, ale smraďoch s pyramídou už odbehol.

---

Najvyšší ghúl predpokladal správne, že Rišo sa vráti. Netušil len čas. Už večer toho istého dňa pocítil medzi rovinami chvenie.

„Nevieš sa ma dočkať?“ precedil cez čierne pery. Mrazivo pôvabnú tvár mu skrivil úškľabok.

Z juhovýchodu začali prichádzať čoraz silnejšie vlny. Prvý raz mu to skoro vyšlo, Aoibhneas zo seba musela vydať posledné zvyšky života, aby zabránila pádu opičiaka do jeho rúk. Ráno bol nepripravený a nič podobné nečakal, ale teraz, do tretice… „Hodina odplaty sa blíži!“

Preklial Vereneas a myseľ naplno oddal sfére za viditeľným svetom. Chvíľu blúdila v nehmotnom priestore, kým ju modrý lúč nenaviedol k tunelu. Uzrel mladého muža. Pri tom pohľade mu temná krv navrela. Videl stelesnenie svojho neúspechu – tvrdý, a pritom svojsky nevinný obličaj, krátke vlasy, pripomínajúce ježa, hlúpu trpasličiu zásteru… a veľký mech, tašku alebo niečo podobné… Táto zbraň musí mať neuveriteľne ničivú silu, keď sa tam zmestila.

Divo sa rozrehlil. Vôľu, ktorá doň bola vložená od času, keď Stvoriteľ roztáčal hviezdy, napol do krajnosti. Z očí mu žiarila nenávisť. Zvrieskol, hulákal: „Vereneas, zober mi ho! Bojuj, nič viac nedokážeš?!“

Jeho hlas začuli až vo Farebnom salóne. S napätím tam očakávali Rišov návrat. Smaragdy a krištáľové ozdoby, ešte pred chvíľou tak krásne žiarivé v zlatých a strieborných držiakoch v stenách, z minúty na minútu stemneli.

Korrak III. mlčal. Celý deň sa nespokojne túlal podzemím, pod rôznymi zámienkami navštevoval príbytky trpaslíkov, kým poň neposlali. A teraz tam stál, zle zakrývajúc vzrušenie, lebo brada sa mu triasla. V mysli si vybavil spomienky na Šajdánov prepad, keď sám cestoval pomedzi svety.

„Vitaj, opičiak. Konečne tvárou v tvár,“ dunel Šajdán.

„Riškó.“ Elga sa rozplakala. Medzi širokými plecami otca a generála Burbáka vyzerala ako vedmino dvojča. Svetlovlasou a bledou, zmietala ňou hrôza. Celá sa chvela.

„Buahahá.“ Všetkých zamrazil sebavedomý rehot.

Generál Burbák nestratil duchaprítomnosť. Spoza pása vybral sekeru. V poslednej chvíli ho zadržal Ulaaf Kaldson.

„Nechaj, tu je každá pomoc márna.“

Elga zdesene pozrela na otca. Od začiatku mala z celého cestovania zlý pocit. Teraz sa jej obavy naplnili.

„Otéc, čo robýš?! Pomóžte mu nyekto!“ Sama skočila k otvoru.

Rozvážny Kaldson schytil druhou rukou dcérin pás. Chcel jej čosi povedať, no metala sa ako malý škrat.

„Ja pójdem!“ rozhodol Korrak.

„Nie!“ zasyčala vedma. „Dvoch neudržím, ostali by visieť v ničote.“

Neudrží any Riša… čo móže byt horšie ako dostat sa do pazúrú Ghúla?! Trpasličí kráľ cítil k chlapcovi podlžnosť. V náhlom popude zakrepčil krátkymi nohami – krátkymi z pohľadu človeka – a vrhol sa do otvoru.

Z vedminých pŕs zahučal ston. Rozkýval miestnosť, znel neprirodzene, akoby v ňom bojovali kov s ľadom. Červené a modré blesky okamih zmietali tunelom. Zavial z neho mrazivý vietor, sneh pokryl podlahu salóna.

Vyčerpaná Vereneas sa zhrbila. Jej biely šat mizol. Bola v ňom temer priesvitná, potom v prudkom vypätí zažiarila ľadovo modrým svetlom a tunel ešte raz ukázal postavy chlapca i Korraka. Zdalo sa, že prepojenie medzi svetmi je ustálené. Naraz vyšľahol obrovský červený vír, otriasol salónom v poslednom veľkom hrmote a uzavrel dopukanú stenu.

---

Napriek fyzickej zdatnosti, ktorú si Rišo za posledné mesiace vypestoval, a faktu, že tunelom prechádza po tretí raz, hlavu mu išlo rozstreliť. Žalúdok sa znovu prihlásil o slovo. Len s námahou sa prinútil myslieť na niečo príjemné, na Elgu, jej úsmev, oči, vlasy i vôňu, zatiaľ čo červeno-biele štvorce v bláznivom kolotoči ako na potvoru splynuli do nejasnej machule, ktorá mala predznamenávať blížiacu sa podlahu salóna.

Tentoraz sa už nepovraciam, povedal si. Pred životom v Elginej rovine by nikdy neveril, že rozkazovať vlastnému vedomiu je také jednoduché; so svalmi mu pookriala i psychika a hlbokými nádychmi sa celkom upokojil. Zavrel oči. Hĺbať vo veciach, ktoré sa okolo neho diali, nemalo zmysel. Bahniaci, elfovia, bombardovanie z balóna na pomedzí savany a hôr, či dievča, ktoré ho ľúbi. Ešte pred rokom… ešte pred polrokom by mu to prišlo príliš… aké? Neskutočné? Ktoré z toho viac? Nie, všetko je to pravda a ja som šťastný! padajúc dolu hlavou tunelom, zarazil príval myšlienok.

Trpaslíci by mu povedali: dokel sa s trpaslýčku nemuchluješ pod duchnú, darmo, že je besná z tvojych rubýnu – čo v slovenských končinách znamenalo niečo ako nechváľ deň pred večerom… Elga sa, pravdaže, duchny nevedela dočkať, búrka prihrmela odinakiaľ.

Rišo pocítil na líci studený vzduch. Jeho mŕtvolný pach mu v okamihu navodil spomienky. Z biológie vedel, že ľudský mozog si dokáže zapamätať viac než milión vôní a v príhodnej chvíli ich priradiť k pôvodcovi.

Nebolo pochýb, navyše, krátko nato začul i rehot a vresk.

„Vereneas,“ mimovoľne skríkol. Uvedomoval si, že táto vedma nie je najskúsenejšia v prenášaní bytostí cez rozdielne úrovne a jeho raňajšia cesta do Bratislavy ju vyčerpala.

Súčasne s vreskom sa z tunela stal šialený vír. Rišo zreteľne pocítil prítomnosť nového priestoru, ktorý ho sťahoval k sebe.

„Vereneas, rob niečo!“

Jeho zúfalé volanie zaniklo v hukote. Otvoril oči a túžil tomu čeliť. Bezmocne trepal údmi, poznanie, že je vydaný napospas súboju síl, na ktoré nemá dosah, ho napĺňalo úzkosťou. Prívaly energie ním kmásali na všetky strany. Odporný smrad sa miešal s nejasnými zábleskami modrej. Možno kričal. Útržky myšlienok na Elgu a mamu striedalo prázdno.

Chcel zakvačiť ruky do steny tunela. Celý vesmír, aspoň sa mu tak zdalo, musel vibrovať; rukami rozhadzoval zbytočne a každú chvíľu mal pocit, že ho roztrhne vo dvoje. Tlak v hlave dosiahol vrchol. Odkrvenie mozgu iste spôsobilo, že vidí halucinácie. Priateľ Korrak naň zúrivo máva.

Rišo ešte okamih zápasil, a potom ho obklopilo ticho.

**

Na tajgu sadla tma – mlieko zmiešané s riedkou quahwou. Za vrcholcami borovíc matnými odbleskami fosforeskovala polárna žiara. Kharzazgh vystieral skľavené pazúry k ohňu a pozoroval plamene, uvažujúc nad sebou.

Cesta k Čangom preň otvárala príležitosť, ako naložiť so životom. Nenávidel svojho pána, triasol sa pred ním v ponížení i nevyslovenej zlosti, no zároveň si uvedomoval puto, ktoré ich za tisícročia spojilo. S biľagom tohto prekliatia, niet pre mňa miesta na zemi? Spoločne padať a vstávať, vždy v jeho tieni a strachu.

Nejasne dospieval k myšlienkam, ktoré ho už dlhšie prenasledovali. Z Čangskej ríše by sa nemusel vrátiť… je nesmrteľný, mocný… mohol by byť konečne sám sebe pánom. Zrakom so zaľúbením pohladil scimitár, ktorému doprial toľko životov.

Zmeravel. Zdalo sa mu, že rohatý škrat ho pozoruje a vidí mu až pod rebrá. Skurvený Šajdán.

Paripa zafŕkala.

Odohnal Axtlapánca, ktorý ju chcel oriadiť, a urobil to sám.

Indiánovi druhovia boli pri strážnych vatrách nervózni. Celý deň sa po tajomnom príkaze nepohli z miesta a premrzli na kosť.

„Kam vlastne ideme? Nie je to len akási zámienka?“

„Vraj sa medzi elfmi povrávalo, že naša armáda bola rozprášená, a teraz uteká pred strašným bohom z iného sveta.“

„Ticho, ghúl sa díva.“

Vedeli, že Temní majú ostré zmysly. Zopár Axtlapáncov sa vzdialilo do krovia, vyprázdniť si mechúr. Tam si šepkali.

„Videl som,“ začal jeden trasľavo, „videl som, že elf kŕmi toho koňa mäsom. Včera som si nebol istý, ale dnes na to dám krk.“

„Nezmysel.“

„Prisahám!“

„Ja ti verím, niečo visí vo vzduchu.“

„Ujdime.“

„Somári, ako dezertérov vás popravia skôr než…“

„Držte huby!“ prikázal im vysoký štíhly muž. Vyzeral hrozivo, kútiky úst mu ovísali v krutej grimase a záblesky polárnej žiary kedy-tedy osvetľovali kožovitú pleť, s jazvami po akejsi chorobe. „I mne sa to prestáva páčiť. Majte oči na stopkách. Uvidíme, čo sa to tu chystá, a potom rozhodnem.“

„Ako povieš, Mixtli,“ odvetili Axtlapánci úctivo. Obozretne sa po jednom vracali k ohňom a ich veliteľ podišiel ku Kharzazghovi.

„Vznešený, dovoľ.“

Ghúl si prezrel indiána, klopiaceho zrak. Súhlasne zamrmlal.

Mixtli oznamoval, že tábor je na noc zabezpečený. „Stráže som rozostavil, heslo znie ‚ghrtül’.“

Spod kapucne zažiarili krvavočervené oči. Keby elfovi bolo vidno tvár, indián by uzrel pobavený úškrn. Slovo ghrtül v jazyku ghúlov znamenalo tajomstvo, niečo pod povrchom. V hovorovej reči na kasárenskom dvore, kde si ho osvojili Axtlapánci i Irinakhoiovia, však nadobudlo iný význam – slušne a opisne to riedke, čo vychádza zo zadku po užití piva a kapusty, to pravé tajomstvo čriev…

Kharzazgh si znovu premeral indiána. Jeho citlivý sluch rozhovor v kroví začul.

Výstižné… Máte predo mnou tajomstvo? A stiahnuté zadky? Robíte dobre. Ten kôň je veru veľký labužník.

Oddiel tridsiatich Axtlapáncov nebol vlastne ničím iným, než chodiacim obrokom pre paripu, na ktorej sa ghúl niesol. Cestou k Čangom, v najväčšej zime, keď sa minú snérijské zásoby, jeden po druhom mali končiť v bruchu beštie.

Kharzazgh uvažoval, kedy zamedziť zbehnutiu Mixtliho mužov. Stačil nápoj z rastlinných drog, ktorý niesol v ampulke pod plášťom.

Nakoniec sa možno ani nikam nepôjde. Ktovie, čo má Šajdán za lubom a načo mi toho štvornohého diabla nanútil. Mrznem tu ako…

Kvôli pobaveniu chcel indiána vystaviť mentálnemu mučeniu, keď v tom sa nad tajgou strhol bengál.

Vzduchom otriaslo chvenie. Najprv jemné, ktoré zacítil iba on, potom čoraz silnejšie. Axtlapánci prestrašene vyskočili na nohy. Vrcholky borovíc sa rozkyvotali. Neviditeľný uragán, lebo vietor nevanul, rozmazal priestor okolo. Najprv nad horizontom uzreli červeno bielu guľu. Prichádzala z juhovýchodu a smerovala k Snérii. Letela rovno, potom na okamih zmizla. Hneď nato začala blikať a kľukatiť sa ako blesk. Mali ju rovno nad hlavou. V tej chvíli sa už kyvotali celé stromy. Niekoľko slabších kmeňov zaprašťalo. Smreky naklonilo v smere gule.

„Pozor!“

Ihličnan vyvrátilo i s plytkými koreňmi. Z druhej strany čistiny padal rovno k jednej z vatier. Indiáni sa rozleteli ako vrabce. Z ohniska odleteli iskry. Guľa zostala stáť na mieste, zaclonila i polárnu žiaru. Chvíľu akoby sa rozhodovala, a vzápätí vybuchla, pripomínajúc ohňostroj. Vyleteli z nej rôznofarebné strely. Niektoré po krátkom lete zhasli, iné padli do tajgy.

Sám Kharzazgh prekvapene pozoroval toto divadlo. Trvalo dobrých desať minút, kým sa les upokojil. Zopár hviezd na juhu oblohy opäť nabralo odvahu vyjsť. A ku ghúlovým nohám dosadli horiace pierka. Len keď boli celkom na zemi, uvedomil si, že sú to obhorené stránky kníh.

---

„Čo sa stalo, kde je Rišo?!“ vzlykala Elga.

Generál Burbák na ňu spod huňatého obočia hodil nazlostený pohľad. Nemohol počúvať jej plač. Pravdou však bolo, že sám sa cítil akýsi nesvoj. Kráľ Korrak zmizol. Čo v takej situácii robiť? Na udalosti v salóne predbežne vyhlásil cenzúru.

„Lud sa o tej strašlyvéj veci zatyal nesmie dozvedyét. To by bolo panyky, možná dalšia revolúcia. Rokkobova hrózovláda je ešty v živej pamaty.“

Hneď si nasadil helmu a brnenie.

„Pravdu nemožno tajiť donekonečna,“ namietol Ulaaf Kaldson. Mocnejšie objal Elgu. „Neboj sa, dieťa, tvoja matka zakaždým vraví, že Richard je divoch. Ak to niekto mohol prežiť, potom určite on.“

Riško to možno neprežil?

Salónom sa rozľahlo kvílenie.

Burbák narýchlo zvolal poradu. Okrem alchymistu Mandraga a Gudra, zástupcu z radov kupcov, tam boli všetci vojenskí velitelia.

„Kde je Vereneas?“ rozčuľoval sa. „Zodpovedná za vraždu krála zdúchla a behá si bóhvie kde po svete, dostat ju do rúk, odsúdym ju na stratu hlavy.“

„Nevieme, či je Korrak mŕtvy,“ tlmil jeho hnev sivovlasý Kaldson. Vedmy majú v tomto svete veru krátku životnosť a nevďačnú úlohu.

„Nech je tak či tak, nechala nás v štychu. Všecko zbabrala. Teraz ja musým riéšit…“

„Snažila sa, ako mohla. Zápas ju unavil.“
Slová muža, ktorý mal byť Rišovým svokrom, a ktorý napriek tomu Vereneas rázne obhajoval, na trpaslíkov urobili dojem.

Niekdajší snérijský vyslanec premýšľal. Situácia sa mu prestávala páčiť. Neschvaľoval Burbákove kroky ani spôsob, akým na seba vzťahoval moc.

Rozhliadol sa po sále.

Samí vojaci. Dôstojníci ho obľubujú, statočne viedol útok proti Šajdánovej armáde. Čo by bolo, ak by sa nechal uniesť vlastnou dôležitosťou? Kráľa už považuje za mŕtveho…

Hoci si Riša obľúbil a v kútiku duše dúfal, že je v poriadku, Korrakov čin pokladal za nepremyslený.

„Ty prvý by si mal hromžit na neschopnost tej námesačnej hlupany,“ šprihol mu Burbák do tváre. „Len sa pozri na Elgú… Vereneas sa na nás vykašlala, ja naštastye nye! Viem, čo treba robyt.“

To vedel aj Kaldson. Trpaslíkovi z Gudrovej rodiny, ktorému dôveroval, zveril dcéru.

„Odveď ju domov, tu nie je nič platná.“ Pri dverách jej nenápadne pošepol: „Pre istotu sa zamknite. A dúfaj, Rišo si už poradil vo všelijakých…“

„Nykto odtyál neodýde, kým o tom nerozhodnem,“ rozkričal sa Burbák. „Ešty sme neprebrali, ako budem postupovat. Cenzúra platý. Stráže!“

Prítomní zarazene pozorovali Burbákovu zmenu. Pred hodinou bol ochotný skočiť za Rišom do tunela.

Zlo, které prišlo so Šajdánovým hlasom…, zdesil sa Mandrag. S Kaldsonom si vymenili chápavé pohľady. Alchymista sa pokúsil zmierniť napätie.

„Velactený generál,“ predstúpil pred Burbáka vo svojom hviezdami zdobenom úbore, „dovol mi eném povedat, aby sme sa vyheli neuváženým činom. Situácia je vážna.“

„To viém i bez teba. Preto robým všecko, aby nebola ešty horšia.“

„Tým, že nás tu vaznýš?“

„Nykto nykeho nevazný,“ kričal generál, až mu sliny odletovali na bradu. „Mojou povinostú je v královstve zabezpečit porádek.“

Mandrag sa snažil hovoriť čo najmiernejšie. „Všecko s chladnú hlavu. V dyelny mám prípravok na upokojenye mysle.“

Dobre mienená rada sa minula účinku. Burbákov srd rástol, zúrivosť ho úplne ovládla.

Už je to tu, zalapal Kaldson po vzduchu.

Generál odskočil k stene. „Konečne vidým, ako to je! Spykli ste sa proty mne. Čo za jedy mi to chcete nalyat do gágora?! Takysto ste možná odpravyli aj tých dvoch. Aj vedma je v tom? Mohel by som aj skapet, a pravdu sa nykdy nykto nedozvié. Já ale s nepriatelmi štátu zatočím. Chopte sa ich!“ Sám schytil bojovú sekeru.

Vojaci po sebe zmätene pozreli. Potom však jeden z oddaných Burbákových dôstojníkov vykríkol: „Počuli ste, splnte rozkaz!“

„Nerobíš dobre,“ kričal Kaldson.

Sám by sa možno bránil, ale Elgu nechcel vystaviť nebezpečenstvu.

Trpasličia garda ho obkľúčila.

„Hlavu tohto na klát!“ vrieskal generál. „Vyhlasujem stanné právo. Každý, kto odporuje ústredný moci…“

Puč začal.

Elga všetko sledovala ako v mrákotách. Videla otca bezbranne postávať v obkľúčení trpaslíkov. Jeden ho udrel rukoväťou sekery medzi lopatky. Kaldson sa zviezol na zem. Odvliekli ho k taburetke. Mala slúžiť ako improvizovaný klát. Burbák sám chcel zoťať vzbúrencovu hlavu. Priskočil k nemu a napriahol sa k úderu.

Dievčaťu sa podlomili kolená. Z plných pľúc spustila krik. Bodalo ju od neho v hlave, ale svoj hlas nepočula.

Svoj hlas nepočul v salóne nikto. V jeho v strede začal víriť vzduch. V trblietavom mihaní sa zhmotňovala postava. Nemala ešte všetky rysy, keď smerom ku Kaldsonovi vystrela ruku. Ostrie sekery tesne minulo mužov krk. Samozvaný kat sa zapotácal.

„Nie tebe je súdené ukončiť jeho život, Šajdán. Si mocný, ale takto, na diaľku, si s tebou poradí aj chudera, za akú ma považuješ. Prikazujem ti, spretŕhaj putá z tohto trpaslíka!“

Telom Burbáka zatriaslo. Pustil sekeru z rúk a žuchol na zem.

„Je omráčený, postarajte sa oňho,“ rozkázala Vereneas. Prítomní ešte nevyšli z údivu nad jej zjavením, a ona sa už otočila k Elge. „Tvojho Richarda som stratila na polceste do nášho sveta. Ghúl by ho pritiahol k sebe, v poslednej chvíli sme však zviedli boj, ktorý vyústenie tunela nasmeroval do Goünidhárdu. Váš kráľ je tam s ním,“ oznámila trpaslíkom.

Od poslednej návštevy v salóne pôsobila strhane. Ostarla o niekoľko rokov.

Rozochvený Kaldson vstal a neisto k nej s ďakovaním podišiel.

„Goünidhárd,“ zašepkal Mandrag. O Vonkajšej temnote vedel najmä to, že ešte nikto sa odtiaľ nevrátil.

---

V Rišovej hlave bzučali roje múch. Pred chvíľou nadobudol vedomie. Krátkodobá pamäť mu po strastiplnej ceste tunelom vypovedala službu. S námahou sa posadil. Ešte stále sa s ním všetko krútilo, nechápal, prečo je naokolo sneh.

„Chlape mizerný,“ začul. Skôr, než by mohol čokoľvek urobiť, niekoľko metrov od neho sa zo zeme odlepila škvrna a skočila k nemu. Korrak ho z celej sily objal.

„Myslel som, že je po nás, po tebe, po mne, komplet…“ Trpaslík spustil vodopád slov. Striedala sa v nich úľava, najhrubšie nadávky i nezrozumiteľný chrchlot. „Si celý?“ zakončil svoju tirádu. Odstrčil sediaceho chlapca a prezeral si ho.

„Korrak, čo sa stalo? Cítim sa ako na pokazenom kolotoči.“

„Čo sa stalo?! Kvolyvá Šajdánovi sme skoro zatrepali krky, tedá nohy, vlastne aj aj,“ doplietol sám seba. „Cestú semka ta strhol k sebe, skočil som ty na pomoc, no, a sme tu.“ Zážitok ho poznačil väčšmi, než si bol ochotný priznať.

Rišo s námahou vstal. Korrak sa mu ochotne ponúkol ako opora. Niekoľko minút prekonával svoj stav. Zistil, že nemá nič zlomené, iba z rany na ľavej nohe mu tiekla krv. Rozhliadol sa okolo.

„To je zvláštne. Rozbité koleno, sneh, vietor, ale nič z toho necítim. Nie je mi zima, všetko je akosi vzdialené.“

„Naozaj,“ dal mu Korrak za pravdu. „Myslel som, že to eném ja necítym – z toho šoku. A neny sme možno obaja v šoku?“ mudroval.

Rišo podišiel k stromu. Chcel zistiť, či je skutočný. Ohmatal kmeň. Potom zamyslene klesol do podrepu a oprel si oň chrbát.

„Prepána,“ vykríkol.

„Čo je?“

„Moja taška s knihama.“ Vyskočil ako strela a od rozrušenia začal rozprávať trpaslíckym akcentom. Zapotácal sa, no nedbal nato a začal prehľadávať okolie. „Boly to samé dóležité veci, farmakológia, výroba Molotovových koktejlú, partizánsky spósob bojú…“

Pol hodiny sa trepali pomedzi stromy v čoraz väčších kruhoch od miesta, kde precitli. Kráčali ako v sne. Tajga bola tu a zároveň nie, polárna žiara osvetľovala noc, len svetlo bolo cudzie. Nakoniec si zmorene sadli rovno do záveja – aj tak na tom nezáležalo…

„Ničomu nerozumiem, ale ak ich získal Šajdán, vynde to velmi zle.“

„My sme náhodú nehladaly takú velkú tašku?“ zapýril sa trpaslík.

Rišo naň fľochol. „Pravdaže. A v nej boly knyhy. Korrak, čo ty je, si akýsi mimo.“

„Ja len, ňáku tašku som uzrel v tunelu.“

„A?“

„No kamsi odletela. Povypadávali z nej tye knyhy a ako malé meteory leteli každá, jak si zmyslela.“

Netušil, že „tye knyhy“ veru naozaj nasledovali príklad meteorov. Niektoré zhoreli, niektoré, poškodené, dopadli do všetkých kútov Pangey, len Stručné dejiny vývoja palných zbraní od Tridsaťročnej vojny po Napoleona rachli v neporušenom stave na strechu domu Joriga Ambersona v Knautii. Väzbu z vydavateľstva Ikar mali dobrú, prerazili šindle a dopadli do kuchyne v celku. Spupný Jorig sa nejaký čas bude pýšiť „hviezdnym posolstvom“, ktoré mu nebesá zoslali, ale keďže Šajdán má sliedičov všade, neskôr to ešte veľmi oľutuje…

„Všecko vyšlo nazmar.“ Rišo mal chuť rozplakať sa. Predstavil si snúbenicu – keby ho tá takto videla… „Elga je v porádku?“ Počúvaním o milovanej osobe chcel nazbierať silu.

Korrak sa nadýchol k ďalšej popletenej výpovedi. Hlas mu ale v krku zamrzol, tajgou sa rozľahol rev, akoby niekoho sťahovali z kože.

---

Väčšina Axtlapáncov viac nepotrebovala. Po výbuchu červeno bielej gule po sebe zazreli a šibli si to medzi stromy. Chrbty, odeté v jeleních kožušinách, zmizli v húštine.

Mixtli zajachtal. „Vznešený, s dezertérmi nemám…“

„Ticho!“ okríkol ho Kharzazgh.

Elf nedbal na utekajúcich mužov. Pocítil náhlu zmenu v priestore, ktorú ešte nevedel definovať.

Zo zeme zdvihol obhorené kúsky kníh a podišiel ku škratovi s pyramidálnu hlavou. V tábore okrem neho a jeho rohatého súkmeňovca zostali štyria či piati Axtlapánci, ktorých výbuch ohromil natoľko, že nestihli ujsť. Nikto sa teraz neodvážil pohnúť, nemo pozorovali ghúlové kroky.

„Ó, Temný,“ spustil Kharzazgh neisto, „počuješ ma?“

Primitívne stvorenie vyjavene civelo na oblohu. V prasacích očkách mu svietilo očarenie z nedávneho ohňostroja.

„Najvznešenejší,“ skúsil Kharzazgh znovu.

Nič.

V zlosti udrel škrata po ihlanovitej papuli.

„A ty? Čo vidíš?“ pristúpil k smraďochovi s rohami. Zamával pred ním rukou, ako sa máva pred bezprizorným. Škrat ho ignoroval, jeho pozornosť by si získalo leda tak žrádlo.

Viem iba o jednom mieste, kde skrz tieto obludy nesiahajú Šajdánové zmysly.

Ak sa nemýli… V prvej chvíli ho striaslo.

„Indián,“ ukázal na jedného z mužov, „poď sem!“

Axtlapánca zalial smrteľný pot. Keď videl, že ghúl stráca trpezlivosť, mechanicky postúpil o kúsok. Kharzazgh naň vylial kotlík quahwy, určenej pre nočnú stráž.

Temer vriaca tekutina stiekla po tele, no preľaknutého chlapa neobarila.

Mixtli padol na kolená.

„Aké zázraky, čo má toto všetko znamenať?“

„Sme v kráľovstve Tieňov, najjemnejších odpadových splodín Stvorenia, v Ničote. Svet, ktorý okolo seba vidíš, je prítomný, a napriek tomu nekonečne vzdialený; ani on nejestvuje pre nás, iba ak ako chabé zrkadlenie. Necítime ho, nie sme živí ani mŕtvi, sme len myšlienky, malé Nič.“ Kharzazgh sa rozrehotal z vlastných slov. „Nakoniec si ma to našlo samo. Sloboda. Zbohom, Šajdán! Postavím tu nový svet. Som boh!“ vrieskal s rozpaženými rukami a plamenným pohľadom ako spasiteľ, keď si uvedomil tieto dôsledky. Jeho nadšený krik sa vzniesol nad tajgu, ktorá nebola.

Mixtli to nechápal. Odprisahal by, že za všetkým je ten podivný prírodný úkaz. Zmätene sa dotýkal seba i zvyšných Axtlapáncov, machu, všetkého, čo mu prišlo pod ruky.

„Ale oni sú tu,“ povedal neveriacky, „ako neexistuje niečo, čoho sa môžem dotknúť?“

Ghúl mal dobrú náladu, a tak mu odpovedal: „Vitaj na smetisku myšlienok.“

S divým rehotom pozoroval mužov zmätok. „Všetko pyšné, závistlivé, ukrivdené, neznášanlivé, obsiahnuté v myšlienke alebo slove, a predsa, alebo možno práve preto majúce svoju energiu, tak jemnú, že ju necítia ani elfovia, odchádza sem. A my sme sa tu nejakým čudom ocitli.“

Mixtlimu z návalu informácií brnelo v hlave. Odjakživa bol vojakom, na myslenie vysoko abstraktného rázu nemal bunky. Chcel povedať: ako sa dostaneme domov? keď kdesi z hĺbky „lesa“ zaznel neľudský vresk.

---

Krv im stuhla.

„Toto neny nyč z našeho sveta,“ zajachtal Korrak. Zdrapil Riša a pálili prvým smerom, kde ich nohy niesli.

Potkýnali sa jeden o druhého, padali v závejoch, až im od šialeného behu hučalo v ušiach. Bežali hodný kus, pokým nestratili dych. Cez prerývané dychčanie sa snažili načúvať. Rev utíchol.

„Mám pocit, akoby mi teraz niekto do uší vložil štuple,“ prevravel Rišo. Napriek okolnostiam sa snažil uvažovať triezvo. Trpaslík v ňom už-už vyvolal paniku, ale chlapec si rozkázal upokojiť sa.

„Však to zato, že už neočujeme ten pekelný ryk.“

„Žeby? Ako tak rozmýšľam, iný zvuk som okrem našich hlasov a tamtoho revu ešte nepočul. Žiadne vŕzganie snehu, samé ticho. Aj predtým.“

„Možná, kto to má vedyet, asi sme utrpeli vážnu poruchu sluchu,“ strácal Korrak strpenie. Nervózne sa rozhliadal na všetky strany. „Podme! Že nyč neočut, ešty neznamená, že nás neočut.“

Rišo, napriek pochybám, nechal sa viesť. Náhle si uvedomil, čo mu okolitá tajga a polárne odblesky pripomínajú. Na hodine estetiky im učiteľka premietala obrazy postmoderných umelcov – stelesnenú snivosť, neskutočno…

Trpaslík objavil stopy.

„To neny dobré, preč odtál,“ ťahal ho bočným smerom medzi stromy.

Šľapaje v snehu chlapcovi nápadne pripomínali ich vlastné odtlačky – pár menších, s krátkym krokom, a väčšie chodidlá, charakterizované žliabkovitou podošvou tenisiek.

„Korrak, tadiaľto sme šli my.“ Na dôkaz vložil nohu do stopy, ktorá presne sedela. „To nič,“ utešoval priateľa.“ Kdesi čítal, že človek v cudzom teréne, bez navigačných pomôcok, skôr či neskôr zablúdi v kruhu. Očividne to platilo i pre trpaslíči druh.

„Ja už nechápem any trt.“ Korrak sa chcel vyvaliť na zem, keď obďaleč začuli hlasy. „Ale hento zasyk my nebudeme.“

Šibli si to napravo, k skalnému ostrohu, trčiacemu nad stromami. Z oblohy začali padať mdlé vločky.

Po pár metroch vždy zastali a načúvali; zdalo sa, že hlasy ich nasledujú. Korrak hromžil. Sekeru stratil počas letu v tunely.

Pridali do kroku. Vresovisko ich doviedlo k akejsi čistine. Chceli ju obísť, keď si na nej všimli ležiace telá.

„Pre kosty Thullynovho deda,“ zalapal trpasličí kráľ po dychu.

Rišovi prišlo nevoľno. K fosforeskujúcej oblohe sa vyškierali rozorvané mŕtvoly Axtlapáncov, porozhadzované v neprirodzených polohách. Mnohé mali odhalenú hornú časť trupu. Niektoré ruky boli až po lakte od krvi… v zovretých pästiach… držali vlastné srdcia.

„Oni… oni si to urobili sami.“

Pohľad na tento výjav bol tak šokujúci, že Rišo s Korrakom zapustili korene. Za chrbtami nepočuli približovať sa hlasy.

Z tieňa vedľa najbližšieho hája o nejaký čas vystúpil jazdec, dvaja škrati, a zvyšok Mixtliho mužov. Pri vzhliadnutí masakry sa zarazili. Zrak striedali z dokaličených tiel na vyjavenú dvojicu.

„Ghúl,“ zaúpel Korrak, keď precitol.

Komickosť okamihu sa stupňovala. Poslední Axtlapánci vykríkli čosi hrdelné vo svojom jazyku a rozbehli sa preč. V rovnakej chvíli škrati skočili k najbližšej mŕtvole. S mliaskaním začali žrať. Trpaslík zaútočil na Mixtliho, ale Rišo z toho už nevnímal nič. Na čiernej paripe sa k nemu blížil jazdec. Kapucňa mu skĺzla a ukázala plešatú hlavu jeho otčima.

---

„Mandrag má pravdu,“ povedala vedma. „Z Vonkajšej ničoty sa ešte nikto nevrátil.“

„Čo je to za miesto?“ nechápal Kaldson.

„Nie je to miesto v pravom zmysle slova, skôr stav mysle.“

„Predstav si, že sa zobudýš vo svete, kde na teba číha tvoje najbiédnejší ja,“ prehovoril Mandrag.

„Energia každej zlej myšlienky či pocitu odchádza do tej nedefinovateľnej sféry, zhromažďuje sa tam, plazí sa ako Tieň a postupne ovládne každého, kto medzi roviny bytia zablúdi. Prenikne mu do mysle, zhmotní v nej najväčšie osobné obavy a úzkosti. Úbožiaka doženú k šialenstvu a smrti, každého podľa sily jeho osobnosti.“

Kaldson bol rád, že si to nemusela vypočuť Elga. Z nervového vypätia sa zrútila a odniesli ju preč.

„Rišo i Korrak sú silní. Ako im môžeme pomôcť?“

„Som príliš čistá, aby s Goünidhárdom bolo možné vytvoriť spojenie. Neviem, čo by sa v tejto situácii dalo urobiť.“

„Nevieš, lebo na také otázky neodpovedáš?“

„Neviem, lebo to neviem. Videla som ale chlapcove knihy. Rozleteli sa do všetkých strán. Jediné, čo môžeme a musíme urobiť, aby ich konanie nebolo márne, je zabrániť, aby sa informácie o zbraniach dostali k Šajdánovi. Všetko ostatné pozná vari len Stvoriteľ.“

---

Sopliak jeden, nenaučili ťa slušne pozdraviť?

„Dobrý deň, bozkávam,“ povedal Rišo neisto.

Poďme, budeš preskakovať kozu dovtedy, kým sa to nenaučíš.

Chlapca zalial pot. Bol v školskej telocvični. Pod nohami mu praskali parkety, cez okná nakúkala noc a miestnosť zalievalo fosforeskujúce svetlo. Telocvikárovi Kožiarovi sa snažil vysvetliť, že nemôže tak dlho zostávať po škole. „Otčim bude zúriť.“

To teda budem! Anča, pozri, aké nemohlo je z tvojho syna. Čo v živote ten dengloš dokáže?

Kuchyňa ich bytu fosforeskovala tiež. Pavol Paľanda sedel za stolom a večeral. Na stenu premietal obrovské tiene. Rástli, stávali sa trojrozmernými – chápadlá bahniaka! Ja v tvojom veku som na záhaľky nemal čas. Zobák obludy sa priblížil k Rišovi.

„Som večne choručký. Akú smolu môže mať jeden človek v živote. Mama, prosím, rozveď sa s ním.“

Ocitol sa v triede. Elge vysvetľoval, že v angličtine neexistuje dvojitý zápor. Plavovláska sa usmiala. Áno, rozumiem. Poznám to zo snérijčiny. Bol rád, aká je bystrá. Naklonil sa, že ju pobozká. V tom ho zozadu udrel spolužiak Ivan. Odpáľ, bifľoš, čo nevidíš, Elga je moja baba!

Toto bolo na chlapca príliš.

„Nie, nie je!“ vrieskal. „Elga, sme zasnúbení.“

Prepáč, Riško, opäť sa usmiala. Ivan ju vzal za ruku a odišli.

Anča, ten tvoj syn, to je prípad. Paľanda vybral z nohavíc remeň.

Len mu nalož, celý čas ma presviedča, aby som sa s tebou rozviedla.“

„Mama?“ neveriacky zašepkal.

Lavína ústrkov a výsmechu ho strhla ako odtok špinavú vodu vo vani.

„Dokážem vám, dokážem! Urobím tú skrčku. Elga, však ma budeš ľúbiť, ak to dokážem?“

Rišo bol znovu v telocvični. Týčila sa pred ním koza. Cítil, že inú možnosť nemá. S tlčúcim srdcom sa rozbehol. „Áno, dokážem to.“ Všetci sa naň dívajú. Vyškerený Paľanda… „Preskočím ju, aj s kotúľom.“

Niekoľko metrov pred odrazom začalo telocvičné náradie rásť. Najprv nepatrne, a potom s každým krokom. Zrazu na chrbát kozy ani nedovidel.

„Musím!“

Doskočil na odrazisko. V poslednej sekunde odhadol, že je to vysoko. Zlomí si väz.

Bolo neskoro, letel vzduchom.

---

Korrak sa vrhol na zjazveného Axtlapánca. Zopár minút zápasili, keď si uvedomil, že mužove paže nebojujú s ním, ale samé so sebou. Prestrašene od neho uskočil.

Mixtli kričal: „Ó, Šajtlán, prečo chceš z vrcholku chrámu túto obeť? Srdce pre Šajtlána?! Nechajte ma, prosím, nechajte ma. Nedám!“

„Blázon.“ Trpaslík z videného usúdil, že akési drogy pozmenili indiánovo vnímanie. Len potom spozoroval, čo robia ostatní.

Ghúl vyskočil zo sedla. Prechádzal sa okolo, duchom neprítomný a s blaženým úsmevom.

„Všetko mi patrí,“ blahorečil si so škrekom škratov na pozadí.

Tí začali požierať vlastné údy a cez bolesť im toto šialenstvo spôsobovalo úľavu od čohosi ešte horšieho, ak niečo také môže jestvovať.

„Kharzazgh!“

Ghúlom trhlo. Zmätene sa rozhliadal. Videl všetky mocnosti sveta. Nad nimi stál trón z diamantov, a on – králi padali tvárou do prachu. Len zrazu… známy hlas na pozadí.

„Kharzazgh, žijeme pospolu už príliš dlho, aby som nevidel tvoje úmysly.“

„To nemôže byť pravda.“

„Veru, nie je. Hádam si si nemyslel…?“

„Najvznešenejší?“

„Buď ticho a počúvaj! Hádam si si nemyslel, že miesto, akým je Goünidhárd, zostáva pre mňa nedostupné?“

Elfova čierna tvár, ak to tak možno povedať, zbledla. Iba oči mu žiarili väčšmi než kedykoľvek predtým.

„Pokoj. Sadnem si späť na trón. Aha, tu je. Ako krásne sa trbliece.“

„Iste, sadni si,“ začul posmešný hlas.

Kharzazgh pojal podozrenie. Napriek tomu sám seba presviedčal: „Nie je to pravda, nie je to pravda!“ Ešte stále videl kráľovstvá a koruny.

„Odkedy som pocítil, že vedma prenesie opičiaka späť, skrsol vo mne plán. A ty si skúškou neprešiel. Pri prvej príležitosti odo mňa pyšne utekáš.“

Ghúl sa zviezol do kolien.

„Áno, priznávam, bol si dobrým služobníkom – to jediné ťa zachránilo.“

„Ó, Najvznešenejší… nevedel som. Odpusť.“

„Neskôr,“ smial sa Šajdán. „V Goünidhárde zotrváš, kým nerozhodnem inak. Leží priamo v strede môjho srdca – príhodný očistec pre potvoru, ktorá sa ma pokúšala zbaviť.“

„Ó, Najvznešenejší.“

K trpaslíkovi zatiaľ podišla Rokkobova tvár. Obchádzali ho i ďalšie Tiene, každý naň vzťahoval ruky.

„Čo to?“

Dlžíš nám.

Korrak si márne zakryl uši.

Zlyhal si, otcova smrt je tvoja vina. Kde si bol?

„S Rišom. Tak mi nakázali. Aj teraz som s ným. Otec, povec nyéčo. Však to nye je tak?“

Nabubrený Zurnyk prešiel mlčky okolo. Okamih akoby sa rozhodoval. Korrakovi napokon venoval veľavravný pohľad, plný opovrhnutia.

Trpaslík sa rozplakal.

Zbadal Riša.

To kvólyvá nemu.

Chlapec liezol na skalu, uzatvárajúcu čistinu. Rozprával sa sám so sebou.

Preskočil mŕtvoly Axtlapáncov a rozbehol sa za ním. Mohol byť v polovici azda desaťmetrovej výšiny, keď chlapec dosiahol vrchol. Zmizol na plochom štíte a Korrak ho márne okrikoval.

Keď i on dokončil výstup, videl ho postávať na okraji štítu. Delilo ich niekoľko krokov.

„Ty ludský smrad, za toto mi zaplatýš.“

Správne, povzbudzoval ho Tieň.

Z diaľky k nemu doľahli obrazy. On a Rišo – keď ho prvý raz zbadal z náprotivného domu v Bratislave.

Zabi ho, ulaví sa ty. Je príčinou všeckého.

„Zabijem.“

Pochod džungľou. Tam sa zoznámili. Viksonov hostinec.

Neotálaj.

Cesta cez savanu, bitka v Starej veži. Všetko v jednej sekunde.

„Tam sme bojúvaly spolu,“ nechápal Korrak.

Nezmysel! Mámi ta.

Porady, stavba balónu, víťazstvo, zabi ho, zásnuby. Trpaslík zareval. Chytil sa za hlavu, klesnúc na skalu. Čelom búchal o kameň.

Konečne urob, čo treba. Chceš znovu zlyhat?!

„Nechcem. Odýd, daj mi pokoj!“

Sot ho. Všecko skončí…

Korrak sa pozviechal. Áno, chce, aby bolo po všetkom.

S krvavými očami nenávistne hľadel pred seba.

„Dokážem, musím,“ hovoril chlapec.

Pomóž mu, sám to nepreskočí.

Korrak urobil krok a vymrštil ruku.

Rišo sa odlepil od okraja skaly.

---

Tajgou cválala čierna paripa. Pohyby má isté, cestu pozná naspamäť – obľúbené Šajdánovo zviera. Ak beštia ako ona dokáže poslúchať, potom určite jeho. Krv z jeho krvi. Cíti nesmrteľnú ghúlovú podstatu, ktorá ju neomylne vedie Goünidhárdom; sama z nej čosi zdedila.

Na chrbte nesie chlapca a trpaslíka. Nechápu, čo sa stalo, živo diskutujú, vidia scénu, kde Rišo padá z ostrohu a Korrak ho v poslednej chvíli zdrapne – ale ona ich rozhovoru nevenuje pozornosť. Ucítila Šajdánovu bolesť.

Ghúl sa zmietal v snérijskej komnate. Vystrašení poddaní utiekli, nikto nemal odvahu podísť k nemu. Leží tam sám a drží sa za hruď. V čom pramení to ostré bodanie? Urob niečo, za každú cenu, len nech to prestane.

Paripa tuší, že vinovatí sú tí dvaja na jej chrbte. Ale ani jej nie je pojem obetavého priateľstva jasný…

Zrýchli preto krok a votrelcov čo najskôr túži vypudiť zo Šajdánovho srdca.

---

Róbert Hric