Odpoludnie, dlhá chodba, na konci dvere. Kráčam k abatiši. Môj habit novicky sa pomaly prehrieva v teple dňa. Svetlo a tri dni strávené v kobke chodbu prejasnili. Zlatistý prach sa mihoce v slnečných lúčoch prúdiacich subtílnymi oblúkmi okien. Svetlo sa ihrá na vitrážach farebných roziet, zvýrazňuje prúžky dymu kadidla. Zvíjajú sa pre slávu božiu, rozostrujú prízemnosť, stúpajú hore.
Z božského svetla, z objatia jasu a márnivosti hmotnej nádhery výklenkov, rodí sa tieň. Netelesným splynutím túžob a ambícií. Čistý jas a kláštorný múr, spojenie prosté hriechu, a predsa je výsledkom temný pruh. Aká je chuť ktorú nesmiem spoznať, chuť splynutia tiel, ak to, čo vidím naokolo, chutí ťaživo? Ľakajú ma prejavy diabla v mojej ľavej ruke, ale väčšmi ma ľaká nasledovať prúžky dymu, stúpať hore, nezadržateľne, no osamelo, a napokon sa rozplynúť v ničote. Vznesiem sa prosto tým, že zostanem prázdna? Alebo na nešikovnosť pravej ruky udrží dole? Diabol ťa poznačil, ak si tvoja pravica a ľavica vymenili úlohy; pre tvoje dobro, dieťa, musíme ho ubiť, rozhodla abatiša. O chvíľu mi to zopakuje; memento mori, dieťa, odpovie na pozdrav, budeme pokračovať.
Počujem ju v duchu, a predsa viem, že tentokrát to bude inak. Ozvena osamelých krokov na chodbe predrieka zmenu. Tri dni v kobke priniesli ovocie. Opäť vidím svetlo. Kráčam sama, bez sprievodu, poznali, že už nie som tá, ktorou som bývala, aj keď ich poznanie nenesie iskru osvietenia.O chvíľu sa to abatiša i celý kláštor dozvie. Klopem. Ruženec zvieram v pravici. Memento mori. V ľavici dýku.