Keď bol Neil Gaiman ešte chlapec, zrejme sa mu odtrhol gombík na košeli. Starostlivá, aj keď trochu zaneprázdnená mama ho donútila, aby si gombík prišil sám. Tak malý Neil šil a šil a párkrát si pri tom ihlou takmer vypichol oko. Samotným prišitím sa však záležitosť zďaleka neskončila. Po tomto zážitku Neil odrazu začal mávať desivé sny plné ihiel, nití a čiernych okrúhlych vecí. Tak dlho ho trápili, až sa rozhodol, že nechce trpieť sám a podobné sny by mali mať všetci ľudia na svete. A takýmto spôsobom vznikol román Koralína. Teda aspoň si myslím.
Niekoľko rokov po vydaní Koralína do nášho príbehu vstupuje ktosi ďalší – muž, ktorý už pri režírovaní Predvianočnej nočnej mory dokázal, že vie z detského animáku urobiť poriadne strašidelnú záležitosť. Že by mal Henry Selick tiež tajnú fóbiu z gombíkov? Alebo jednoducho iba nos na originálne príbehy? V každom prípade sa spojenie rozprávkovo desivého románu (alebo novely, ako len chcete), skúseného režiséra a nových grafických postupov naozaj vydarilo. Koralínu totiž vytvorili štúdiá LAIKA pomocou klasickej stop motion animácie a oživili 3D grafikou. Vďaka nej sa vám ihly, nite aj gombíky mihajú pred očami ako živé. Takže pozor na oči!
Treba sa na to ale pozrieť trikrát. Najprv na filmový plagát, ktorý spĺňa predstavu o nevinnom detskom filme: pastelové farby, domček, stromček, mačička a navyše prefíkane sa tváriace dievčatko v popredí. Druhý pohľad už odhaľuje tak trochu znepokojujúce skutočnosti: mačička zďaleka nevyzerá tak milo ako pri prvom pohľade, vedľa prefíkane sa tváriaceho dievčatka poletuje čosi nápadne pripomínajúce detské dušičky a konár stromčeka… vyzerá ako hnusná čierna ruka s dlhými pazúrmi? Brr. A sa treba mrknúť ešte raz – na cenu vstupenky. V tej chvíli už človek lapá po dychu a pýta sa sám seba: Stojí to vôbec za to? Síce mi na 100 minút požičajú 3D okuliare, lebo…
Oči si treba dobre strážiť, inak vám ich „druhá mama“ vezme a vymení za gombíky (dobrá správa je, že farbu si môžete vybrať). Keď však jedenásťročná dievčina menom Koralína po prvýkrát prejde cez tajomné malé dvere v ich novom domove, o hroziacom nebezpečenstve nemá ani poňatia. V tej chvíli ju nekvári ani najmenšie podozrenie – na druhej strane chodby sa totiž nachádza svet, ktorý je zázračne rovnaký ako jej vlastný, iba trochu… lepší. Vlastne oveľa lepší. Čaká ju tu druhá mama, ktorá varí úžasné jedlá, a druhý otec, ktorý vie hrať na klavíri a dokonca dcérke vysadil prekrásnu záhradku. Čo na tom, že ich oči sú čierne, okrúhle a majú štyri dierky? Kúzlo sa však začína lámať, keď Koralína od svojich „druhých“ rodičov dostane darček – dva gombíky, ihlu a niť. Vtedy si uvedomí, že z tohto sna sa už tak ľahko neprebudí.
Rozprávkovo-hororový príbeh krásne dotvára zimomriavky spôsobujúca hudba, ktorá hlavnými motívmi trochu pripomína soundtrack z tretieho Harryho Pottera (spomínate si na hojdajúce sa vysušené hlavičky v Rytierskom autobuse?). Čo na filme trochu prekážala, je pomerne verné pridržiavanie sa knižnej predlohy, takže čitateľov Koralíny väčšina filmových zvratov neprekvapí. Atmosféru brilantne napísanej Gaimanovej knihy tiež nie je ľahké dostať na plátno, Selick a jeho kolektív však zo súboja s námetom vyšli bez väčších zranení.
Nuž, ak predýchate infarkt po treťom pozretí (to ten lístok), smelo sa vyberte do kina. Malé deti nechajte doma, väčšie môžete vziať so sebou, no pripravte sa na to, že ich možno budete musieť držať za ruku. A nejaká tá papierová vreckovka (pre ľakavejších plienka) veľa miesta v kabelke nezaberie. Pre istotu.
Koralína a svet za tajnými dverami (Coraline)
Réžia: Henry Selick
Scenár: Henry Selick
Predloha: Neil Gaiman
Výroba: USA, 2009, 100 min.
Hodnotenie: 90%