Furkrrigov príbeh

Furkrrig, stratený v myšlienkach, viedol zo stajne párik elfských koní. Obe zvieratá kráčali popri ňom plavným krokom, kým ich nepustil pri okraji lesa obkolesujúceho pozemok, ktorý si sivý elf za tie roky, čo tu žil, dovolil považovať za svoj. Vraný žrebec sa nenásytne pustil do šťavnatej trávy, zatiaľ čo snehobiela kobyla si pohoršene odfrkla, akoby ho chcela upozorniť na jeho nemiestne správanie v spoločnosti dámy, a spôsobne sklonila hlavu, aby sa aj jej ušli najlepšie steblá, než ich žrebec stačí spásť.

Furkrrig sa pobavene pousmial nad správaním oboch zvierat. V nasledujúcej chvíli sa mu však na tvári znova usadil zamyslený výraz. Hodil rýchly pohľad smerom k domu stojacemu v tieni borovíc. V otvorených dverách si všimol pohyb a vzápätí sa v nich zjavilo to najkrajšie stvorenie, aké kedy podľa neho chodilo po svete, odkedy sa na nebi roztočili hviezdy.

Tvár bielej elfky, stojacej vo dverách, rozžiaril teplý úsmev, keď pohľad jej modrých očí spočinul na ňom. Furkrrig jej úsmev opätoval a hlavou mu prebleskla myšlienka, že by bol okamžite klesol pred ňou na kolená a žiadal o jej ruku, keby sa už dávno nestala jeho ženou.

Elfka vyšla z domu a rukou si pôvabne odhrnula z tváre zlatisto sa trblietajúce vlasy. Furkrrigovi neušiel náznak neistoty v jej kroku. Zatváril sa ustarostene a vyšiel jej v ústrety.

Stretli sa presne v polovici cesty. Chvíľu na seba mlčky hľadeli, potom elf natiahol ruku k tvári svojej prekrásnej ženy a nežne ju pohladil po líci. Pri tom dotyku jej zažiarili v očiach radostné iskierky.

„Je ti už lepšie?“ spýtal sa Furkrrig a snažil sa zakryť znepokojenie.

Veselo sa rozosmiala. „Áno, už sa cítim oveľa lepšie,“ prehovorila zvonivý hlasom a následne mu venovala ospravedlňujúci pohľad za svoju neprimeranú reakciu. „Je mi dobre, naozaj,“ dodala, vidiac jeho pochybnosti.

„Aj tak si nemyslím, že je v poriadku, keď ti už niekoľko dní býva celé dopoludnie nanič.“

Znova sa zasmiala a roztopašne ho pobozkala na konček nosa. „Je to úplne v poriadku. Znamená to, že o nejaký čas budeme traja.“ Zmĺkla, dívajúc sa na Furkrriga s radostným očakávaním jeho reakcie.

Prekvapene na ňu hľadel, akoby nedokázal uveriť tomu, čo práve počul. „Ty si…?“ Iba ticho prikývla.

So šťastným povzdychom si ju privinul. „Lili,“ vydýchol do jej zlatistých vlasov meno, ktorým ju smel volať iba on. „To je to najkrajšie, čo si mi kedy povedala.“

Pobavene zdvihla obočie. „Skutočne? Takže slová ‚milujem ťa‘ sa nerátajú?“

Trochu sa odtiahol, aby jej mohol pozrieť do tváre. „Vieš, ako to myslím,“ povedal trochu urazene.

Chlácholivo sa naňho usmiala. „Viem.“

„Milujem ťa, Lili,“ zašepkal Furkrrig prv, než sa jeho ústa dotkli jej hebkých pier v sladkom bozku.

---

Deň sa prechýlil do popoludnia. Furkrrig a Lili sedeli v tieni veľkej borovice rastúcej pri dome a pozorovali kone, ako sa popásajú na okraji lesa.

„Čo by si si prial, chlapčeka alebo dievčatko?“ spýtala sa Lili a nežne odhrnula čierne vlasy z Furkrrigovho če­la.

Významne sa na ňu pozrel. „A ty?“

Musela sa zasmiať, ako šikovne sa vyhol odpovedi.

„Neviem si vybrať,“ povedala úprimne.

V zelených očiach sivého elfa sa šibalsky zablyslo. „Chlapca by som naučil bojovať. A dievčatko… no, dcéru by som asi rozmaznal. Ak by zdedila tvoju krásu, zrejme by som jej nebol schopný nič odoprieť.“

Znova sa zasmiala tým svojím zvonivým smiechom. „To by nebolo veľmi výchovné,“ povedala, no on ju už nepočúval. Odrazu bol napätý ako struna a hľadel niekam do diaľky.

„Čo sa…?“ V polovici vety stíchla, pretože už aj ona začula divý dupot konských kopýt. „Kone. Veľmi rýchle kone. To sú…“

„Ghúli!“ Furkrrig vyskočil na nohy. „Idú sem! Rýchlo!“

Nedal jej ani sekundu, aby sa spamätala. Ťahal ju ku koňom, ktoré už tiež zavetrili nebezpečenstvo a nervózne strihali ušami.

Dupot kopýt ghúlskych koní sa blížil rýchlosťou hurikánu. Furkrrig hlasno zaklial a obzrel sa smerom k domu. Už nebol čas na rozmýšľanie. Zvrtol sa a vbehol dnu, vlečúc Lili za sebou. Na stene pri dverách viseli na hrubých klincoch luk a tulec so šípmi a dva meče v pošvách. Furrkrrig zvesil jeden z mečov a vyzrel z dverí. Medzi stromami zbadal štyri temné postavy na čiernych paripách. S úzkosťou sa pozrel na svoju tehotnú ženu. V jej tvári postrehol tieň obáv, no tie razom zmizli a vystriedalo ich odhodlanie. Siahla po druhom meči.

„Nie!“

Strhla sa a nechápavo sa naňho zahľadela.

„Ty zostaň tu a dobre sa ukry,“ vychrlil zo seba jedným dychom.

Zvonka sa ozvalo zaerdžanie a vraník s bielou kobylou zmizli v lese.

Lili bez rozmýšľania siahla po luku. „Budem ti kryť chrbát.“

Pokrútil hlavou. „Nepochybne si skvelá lukostrelkyňa, ale toto nechaj na mňa, Elirria.“ Oslovil ju jej pravým menom, aby dodal svojim slovám vážnosť. Nečakal, kým mu odpovie. Vybehol von, aby sa postavil zoči-voči štyrom temným elfom v nádeji, že sa mu podarí ochrániť svoju ženu a nenarodené dieťa. Bol si vedomý, že sám proti nim nemá veľkú šancu, preto nechal meč v pošve, aby im dal najavo, že nechce bojovať, ruku však nechával položenú na rukoväti.

Ghúli si ho premerali, v štyroch pároch červených očí sa dal čítať jasný výsmech. Dvaja z nich zastali pred Furkrrigom, zatiaľ čo zvyšní dvaja nasmerovali svoje zvieratá, aby ho obišli z oboch strán. Sivý elf sa ani nepohol a v tichosti sa nechal obkľúčiť. Videl v tom jediný spôsob, ako odvrátiť pozornosť temných od domu. Uvedomoval si, aký je naivný, keď dúfa, že sa mu ich podarí presvedčiť, aby v pokoji odišli. Svoju pozornosť nasmeroval na najväčšieho ghúla, o ktorom predpokladal, že bol ich vodcom.

„Čo tu chcete?“ spýtal sa s neskrývaným nepriateľstvom v hlase.

Ghúli sa nahlas zasmiali, na čo sa Furkrrig ešte viac zamračil.

„Žiadam vás, aby ste odišli,“ snažil sa byť zdvorilý a zbytočne ich neprovokovať.

Vodca ghúlov mu venoval pobavený úškrn. „Pozrime sa! Ty nás žiadaš?“ Posmech v jeho hlase sa nedal prehliadnuť. „A ak odmietneme, čo urobíš? Zabiješ nás?“

Kruh okolo sivého elfa sa zúžil.

„Odíďte,“ sykol výhražne Furkrrig, pozorne sledujúc nepriateľov. Jeho ruka pevne zvierala rukoväť meča, ale ešte ho nevytiahol.

Temný elf sa zasmial. „Ty chceš s nami bojovať? Sám proti štyrom? Alebo sa tá biela elfka prestane skrývať v bezpečí domu a príde ti na pomoc? Tak či tak, nemáte šancu.“

Furkrrigovi prebehol mráz po chrbte, no ovládol sa. „Čo chcete?“

„Všetko, čo nám môžeš ponúknuť. Vrátane krvi vás dvoch.“

Po tých slovách nasledoval zákerný útok ghúla, čo mu stál za chrbtom, avšak sivému elfovi sa podarilo v poslednej chvíli uhnúť a bleskovo vytiahol svoj meč. Kov zazvonil o kov, a potom znova. Ghúl na svojej paripe bol vo výhode. Navyše kruh okolo Furkrriga sa ešte viac zúžil, takže z neho nebolo úniku. Temný elf mu nedal jedinú šancu prejsť z obrany do útoku.

Odrazu vzduchom zasvišťala ďalšia čierna čepeľ. Férový súboj im zjave veľa nehovorí, pomyslel si Furkrrig a v divom tanci o život sa teraz uhýbal dvom smrtonosným zbraniam. Snažil sa zaťať paripám do nôh, aby dostal nepriateľov na zem, ale diabolské zvieratá sa vyhýbali jeho zbrani rovnako šikovne ako ich páni.

Do boja sa pridal aj tretí ghúl a Furkrrig mal čo robiť, aby si ich ostré meče udržal od tela. Kútikom oka postrehol, že vodca temných elfov vyrazil smerom k domu.

„Nie!“ skríkol a chcel sa rozbehnúť za ním, ale zastavila ho čierna čepeľ, ktorá sa mu nečakane zavŕtala do ramena a vynútila ghúlom jeho plnú pozornosť.

V ďalšej chvíli jeho jemné uši zachytili dobre známy zvuk brniacej tetivy.

„Suka!“ doľahol k nemu nazúrený výkrik ghúlskeho veliteľa.

Zdalo sa, že traja Furkrrigovi protivníci na moment zaváhali. Sivý elf využil príležitosť a spôsobil im niekoľko bolestivých zranení. Vzduchom presvišťali ďalšie šípy a dvaja ghúli zavyli od bolesti, zatiaľ čo tretí sa sklátil na zem s divým chrčaním. Furkrrig neváhal a jediným švihnutím mu preťal hrdlo.

V očiach zvyšných dvoch temných elfov sa červeno zablyslo. Popchli svoje pekelné paripy a tie vyrazili k sivému elfovi, aby ho rozdupali. Skôr, ako sa ho stačili dotknúť, Furkrrig ešte začul rinčanie kovu a následne ženský výkrik, potom ho však zmietla ničivá sila. Meč mu vypadol z ruky a odletel niekoľko metrov. Kosti zaprašťali, ústa sa naplnili krvou. Na chvíľu oslepol a ohluchol a jediné, čo dokázal vnímať, bol chladný kov prenikajúci jeho telom. Ústa sa mu sformovali do nemého výkriku.

Bezcitné ruky ho zdrapli za vlasy a zdvihli na kolená. Ktosi ho kopol do brucha. Krv nahromadená v ústach mu zabehla a spustila záchvat kašľa. Trvalo dosť dlho, kým okolo seba prestal prskať životodarnú tekutinu a bol schopný sa pozrieť pred seba. Prvé, čo zbadal, bolo nemé zúfalstvo v modrých očiach. Lili kľačala pred ním a ospravedlňujúco mu hľadela do tváre. Nad ňou sa vypínal vodca skupiny ghúlov v celej svojej veľkosti a červeno iskriacim nenávistným pohľadom prebodával porazeného sivého elfa. Čiernou rukou siahol za pás a vytiahol odtiaľ dýku. Druhou rukou schmatol zlatisté vlasy, ligotajúce sa vo svetle popoludňajšieho slnka. Furkrrig zabudol dýchať, keď sa ostrá čepeľ zahryzla do bieleho hrdla a kvapky teplej krvi mu skropili tvár. Následný úder do hlavy ho pripravil o vedomie a on bezvládne padol na zem.

---

Keď konečne otvoril oči, obklopovalo ho šero lesa. Tichý vietor povieval v korunách stromov a kolísal spodné vetvy, na ktoré elf len nechápavo zízal.

„Ako sa cítiš?“ ozval sa pri ňom mäkký hlas.

Otočil hlavu, aby zistil, kto sa to s ním rozpráva. Sedela pri ňom žena, elfka, celá v bielom a sledovala ho žiarivomodrými očami. Hoci ju nikdy predtým nevidel, ihneď ju spoznal. Nedokázal povedať, či vyzerá staro alebo mlado. V tvári sa jej zračila múdrosť celých vekov i prostota jediného dňa. Aj keď sa zdá, že tie veky začínajú prevládať, pomyslel si Furkrrig a pokúsil sa posadiť. Bolesť mu vystrelila do celého tela. Musel zaťať zuby, aby nevykríkol.

Vedma mu priložila ruku na hruď. „Pokojne lež. Proces hojenia je zdĺhavý. Ešte chvíľu potrvá, kým budeš v poriadku.“

Neodporoval. V hlave sa mu začali vynárať spomienky.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa slabým hlasom.

„Ghúli vypálili dom a odtiahli.“

Furkrrigovi sa stiahlo hrdlo. Znova sa pokúsil posadiť, tentoraz úspešne.

„Musím… musím pochovať Lili,“ dostal so seba s námahou.

„Už sa stalo,“ povedala vedma pokojne a už sa nesnažila udržať ho v ľahu.

Furkrrig vedel, že by sa jej mal poďakovať, ale nedokázal to. Obrala ho o poslednú chvíľu s milovanou ženou. Možno to tak bolo lepšie. Myseľ mu naplnila spomienka na červené blčiace oči a kvapky krvi kropiace jeho tvár. V tej chvíli pocítil najhlbšiu nenávisť, akej je len sivý elf schopný.

„Zabijem ho,“ precedil cez zaťaté zuby a rozhliadol sa okolo, či náhodou niekde neuvidí svoj meč. „Nájdem ho a zabijem.“

„Raz možno, ale teraz určite nie,“ ozval sa vedmin prísny hlas.

Furkrrig sa na ňu zmätene zadíval, no vzápätí mu tvárou preletel tieň. „Čo teba do toho?“

„Všetko a nič,“ odvrkla vedma a už sa aj ona trochu mračila. „Chceš sa pomstiť a ja ťa úplne chápem. Ale namiesto toho, aby si plytval svojím životom a energiou na nezmyselnú odplatu, skús spraviť niečo užitočné.“

Furkrrig sa snažil zakryť, ako sa ho jej slová dotkli. „Ďakujem, že si ma dala znova dokopy,“ snažil sa o zdvorilý tón, čo mu veľmi nešlo, „no prednášky si nechaj pre seba. Radšej mi povedz, prečo si za mnou prišla? Čo chceš odo mňa?“

„Pomoc.“

„Zabudni.“

„Proti Šajdánovi.“

Elfova tvár ešte viac potemnela. Namrzene sa zahľadel do vedminých modrých očí. „To ma vydieraš? Vieš, že by som nikdy neporušil aelgroch…“

„Presne na to sa spolieham. Na tvoju hrdosť a česť.“

„Snažíš sa ma vodiť za nos,“ zavrčal Furkrrig, na čo vedma nereagovala. „Dobre teda. O akú pomoc ide?“

„Jediný, kto dokáže nájsť spôsob, ako ho poraziť, je človek z iného sveta.“

Elfovi sa v tvári zjavila posmešná grimasa. „Človek?“

„Z iného sveta,“ zopakovala vedma trpezlivo. „Potrebuje však pomoc… a ochranu.“

„Mám ochraňovať človeka?!“ Prudko sa narovnal, pozabudnúc na bolesť, ktorá sa mu v tej chvíli bez váhania pripomenula.

„On jediný to dokáže.“

„Človek!“

„Furkrrig, mysli na aelgroch,“

Stíchol, prebodávajúc vedmu urazeným pohľadom.

„Na konci možno nájdeš, čo hľadáš…“ povedala mierne zastretým hlasom.

„Možno?“ Furkrrig sa uškrnul. „Nehraj komédiu. Ty predsa vieš, či…“

„Viem, ale nepoviem ti to. To vieš zase ty,“ prerušila ho energicky.

Zatváril sa zanovito. „Ale niečo mi predsa len môžeš prezradiť…“

„Podľa toho, čo to je.“

„Povedz mi…“ začal váhavo a v tvári sa mu sa mu dal čítať žiaľ, „… bol to chlapec alebo dievčatko?“

Vedma sklonila hlavu a privrela oči. „Dievčatko,“ vydýchla do napätého ticha.

Furkrrig nešťastne zakvílil.

V hlave mu vírili myšlienky. Ak je všetko, čo mu vedma povedala, pravda a ten ľudský opičiak dokáže zraziť Šajdána na kolená, potom už nebude ťažké porátať sa s ghúlskym veliteľom. A možno nebude ani musieť tak dlho čakať. Možno sa ich cesty skrížia oveľa skôr. A potom ho už nič nezastaví, aby pomstil svoju ženu a nenarodenú dcéru.

„Dobre,“ povedal nakoniec po dlhom uvažovaní. „Súhlasím.“

Vedma sa naňho skúmavo zahľadela. „Viem, v čo dúfaš. Preto ti dám teraz jednu radu: nedovoľ pomste, aby ťa pohltila.“

„Akoby na tom záležalo,“ zamrmlal.

Vedma sa zamračila. „Záleží. A veľmi. To by ti povedala aj Elirria.“

„Lenže Elirria mi to už nepovie…“

Chvíľu bolo ticho. Nakoniec si vedma len bezmocne vzdychla a natiahla sa po čosi, čo ležalo za jej chrbtom. Keď sa otočila späť k elfovi, podávala mu jeho meč.

„Svoj osud máš vo svojich rukách,“ povedala a vzduch okolo nej sa zavlnil. „Ešte sa stretneme.“

„Budem sa tešiť,“ odfrkol Furkrrig prv, než biela elfka zmizla v priestore a čase.

---

Dana Mačudová