Ohnivé pero Q2 2010: Fragment celku

Myslím, že každý chce k niečomu patriť. Byť súčasťou čohosi, čo je väčšie ako on sám. Ja nie som žiadnou výnimkou. Hľadal som odpovede. Chcel som vedieť prečo sa svet točí, prečo na ňom som a čo je mojim poslaním. No sám som na to prísť nevedel. A tak som sa k nim pridal.

Kráčali sme cez nepoškvrnenú panenskú prírodu a za nami ostávala len čierna mŕtva zem. Divízia čiernych mágov chránených niekoľkými bataliónmi lukostrelcov a peších rytierov vysávala z krajiny všetok život a menila ho v zásobu magickej energie pre tých, ktorí bojovali v prvej línii. Krajina, ktorou sme prešli sa zmenila na zdecimovanú, nehostinnú, neobývateľnú púšť. Neostalo po nás nič, žiadna známka života. Všetko sme dokonale vyhladili. K niečomu patriť, to si občas vyžaduje aj určitú dávku obety. A tak, aby som mohol kráčať ďalej, obetoval som vlastné svedomie.

Občas sme narazili na odpor. Trpasličie pasce, skryté rôzne silnými maskovacími kúzlami. Väčšinu z nich sme našli skôr, ako sa aktivovali. Občasný pieskový lebo kryštálový drak, ktorý si chce pripraviť flambovaný obed. No najhoršie boli partizánske skupinky nekromantov, ukrytých v lesoch. Tí na nás posielali našich vlastných vojakov, nemŕtvych, nemysliacich a nevystrašiteľných. To posledné bolo najhoršie, pretože my sme sa báli. Nemŕtvi boli často infikovaný rôznymi exotickými chorobami a bojovať s nimi znamenalo riskovať nakazenie. Oheň ich vždy oslobodil a doprial im zaslúžený odpočinok. Nájsť nekromanta, ktorý ich ovládal bolo však ťažké. Títo ľudia veľmi dobre vedeli, ako sa držať čo najďalej od nebezpečia. Raz nám trvalo celý týždeň, kým sme prišli na to, že nás jeden prenasledoval. Každú noc sa nás pokúšali nemŕtvi povraždiť v spánku, a my sme stále ráno vstali a postupovali ďalej, v domnienke, že toho bastarda tlačíme pred sebou. V spúšti, ktorá za nami ostávala predsa nemohlo nič prežiť. Až keď jeden z vojakov zbadal medzi útočiacou hordou svojho kamaráta, zamordovaného pred troma dňami v posvätnom háji Trah 'ctu, rozhodol sa veliteľ poslať zvedov naspäť, za divíziu. Z tucta sa vrátil jeden, s nekromantovou prebodnutou hlavou na oštepe. No neskôr zomrel na mocné prekliatie, ktoré naši mágovia nedokázali zvrátiť.

Odvtedy sa nikomu nechcelo robiť dvetisíc-člennej skupine predvoj. Ale na priamy rozkaz sa nedá povedať nie, a tak si vybraní vojaci radšej sami lámali nohy, aby sa povinnosti vyhli. Veliteľa divízie to tak naštvalo, že zakázal liečiteľom míňať na týchto mrzákov manu. Miesto toho dostali palice, o ktoré sa mohli podopierať, nohy im spevnili dlahami, a museli na nich kráčať v plnej zbroji rovnakým tempom, ako ich zdraví kolegovia. Niektorí si aj tak radšej vybrali tento nepredstaviteľne bolestivý osud, zvlášť keď sme mali na krku ďalšieho nekromanta. Keď povinnosť zveda padla na mňa, ani to so mnou nehlo. Už som nebol. Nemal som život mimo svojej divízie, nemal som iné ciele ako boli ciele misie. Narodil som sa, keď som vstúpil do armády a v armáde aj zomriem. Patrím k nej, definuje ma. Ona je mnou a ja som ňou.

Čím bližšie sme boli ku kráľovstvu svetla, tým boli útoky častejšie a tvrdšie. K nekromantom sa pridávali zvyšky rozprášených vojsk, ktoré drtila naša predná línia. Často nemali žiadnych veliteľov, ani informácie o pozíciách vlastnej armády. Jednoducho sa pridali k prvej priateľskej skupine, ktorú stretli. Potom sa zúfalo snažili o záškodníctvo, ktoré by nás aspoň spomalilo. No my sme plnili svoje poslanie do bodky. Aj keď sme padali ako muchy, mágovia boli vždy dokonale chránení. To od nich záležalo úplne všetko, a my sme museli obetovať aj vlastné životy, aby táto vojna mala zmysel. Aby to celé nebolo len hlúpe a zbytočné. Všetky telá padnutých priateľov sme pálili na hraniciach, aby sa nedostali do rúk nekromantom. Celá krajina smrdela mŕtvolným pachom a dymom, zadúšali sme sa ním, naťahovalo nás z neho, no kráčali sme ďalej.

Prešli sme až do srdca kráľovstva svetla a chvíľu sme ostali stáť, ohromený tým, čo sme videli. Kráľovské mesto bolo v plameňoch. Podkopané, zbúrané hradby už dávno neplnili svoju funkciu. Naša armáda rabovala a plienila, aby mala z čoho nakŕmiť hladných, ustatých a doráňaných vojakov. Morálka unaveným a zdivočeným vojakom už moc nehovorila, každý sa staral o seba a svoj žalúdok.

Keď sme vkročili do mesta, mágovia sa okamžite postavili pod portál Tar'axiliem. Tri dni sa nedialo úplne nič. Stáli sme pod portálom, kŕmili ho neuveriteľným množstvom many, zaklínali a rozhadzovali rukami. Tisíce mágov sa jednostaj striedali, akonáhle jeden odpadol od únavy, nahradil ho ďalší, ktorý pokračoval tam, kde jeho kolega skončil. Za posledných tisíc rokov sa nikto nepokúsil obrovský portál aktivovať. Posledných sto rokov sa dokonca tvrdilo, že portál už ani nefunguje. No my sme miestnym taľafatkám neverili. Vyžadovalo si to veľa many, poriadne skúsených mágov a trochu šialenstva, ale masívne kamenné stĺpy ohraničujúce obrovský vstup, začínali jeden po druhom iskriť. Zvyšok armády zatiaľ brúsil zbrane. Nebol som žiadnou výnimkou.

Portál svieti jasným bielym svetlom. Mágovia vravia, že je pripravený a nasmerovaný. Naša planéta ľahla popolom, aby sme sa z nej mohli dostať, no teraz môžeme ísť kam len chceme. Vybrali sme si realitu, kde nepoznajú mágiu. Objavíme sa v strede kontinentu, ktorý bude našim novým kráľovstvom. Pomocou ochranných štítov a mocných prekliatí by sme tam mali odpor zlomiť takmer bez námahy, v priebehu niekoľkých dní.

Každý chce byť súčasťou niečoho, čo je väčšie ako on sám. Preto sú tu štáty, náboženstvá, či šachové kluby. Ja patrím k armáde, ktorá zničila svet – len preto, aby inde stvorila nový, lepší. Som len fragmentom z celku, jedným z miliónov ozubených koliesok rozbehnutého, zúrivého, nezastaviteľného smrtiaceho stroja. Nastal čas vyraziť a vydobyť si svoj sen. Už idem. Priprav sa, Slovensko.