…aj takto by sa dal charakterizovať 6. ročník Medzinárodného filmového festivalu, ktorý prebiehal od 03. do 11. decembra 2004 v multiplexe Palace Cinemas v Bratislave.
Vlani sme my, zopár filmových nadšencov zo Žiline, zložili sľub, že navštívime MFF aj tento rok. Sľub sme s radosťou splnili. Očividne sme neboli sami – v piatok večer sa už v Auparku hemžili filmuchtiví diváci z rôznych kútov Slovenska, Poľska, Maďarska i vzdialenejších krajín. Oproti vlaňajšku sme vstupenky na vybraté filmy kúpili bez čakania a bez problémov s miestami.
Festival otvorila svetová premiéra slovenského filmu Konečná stanica, ktorú natočil režisér Jiří Chlumský podľa scenára Stanislava Štepku. Potom sa už rozprúdili projektory v siedmich kinosálach, kde sa do neskorých nočných hodín premietalo celkovo 160 snímok v 260 projekciách. Tohoročný festival bol výnimočný najmä tým, že sa na ňom zúčastnilo veľké množstvo nových slovenských filmov. My sme z nevysvetliteľných príčin dali prednosť českej tvorbe a nedopadlo to dobre.
Filmy boli rozdelené do týchto programových sekcií: Medzinárodná súťaž prvých a druhých hraných filmov, Európsky film, Proti prúdu, Zoom: Islandský film, Voľná zóna: Mladosť bez limitov, Premiéry, Focus: Film a hudba II., Zvláštne uvedenie/Mimo sekcií, Mikuláš, Krátkometrážne filmy. 19 filmov z prvej sekcie zároveň súťažilo v štyroch kategóriách o finančne zaujímavé ceny a ťažké sklenené sošky v tvare šesťuholníka. Zaujímavosťou je, že najdlhší film festivalu – Veľká červená jednotka: Rekonštrukcia Samuela Fullera a Richarda Schickela – má 158 minút a najkratší film trvá len jednu minútu s názvom Minútku, Yoko.
Naša prvá voľba padla na indicko-francúzsky film Národ bez žien, ktorý sa zaoberá šokujúcou víziou o úbytku ženskej populácie na indickom vidieku. Satirická snímka provokačne zobrazuje demografickú nerovnováhu vo fiktívnej dedinke Matrubhoomi, v ktorej sa po pätnástich rokoch konečne koná naozajstná svadba.
Potom nasledoval medzinárodný film Zimnica, ktorý viac ako samotný príbeh odhaľoval tajomstvá a zvláštnosti večne zamrznutého Islandu. Takmer dokumentárnou formou sme sa mali možnosť dozvedieť viac o živote obyvateľov Reykjavíku, ale aj o každom z nás. I keď sa mi po prvej tretine premietania začali zatvárať oči, vraj som o nič neprišla. Pointa filmu bola až na samotnom konci, jasne a zrozumiteľne vyslovená v niekoľkých vetách, až mal človek pocit podcenenia diváckeho chápania.
Posledným zážitkom na našom filmovom putovaní bol český fantastický thriller Vaterland – Lovecký denník. Ani zaujímavý námet o jednom netradičnom love nedokázal zachrániť nudné, zdĺhavé a nejasné filmové spracovanie. Tentokrát aj zarytí fanúšikovia českej kinematografie zostali sedieť v hľadisku dlho po skončení premietania s nechápavými výrazmi na tvárach. Žiaľ, otázky nebolo komu položiť.
Napriek nášmu nie najlepšiemu výberu z programovej ponuky MFF sme boli spokojní – čo je jedna z istôt, ktorá na festivaloch býva. Postarali sa o to aj hostesky oblečené v žltozelených kostýmoch, nepretržite ponúkajúce chutný zlatistý mok, dokonca aj vo dverách kinosál. Na červenom koberci, ktorý sa vinul celým Auparkom až k miestu konania, im kontrovali živé sochy – Charlie Chaplin, Sherlock Holmes, Morticia, Maska, Zoro pomstiteľ a iné. Vysokou úrovňou umenia nezaostávali cez víkend ani Bratislavské galérie a tvorivé dielne, ktoré nám v prestávkach medzi filmami dokázali príjemne resetovať hlavy.
Tentoraz sme boli na nejaké sľuby, že prídeme aj o rok, akísi unavení. No nič nie je stratené, veď všetko záleží od programovej ponuky a výšky vstupného…