 |
 |
 |
 |
Keď sa naskytne príležitosť, netreba váhať. Keď bola na stránke Fantázie vyhlásená súťaž o lístky na Festival fantazie, neváhala som. A keď som ich vyhrala, vtedy som už váhať naozaj nemohla. Zložila som kufor zo skrine, zbavila ho prachu, nahádzala doň pár vecí a hurá do Chotěboře!
Veď mě dál, cesto má
Celonočná cesta vlakom je teoreticky dobrý nápad, no v praxi prináša opuchnuté oči, rozhojdaný žalúdok a neschopnosť na čokoľvek sa sústrediť. Keď sme takýto nevyspatí a roztrasení vystúpili v Pardubiciach, poháňala nás len jediná myšlienka: Nech už sme v Chotěboři, kufre nech už máme v šatni a sedíme na nejakej prednáške. V tých chvíľach sme ešte netušili, že dokonca aj cesta na Festival fantazie môže byť takmer taká fantastická ako samotné podujatie.
Do Pardubíc po nás prišiel vláčik typu „Nezastavujem, máme zpoždění.“ Doslova. Mal dva vagóny vrátane mašinky a sprievodca sa nás hneď pri kontrole lístkov spýtal, kde vystupujeme, aby vedel, kde majú zastaviť. Ďalej cesta prebiehala veľmi malebne, smrekové lesy sa striedali s brezovými hájmi, ktoré zas neskôr vystriedali políčka pocukrované bielymi makovými kvetmi… Idylka skončila veľmi náhle – dozvedeli sme sa, že na trati je výluka a do našej vysnívanej destinácie nás odvezie autobus. Vzrušenie z výletu pokračovalo, pretože na cestujúcich čakali dva autobusy, každý z nich išiel inam, a sprievodca nás posielal do jedného a šofér do druhého. Nakoniec sa zhodli na tom, že do Chotěboře idú obe vozidlá. Nastúpili sme teda, pohodlne sa usadili, autobus sa rozbehol… keď tu zrazu ďalšie vyrušenie z idylky – jeden z cestujúcich totiž vykríkol na šoféra: „Počkaj ešte na Oskara!“ Šofér teda zastal, otvoril dvere… vzápätí dnu vyhopsal malý svetlohnedý orech (rasa: pouličná zmes) a usadil sa doprostred chodbičky. Mohli sme vyraziť.
Ďalšiu nevýhodu celonočného cestovania sme odhalili po tom, čo sa nám aj s taškami podarilo doterigať zo železničnej stanice k budovám festivalu – keď prídete o pol ôsmej ráno, na žiadny con sa nedostanete. Niekoľko veselých desiatok minút sme strávili tým, že nás organizátori aj neorganizátori poposielali doslova od čerta k ďáblovi (registrácia sa totiž konala v inej budove ako deň predtým a málokto vedel, v ktorej), sa nám podarilo vymeniť virtuálne vstupenky za sexi visačky. Tí šikovnejší si dokonca ukoristili aj papiere s programom. Potom nám už nič (okrem únavy, ale tá sa zatiaľ naplno neprejavila, potvora) nebránilo rozložiť si stan v areáli zimného štadióna a následne sa konečne začať baviť.
Slunce, seno, fantazie
Festival fantazie nedostal svoje meno len tak pre nič – za nič. Je totiž skutočnou oslavou fantastických, okrajových, ba dokonca aj úplne na hrane stojacich žánrov. V štyroch budovách festivalu súčasne prebiehalo niekoľko desiatok programových línií. Ja osobne som takmer nejedla, aby som toho stihla čo najviac, hoci aj organizácia bufetov bola dobre zvládnutá. Na celom festivale sa mi asi najviac páčilo, že na všetko a pre všetkých bolo dosť miesta a vo väčšine miestností sa dalo celkom dobre dýchať. Dokonca aj v tej, kde spalo vyše sto ľudí vedľa seba v spacákoch.
Zo všetkých programových línií spomeniem napríklad Future Con, ktorý sa zaoberal najmä desivým opisom infekčných ochorení a podobnými lekárskymi chuťovkami, či Infantil Con, na ktorom ste sa mohli vrátiť do detstva sledovaním takých trhákov ako Gumkáči, Šmolkovia alebo Bol raz jeden život a hraním sa na „schovku“ v areáli. Nechýbali ani scifistické lahôdky v podobe programov Trekfestu, Star Wars Conu či Galacticonu. Na Avalcone som sa od Vladimíra Šlechtu dozvedela, „Proč mají princezny dlouhé vlasy“ a potom do noci hrala stolové hry v miestnosti, v ktorej bolo vždy dosť voľných stolov pre všetkých. Najviac času som však strávila v miestnosti Nippon Conu, ktorý bol organizovaný veľmi veselým tímom japanoidných maniakov. Tu som sa dozvedela, ako by mala vyzerať moja japonská záhrada, čo si obliecť, aby som v Tokiu bez problémov zapadla, ale aj ako si uvariť tradičné japonské jedlá na český spôsob.
V nohách mám už tisíc mil, stopy déšť a vítr smyl
Asi jedinou nevýhodou toho, že sa program festivalu uskutočňuje vo viacerých budovách, je fakt, že sa veľa nachodíte. A keď sa objaví silná prietrž mračien, jednoducho musíte zostať v budove, v ktorej sa práve nachádzate, prípadne riskovať premočenie do nitky (dáždnik pri tom vetre jednoducho nefungoval). Napriek týmto okolnostiam a miestami chaotickej organizácii som z Festivalu fantazie odchádzala s úsmevom na tvári a tisíckami krásnych spomienok. Bol to môj prvý con v Českej republike, no tú cestu som ani trochu neľutovala a som rozhodnutá navštíviť festival aj na budúci rok. Určite sa budem mať na čo tešiť. Už len preto, že dievčatá z Nippon Conu sľúbili zorganizovať „Maid Café“.
Foto: Autorka a autorkin.