 |
Úvodník aktuálneho dvadsiateho šiesteho čísla science fiction a fantasy magazínu Fantázia pripomína, že toto periodikum onedlho oslávi šieste narodeniny a spomína čosi o chystaní sa na školskú dochádzku. Vzhľadom na to, že Fantáziu by sme po dvadsiatich šiestich číslach na predaj už mohli považovať trebárs aj za šľapku tesne po zábehu, zanechajme úvahy na tému jej školskej dochádzky svojmu osudu a pozrime sa na ňu, ako na zrelú, za svoje činy zodpovednú bytosť. Alebo nie, vyhnime sa personifikácii a uvažujme o Fantázii len ako o časopise, ktorý má už niečo za sebou, ale viac ho, dúfajme, stále čaká.
Som veľmi rád, že o časopise, ktorý je mi veľmi blízky témou, ale s ktorého obsahom nemám nič spoločné, píšem až teraz, lebo o ňom už môžem bez problémov uvažovať ako o štandardnom zabehnutom periodiku mapujúcom istú záujmovú perifériu. Dvadsiate šieste číslo Fantázie je príkladom vyzretého, poctivého profesionálneho časopisu, ktorý má svoje miesto na trhu, nech je akékoľvek. Ako zákazníka spadajúceho do cieľovej skupiny, ale zároveň pohybujúceho sa mimo uzavretej komunity fandomu, ma nemusia zaujímať ani nezaujímajú ustavičné peripetie s vydávaním, so zháňaním peňazí, s horekovaním okolo žalostného postavenia literárnej fantastiky na Slovensku. Viem, že Fantázia sa potýka s problémami, že ju vydávajú ľudia mimo svojho hlavného zamestnania, že tí istí ľudia musia neustále strážiť červené čísla a tak ďalej, ale to ma nezaujíma, keby to robiť nechceli, nemusia. Som preto rád, že o rôznych zákulisných interných peripetiách si na stránkach Fantázie čítam čoraz menej. Aj vďaka tomu sa totiž Fantázia v mojich očiach zmenila z fanzinu vydávaného na kolene \„o nás, pre nás\“ na kultivovaný časopis, ktorý ma informuje, zabáva a vzdeláva v tej oblasti, ktorú mám rád.
Dvadsiate šieste číslo považujem v tomto smere za vrchol doterajšieho snaženia redakcie, snúbi v sebe poviedky, sú aké sú, aktuálnu publicistiku a recenzie v nadmieru uspokojivej miere a nezdráham sa napísať, že aj kvalite. Mám síce zopár výhrad, ale keby som ich nemal, niečo by nebolo v poriadku. Poviedky si nechám na koniec, pozrime sa na ten zvyšok, lebo práve ten pokladám za ťažisko časopisu. Aktuálnu publicistiku otvára po nevyhnutnom úvodníku a listárni faktografická informácia o Mlokoch a Fabianova pseudoreportáž zo stretnutia s Neilom Gaimanom, s obligátnym majstrovým pozdravom čitateľom Fantázie. Nezostala len v subjektívnej situačnej popisnosti, ale je dostatočne informačne hutná, presne taká, aká má byť. Podobne fragmentárne rozhovory s Michalom Hvoreckým, Jiřím Kulhánkom, Mike Resnickom a Štefanom Konkolom. Chladným ma naopak nechali rozhovory súvisiace s Fantasy Metalfestom, ale to kvôli môjmu osobnému hudobnému vkusu. Do časopisu, akým je Fantázia, rozhodne patria.
V súvislosti s víťazstvom Jozefa Girovského v mainstreamovej súťaži Poviedka 2003 sa vo Fantázii 26 objavil výborný rozhovor s Kolomanom Kertészom Bagalom, riaditeľom vydavateľstva LCA a vyhlasovateľom inkriminovanej súťaže Poviedka, ktorý by čitateľov mohol presvedčiť o tom, že tam vonku žiaden nepriateľ nie je. Dúfam, že raz a navždy sa z Fantázie vytratí onen fiktívny absurdný a nezmyslený boj s akýmsi zlým intelektuálom brojacim proti fantastike, lebo nikto taký nikdy neexistoval. To, čo onehdá dávno vzniklo ako ironická hra pánov publicistov Pavlovského, Kopřivu a Dobeša, už naozaj pôsobilo komicky, priam žalostne.
Za vrchol publicistickej časti Fantázie 26 pokladám už tradične Murínov cyklus Tak ako Bohovia, a predovšetkým Fantastický antikvariát Miloša Ferka. Vo Ferkovi Fantázia získala nesmierne erudovaného znalca tých najbizarnejších zákutí literárnej fantastiky a človeka, ktorý o nich zároveň dokáže pútavo a prístupne písať. Mám pocit, že za posledné tri štyri čísla sa rapídne zvýšila aj úroveň literárnych recenzií, ktoré už prestali byť nekoordinovaným vŕšením pozitív alebo negatív posudzovaného artefaktu a začalo sa v nich náležite pracovať s interpretáciou podloženou solídnymi argumentmi. Páni Stožický, Jedinák, Weber, Ferko a Kudláč aj vo Fantázii 26 dokázali, bez toho, aby ich texty stratili čitateľsky prístupný rozmer, zaujať k recenzovaným knižkám stanovisko, ktoré nie je postavené na vode, a neopiera sa len o páči-nepáči. Podobne komiksové a filmové recenzie nie len pána Červenáka akoby čoraz viac prestávali byť sumou viac-menej vtipných poznámok k videnému filmu. Kapitolou samou o sebe je Madmaxonov kútik, ochranná známka Fantázie, ktorá sa vyvinula do, v istom zmysle poetického, zvrátene pôvabného literárno-publicistického útvaru, v ktorom kmotor scény glosuje, čo ho momentálne zaujalo. Nemá zmysel venovať sa ďalej publicistike a recenziám vo Fantázii, tak ako sa nemá zmysel venovať sa im v ktoromkoľvek inom štandardnom časopise, sú na takej úrovni, na akej majú byť, aby neoslovovali len zopár ľudí z vnútra, ale všetkých, čo majú o danú problematiku záujem. Iste, dalo by sa hnidopišsky vytknúť pár detailov, ale načo?
Čo ma však v súvislosti s Fantáziou trápi, a nie len s jej dvadsiatym šiestym číslom, je úroveň poviedok. Sledujem márny boj Fantázie o kvalitných slovenských autorov od jej začiatkov a nedá mi, aby som redakcii nenavrhol, aby tento márny boj ukončila. Nie je hanbou hodiť ručník do ringu tam, kde nič nie je. Odhliadnuc od štandardnej Resnickovej poviedky vo Fantázii aj tentoraz dominujú dve poviedky od zavedených autorov. Girovský vyhral Poviedku 2003 a z jeho textu v konfrontácii s tým zvyškom (odhliadnuc od Červenáka, ktorému azda hrdosť nedovolí zapojiť sa do mainstreamovej súťaže) je jasné, prečo… A Červenákovi dajte Raketu, je zďaleka jediný z tých piatich, koho písanie má zmysel. Remeslo je jedna vec, to sa dá naučiť, ale talent, to je dar, a ten sa naučiť nedá. Na Slovensku máme tak pätnásť autorov, ktorých má zmysel občas vydať. Je to tak málo? Treba stále zúfalo hľadať niekoho ďalšieho? Prečo sa u nás stále pokúšajú písať ľudia, ktorí by ešte stále mali predovšetkým čítať? Uvedomujem si trýzeň mladého autora, jeho snahu presadiť sa, skúsiť, či tam predsa len niečo nie je, ale treba živiť ich nádej týmto spôsobom? Ľudia, ktorí musia písať, budú, bez ohľadu na to, kto si čo o kvalite ich textov myslí. Ľudia, ktorí majú talent, sa časom písať naučia a presadia sa a ľudia, ktorí chcú, ale jednoducho na to nemajú, nech píšu trebárs do pamätníčkov ale prečo do Fantázie? Ak vás trápi, že nechcete nikoho odradiť, povolajte Hromovlada alebo vkusovú políciu, ak chcete, aby si čitatelia vybrali sami, nezabúdajte, že Lem, Bradbury, Asimov, Egan či Dick by v podobnej súťaži žalostne prepadli a Červenák to aj tak vyhrá, lebo jeho ľudia aspoň dočítajú do konca a dokonca sa pobavia.
Juraj Malíček Autor je redaktor Inzine.sk
(0 hlasov)
